Operný súbor Moravského divadla v Olomouci na čele s novou šéfkou Veronikou Loulovou uviedol 17. februára 2023 po viac než šesťdesiatich rokoch operu Hrad kniežaťa Modrofúza od maďarského skladateľa Bélu Bartóka (1881 – 1945). Pôvodný zámer rozšíriť len hodinu trvajúce dielo o niektorú z Pucciniho jednoaktových opier vystriedalo dramaturgicky originálne rozhodnutie pridať dve diela Bartókovho súčasníka Zoltána Kodálya, Tance z Galanty a Zbory pre mužské hlasy, a vytvoriť tak čisto maďarský večer.
Režisérka Daniela Špinar, do roku 2021 pôsobiaca v mužskej identite ako Daniel Špinar, spolu so scénografkou Luciou Škandíkovou zasadili dej Hradu kniežaťa Modrofúza do univerzálneho priestoru odhaleného javiska, posiateho zrejme „mŕtvolami“ Modrofúzových bývalých žien v čiernych vreciach (niekoľko z nich sa nachádza aj vo foyeri). Najvýraznejším scénografickým prvkom je telefónna búdka stojaca uprostred javiska. Minimalizmus scény necháva naplno vyznieť hudbu a upriamuje pozornosť diváka na samotné postavy. Príbeh rámcujú dva Kodályho zbory pridané na začiatok (Vojenská pieseň – Katonadal) a koniec (Večerná pieseň – Esti dal) inscenácie.
Spomedzi zboristov sa postupne vyčleňujú tanečníci ako personifikácia hradu a teda i Modrofúzovej duše. Ich prepojenosť s kniežaťom zvýrazňujú rovnaké kostýmy (Linda Baráros) – spotená zafúľaná košeľa vykasaná z nohavíc, obväz na ruke –, jasne odkazujúce na osobnosť Modrofúza, ktorému chýbajú jemnosť a cit. Aktívne zapojenie baletu do dialógu Modrofúza a Judit nijako nenarúša intímnosť mizanscén. Práve naopak, vizuálne oddelenie tela od duše umožnilo hyperbolizovať vnútorné procesy v expresívnej tanečnej choreografii (Daniela Špinar, Tono Ferriol) a zároveň eliminovalo silené operné gestá v prospech jemnejšieho činoherného herectva protagonistov.
S pochmúrnym prostredím hradu kontrastuje Judit odetá do výrazne ružového, štylizovaného svadobného kroja. Jej príchod na Modrofúzovo panstvo, respektíve do jeho života, v ňom vyvoláva prudký šok, až mdloby. Judit sa pokúša telefonovať z búdky (zrejme symbolické spojenie medzi ňou a Modrofúzovým vnútorným svetom), no telefón nefunguje. Musí si teda vymôcť kľúče od jednotlivých dverí. Prostredníctvom tajomstiev, ktoré za nimi Judit nachádza, rieši Daniela Špinar tému ženského princípu prítomného v každom mužovi.
Pre režisérov náročnú výzvu, otváranie uzamknutých komnát, vyriešili v olomouckej inscenácii príchodom tanečníčok. Modrofúzova mužskosť ich nedokáže zniesť, bojuje s nimi, vláči ich po zemi, vyzlieka zo šiat, znásilňuje. Tento boj je znázornený naturalisticky živočíšnou choreografiou, ktorá na seba preberá všetko dianie, zatiaľ čo Judit a Modrofúz stoja opodiaľ. Boj zakaždým ukončí matersky ochranné gesto Judit, ktorá k sebe prichýli utlačovanú ženu, zatiaľ čo Modrofúz čoraz viac slabne. Najsilnejšie to cítiť po odomknutí šiestych dverí, ktoré ukrývajú more sĺz.
Modrofúzove pokusy, zviazať ženskosť a nepustiť ju ďalej, stroskotávajú. Zmätení muži so zakrytými očami štvornožky márne tápu v priestore, ženy im ukazujú tabuľku so svietiacim nápisom BOYS DON΄T CRY, no úplne zbytočne. Ženský princíp sa prebojúva do popredia a postupne všetko ovládne. V závere opery je to Modrofúz, nie Judit, kto vyčerpaný padá nad priepasťou orchestrálnej jamy.
Podľa Daniely Špinar by však takýto koniec vyznel depresívne. Po doznení Hradu kniežaťa Modrofúza preto nasleduje epilóg príbehu, ktorý sa odohráva za hudobného sprievodu Kodályho Tancov z Galanty a Večernej piesne. Počas prvých tónov si Judit odvlečie Modrofúza do telefónnej búdky, oživuje ho a v objatí prenechávajú priestor baletu. Prebúdzajúce sa ženy odnášajú zo scény plastové vrecia. V tanci pripomínajúcom ľudové rituály vyzúvajú mužov, prebieha tu akýsi proces premeny. Do tanca sa postupne pridávajú i obživnutí muži, asociujúc Modrofúzov vnútorný svet, ktorý sa dokázal vzoprieť stereotypnému pohľadu na mužskosť a prijal ten kúsok ženskosti, ktorý v sebe roky potláčal. Mužský a ženský princíp vytvárajú v pohybe dokonalú harmóniu, dopĺňajú sa, sú súčasťou jedného celku. Večer vrcholí príchodom čisto mužského zboru, ktorý síce navonok pôsobí maskulínne, no v speve otvára najhlbšie zákutia jemnej a citlivej duše.
V hlavných úlohách sa predstavili spevácky vyrovnaní partneri Barbora Řeřichová a Jiří Přibyl. Počas celého večera si, aj napriek náročnej Bartókovej hudbe a špecifikám jazyka, udržali výbornú kondíciu, koncentrovanosť, aj zrozumiteľnú maďarskú dikciu. Do svojich postáv dokázali vložiť dostatočné množstvo emócií i dramatickosti, a pritom ich udržať v hraniciach prirodzenosti. Bravúrne sa vyhrali s hereckou drobnokresbou i kooperáciou s tanečníkmi.
Pod hudobné naštudovanie sa podpísal a premiéru dirigoval Petr Šumník. V komornejšom priestore olomouckého divadla znel Orchester MDO vskutku majestátne, aj napriek neveľkým skúsenostiam s Bartókovým kompozičným jazykom sa mu podarilo vytvoriť kompaktný, farebne i dynamicky veľmi pestrý celok. Mužský zbor výborne pripravila Lubomíra Hellová.
Prečítajte si tiež:
Béla Bartók v Košiciach
Nové vedenie Opery a operety Moravského divadla nastavilo latku naozaj vysoko. Po odvážnej Rusalke v réžii bratov Cabanových a Špinarovej Hrade kniežaťa Modrofúza je jasné, že Veronika Loulová má ambície povzniesť olomouckú operu do spoločnosti moderných európskych súborov. Zatiaľ úspešne. Uvidíme, aká bude májová Mozartova La clemenza di Tito.
Autor: Daniel Ševčík
písané z premiéry 17. 2. 2023
B. Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza
Moravské divadlo Olomouc
Premiéra 17. februára 2023
Hudba: Béla Bartók
Libreto: Béla Balázs
Hudobné naštudovanie a dirigent: Petr Šumník
Réžia: Daniela Špinar
Zbormajsterka: Lubomíra Hellová
Choreografia: Daniela Špinar, Tono Ferriol
Dramaturgia: Vilma Bořkovec
Scéna: Lucia Škandíková
Svetelný design: Karel Šimek
Kostýmy: Linda Boráros
osoby a obsadenie
Modrofúz: Jiří Přibyl / David Szendiuch
Judita: Radoslava Müller / Barbora Řeřichová
Súvisiace články:
Prokofievova Vojna a mier po prvýkrát v Budapešti – a isté asociácie v pozadí
Varšavská Sila osudu očami Mariusza Trelińského a Borisa Kudličku
Po verbálnych „piruetách“ Anna Netrebko opäť žiarila – vo svojej prvej Aide vo Viedni
Viva Verdi a jeho opera Attila v Drážďanoch s dirigentom Jordim Bernàcerom
K výročiu uvedenia slovenskej premiéry Rossiniho Viliama Tella
