V januári tohto roku si svet pripomenul stodvadsiate jubileum chvíle, keď v Miláne naposledy vydýchol Giuseppe Verdi. Pandemický rok trocha pribrzdil živé oslavy tohto výročia, no Bratislavským hudobným slávnostiam sa podarilo pamiatke génia zasvätiť 29. septembra 2021 naštudovanie Messa da Requiem. Navyše, venovali ho na oltár všetkých obetí covidu-19.
Messa da Requiem patrí k pilierovým dielam skladateľovho tvorivého dedičstva a frekvenciou uvedení súperí s najpopulárnejšími Verdiho operami. Po prvýkrát zaznelo v roku 1874 v milánskej katedrále Sv. Marka na prvé výročie smrti slávneho talianskeho básnika a spisovateľa Alessandra Manzoniho. Na opernej osi, pre Verdiho predsa len dominantnej, sa Requiem nachádza v časopriestore medzi Aidou a druhými verziami Simona Boccanegru a Dona Carla.
Je to teda obdobie zrelého autorského rukopisu a mimoriadnej schopnosti skĺbiť liturgickú konštrukciu partitúry s preň typickým vášnivým zmyslom pre klenbu vokálnych oblúkov. V sólistických i zborových partoch. Zádušná omša nesie v poňatí Giuseppeho Verdiho popri textovom základe na bohoslužobnom obrade, viackrát explicitne premietnutom aj do hudobného spracovania, nemenej znaky expresívnosti a vášnivosti jeho javiskových drám.
Vhodný citát si vybrala autorka kvalitného sprievodného textu v bulletine Zuzana Buchová Holičková, keď vyzdvihla nasledovné slová Verdiho manželky Giuseppiny: „Muž ako Verdi musel písať ako Verdi, to znamená v súlade s jeho vlastnými pocitmi a interpretáciou textu. Náboženský charakter a spôsob, akým tvorí výraz diela, musí niesť pečať jeho doby a autorovej osobnosti“.
Prečítajte si tiež:
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
Tento fakt, že Messa da Requiem dokáže primárne zapôsobiť na poslucháča ako veľkolepý koncertno-operný opus, sa premietol aj do uvedenia na BHS. Štrasburský rodák Emmanuel Villaume, ktorý dnes popri hosťovaniach na najväčších operných a koncertných scénach sveta vedie skvelý český orchester PKF – Prague Philharmonia, sa dôverne pozná aj s našou Slovenskou filharmóniou. Bol jej veľmi úspešným šéfdirigentom v rokoch 2009 – 2016. „Chémia“ medzi ním a oboma telesami, orchestrom i Slovenským filharmonickým zborom, funguje dodnes.
V plnej miere to potvrdilo uvedenie Verdiho Reqiuem, zrkadliace dirigentovu obľubu v bombasticky vytvarovanej partitúre. Hoci dominovali impozantne a do maximálnej zvukovej hladiny vygradované plochy, Villaume si našiel príležitosť demonštrovať aj schopnosť telies zredukovať tón do emotívneho pianissima. Napríklad hneď v úvodnej časti Requiem aeternam. Na kontrasty v dynamike dirigent nezabúdal, aj keď v globálnom vyznení sa jeho koncepcia prikláňala väčšmi smerom k mimoriadnej mohutnosti a zvýrazneniu extatických vrcholov, než k tieňovaniu najlyrickejších pasáží. Napokon, pokiaľ sa to týkalo vokálnych sól, tak obrovské hlasové fondy (okrem trocha subtílnejšieho sopránu) inklinovali skôr k opernému spôsobu interpretácie.
Prečítajte si tiež:
• Pinchas Steinberg, Javier Perianes a Slovenská filharmónia otvorili 56. ročník Bratislavských hudobných slávností (recenzia BHS, 2021)
• Na BHS okienko do Beethovenových piesní s Janou Kurucovou, Jurajom Hollým a Róbertom Pechancom (recenzia BHS, 2021)
• Slovenská filharmónia excelovala na medzinárodnom festivale InClassica v Dubaji
Slovenská filharmónia sa pod taktovkou Emmauela Villauma dokáže zakaždým maximálne sústrediť, presne reagovať na dirigentove pokyny a inšpiratívnu taktovku. Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil Jozef Chabroň, je telesom svetových kvalít (siaha po ňom pravidelne napríklad aj Viedenská štátna opera) a Verdiho Requiem má takpovediac v malíčku. To však vôbec neznamená, žeby z interpretácie vanula rutina. Práve naopak, teleso aj tento raz v plnej miere rešpektovalo tempá, dynamiku a výraz, ktorý od neho požadoval dirigent.
Kvarteto sólistov tvorili zahraniční umelci zvučných mien, pohybujúci sa v teritóriu od Viedenskej štátnej opery či Salzburského festivalu, cez milánsku La Scalu, londýnsku Covent Garden, po newyorskú Metropolitan operu. A vzhľadom na pôvod väčšiny z nich, objavujú sa tiež na prvých ruských scénach. Tvorili kvarteto, ktoré predovšetkým individuálne bolo azda aj z historického hľadiska festivalu jedno z najkvalitnejších. Ba možno by v pomyslenom rebríčku siahali aj na prvenstvo. Zároveň sa mi však žiada podotknúť, že hlasy štvorice ako celku, zo štýlového hľadiska, neponímali charaktery partov celkom jednotne.
Štíhlejší, technicky koncentrovaný, vo farbe tmavší soprán azerbajdžanskej rodáčky Dinary Alievovej pôsobil verdiovským tónom adekvátne a veľmi kultivovane. Nie je pravým dramatický hlasom (čo ani nie je v tomto parte nevyhnutnosťou), takže sa našli zo dve miesta, keď sa trocha ťažšie presadzovala cez tutti zvuk orchestra a zboru. Zato jej muzicírovanie a presné nasadzovanie výšok (skvelý záver Libera me) boli bezchybné.
Olesya Petrova nie je na BHS nováčikom (počuli sme ju už pred desiatimi rokmi v Prokofievovom Alexandrovi Nevskom), dnes je dramatickým mezzosopránom par excellence. Hlas rezonuje rovnako vo výške ako hĺbke, má charakteristickú farbu a aj zmysel pre „italianitu“. Dokázala, že vie vyniknúť v sóle (Liber scriptus), prispôsobiť sa obrovským materiálom kolegov, ale v duetách so sopránom (Recordare, Agnus Dei) tiež dynamicky citlivo harmonizovať.
Tridsaťštyriročný rumunský tenorista Ștefan Pop, víťaz Domingovej Operalie z roku 2010, dnes vládne spinto tenorom obrovskej intenzity a krásneho tenorového lesku. V hlavnom sólovom čísle Ingemisco nasadil tón takmer v mezza voce, no dynamický oblúk rozvinul do oslnivého jasu vo výške. Azda trocha k opernému pátosu inklinovala gestikulácia jeho rúk. V častiach s ostatnými členmi kvarteta bol prispôsobivý a dodával mu charakteristické tenorové „slnko“.
Ukrajinský rodák Dmitry Belosselskiy patrí do prvej ligy súčasných svetových basistov, pričom v jeho repertoári sú rovnako wagnerovské, talianske ako aj rôzne iné party. Jeho bas znel ako bronzový zvon, obrovský v objeme, prenikavý, vyvážený v registroch, ba možno dimenzovaný na dvakrát väčší priestor ako je naša Reduta. Jeho poňatie partu v Requiem bola azda trocha „wagnerovskejšie“, o čosi menej diferencované v nuansách, než sme zvyknutí napríklad z koncepcie nášho často obsadzovaného Petra Mikuláša, ponímajúceho part s intenzívnejším duchovným prežitkom. Ale aj bez tohto porovnania sme počuli unikátny bas.
Ako celok vyznela Verdiho Messa da Requiem vskutku impozantne. Počuť naraz kvarteto svetoznámych sólistov sa u nás podarí málokedy (raz darmo, aj v tomto diele sú speváci najsilnejším magnetom), výborne disponované domáce telesá a suverénny dirigent Emmanuel Villaume zdvihli veľmi rýchlo divákov zo stoličiek. Tento raz oprávnene. Bolo to jedno z najúdernejších Verdiho Requiemov, ktoré mám za ostatné desaťročia uložené v pamäti. A pripomenúť, že sa ho podarilo zrealizovať bez zmien v plánovanej zostave počas stále neutíchajúcich pandemických hrozieb, je vari aj zbytočné.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 29. 9. 2021
záznam koncertu v online archíve SF
Giuseppe Verdi: Messa da Requiem
Bratislavské hudobné slávnosti
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
29. septembra 2021
Emmanuel Villaume – dirigent
Jozef Chabroň – zbormajster
Dinara Alieva – soprán
Olesya Petrova – mezzosoprán
Ștefan Pop– tenor
Dmitry Bellosselskiy – bas
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Giuseppe Verdi: Messa da Requiem
Archív Bratislavské hudobné slávnosti
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
Súvisiace články:
Na BHS okienko do Beethovenových piesní s Janou Kurucovou, Jurajom Hollým a Róbertom Pechancom 
Viedenskí filharmonici sa pričinili o ďalší sviatok na Bratislavských hudobných slávnostiach 
Pinchas Steinberg, Javier Perianes a Slovenská filharmónia otvorili 56. ročník Bratislavských hudobných slávností