Koncert Štátnej filharmónie Košice so šéfdirigentom Robertom Jindrom a klaviristom Ivom Kahánkom dňa 24. novembra 2022 možno opäť priradiť k už sérii úspešných koncertov tohtoročnej sezóny. Odzneli grandiózne diela romantickej epochy dvoch skladateľov – velikánov, žijúcich vedľa seba a prechovávajúcich voči sebe vzájomnú empatiu, podloženú i priateľstvom.
Napokon Johannes Brahms už ako uznávaný skladateľ a člen komisie pre hudobné umenie vo Viedni patril k iniciátorom udeliť finančnú podporu Antonínovi Dvořákovi za piesňový cyklus Moravské dvojspevy. Týmto sa zároveň otvorili dvere pre vstup Dvořáka do európskeho hudobného priestoru.
Antonín Dvořák skomponoval Koncert pre klavír a orchester g mol ako prvý zo svojich troch koncertov pre sólový nástroj. Impulzom mohol byť v tom čase známy český klavirista Karel Slavkovský, výrazne propagujúci na svojich koncertoch tvorbu českých skladateľov. A skutočne, K. Slavkovský tento koncert v Prahe r. 1878 uviedol. Skladateľ ho komponoval s celkom jasnou predstavou o jeho symfonickom pôdoryse, nemal totiž úmysel špeciálne zdôrazňovať virtuóznu stránku nástroja, ani jeho nadradenosť nad orchestrom. Tento spôsob komponovania bol blízky už Beethovenovi aj Brahmsovi.
Dvořákov Koncert pre klavír sa všeobecne reflektuje ako výnimočne náročný. Ak si ho však možno vypočuť v tak skvelej interpretácii, akou bola hra českého klaviristu Iva Kahánka, potom si uvedomíme, že pre klaviristu so skvostnou technikou, podriadenou zmyslu a obsahu symfonického prúdu, ktorým je ovplyvnený aj klavírny part, sa stáva skutočnosťou aj to, čo sa ináč javí ako nemožné.
Energiu mnohých pasáží sólista v patričných úsekoch kompenzoval nesmiernou disciplínou vo voľbe dynamiky. Aj najvýraznejšie úseky fortissimo mal pod kontrolou a prechod do inej, slabšej dynamickej roviny bol zakaždým plynulý a zvukovo odôvodnený. I. Kahánek veľmi jemnocitne a vkusne zdôrazňoval českú, resp. moravskú melodiku a tanečnosť niektorých tém, príbuzných melodike Moravských dvojspevov, ktoré vznikali v blízkosti klavírneho koncertu.
Svoju obrovskú zrastenosť s klavírnym zvukom a jeho absolútne ovládanie dokázal precíznou hrou aj v záverečnom prídavku Fantasie-Impromtu, op. 66 F. Chopina, akoby sa jeho prsty takmer vznášali nad klávesmi. Dirigent Robert Jindra bol bezpečným svetlom, ktorým ožaroval cestu symfonického sprievodu až do hĺbky hudby koncertu, jeho tematických, rytmických i dynamických oblúkov, v akých sa pohyboval i sólista Ivo Kahánek.
Johannes Brahms dlho odolával požiadavkám hudobníkov a aj svojho vydavateľa Fritza Simrocka, aby začal konečne písať aj symfónie. Napriek množstvu úspešných komorných diel, piesní, ba aj symfonických skladieb, ktoré už Európa počula aj ocenila (patrili k nim Akademická predohra, či Variácie na Schumannovu tému, Variácie a fúga na Händelovu tému, ale aj variácie na vlastnú tému, či variácie na Haydnovu či Paganiniho tému a ďalšie), Brahms symfónii stále odolával. Pravdou je, že forma a útvar symfónie ho provokovali už v roku 1854, ešte pred odchodom do Viedne. Vtedy aj naskicoval prvú časť budúcej Symfónie c mol. Prácu na nej však odložil a k myšlienke sa vrátil až po takmer dvadsiatich rokoch.
Prvá symfónia c mol, op. 68 uzrela svetlo sveta r. 1876. Kritika bola priaznivá a zavážilo i jej kladné prijatie z pera obávaného hudobného kritika a esejistu Eduarda Hanslicka (narodil sa v Prahe, žil vo Viedni). J. Brahms touto a ďalšími nasledujúcimi troma symfóniami uzavrel svet klasického ponímania tejto formy. I keď ju Hanslick označil za „desiatu symfóniu L. van Beethovena“, toto označenie je v súčasnosti už len symbolické. Dnešná moderná muzikológia ho preberá už len v zmysle zachovania a zároveň ukončenia éry klasickej symfonickej formy ešte v romantizme.
Robert Jindra predviedol s orchestrom ukážkovú interpretáciu Brahmsovej hudby. Už v úvode prvej časti (Un poco sostenuto) vyčaril akoby do hmly ponorenú vážnosť tohto chromaticky ladeného hudobného úseku, aby sa v jeho ponímaní o to intenzívnejšie vynímal vstup hlavného tematického materiálu (Allegro). Kontrastné tempá štyroch častí symfónie dostali zreteľný pôdorys a aj posledná, štvrtá časť, ktorej hudbu opäť uvádza pomalý úsek (Adagio), získala postupne dynamické napätie, ktoré vyústilo do slávnostného finále uvedeného vynikajúcou hrou a zvukovou súhrou lesných rohov v téme, zvyčajne označovanej ako „pozdrav Clare Schumannovej“.
Nasledujúca téma, intonačne príbuzná Beethovenovej Óde na radosť, je záverečným tromfom, rozširujúcim tematickou prácou formu symfónie o ďalší úsek. Robert Jindra so Štátnou filharmóniou Košice poskytli tejto obsažnej hudobnej výpovedi dôležitý priestor na rast jej zvukovej intenzity a naliehavosti.
Autor: Dita Marenčinová
písané z koncertu 24. 11. 2022
Dvořák / Brahms
Dom umenia Košice
24. novembra 2022
Štátna filharmónia Košice
Robert Jindra, dirigent
Ivo Kahánek, klavír
Antonín Dvořák: Koncert pre klavír a orchester g mol op. 33
Johannes Brahms: Symfónia č. 1 c mol op. 68
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.