Na počesť veľkého basistu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku si operný svet pripomína 100. výročie od narodenia bulharského operného speváka Borisa Christova (1914-1993). Pri tejto príležitosti pripravil Bulharský kultúrny inštitút v Bratislave slávnostný koncert a prednášku muzikologičky, novinárky a riaditeľky Múzea Borisa Christova Eleny Dragostinovej. Prečítajte si recenziu koncertu k tejto príležitosti z pera Vladimíra Blaha.

Bulharská operná škola vyprodukovala (zvlášť v druhej polovici minulého storočia) celú plejádu vynikajúcich sólistov, ktorí sa uplatnili v najprestížnejších operných domoch Európy i zámoria. Mali sme to šťastie, že veľkú väčšinu z nich (patriac do rovnakého politického bloku a vďaka existencii kultúrnych dohôd) sme mohli privítať aj na Slovensku (predovšetkým v SND).

Tak sme naživo sledovali tenoristov Dimitra Uzunova, Nikolu Nikolova, barytonistu Ivana Konzulova, basistov Nikolaja Gjaurova a Nikolu Gjuzeleva, mezzosopranistky Margaretu Lilovu, Alexandrinu Milčevu a na ZHZ vynikajúcu Christinu Angelakovu, sopranistky Stefku Evstatjevu, Galinu Savovu, Genu Dimitrovu a Annu Tomovu- Syntow. Okrem toho raz vystupoval v SND operný súbor z Varny a trikrát Sofijská národná opera (šesť večerov). Len hlas veľkého bulharského basistu Borisa Christova, ktorý spolu s Cesarem Siepim kraľoval na opernom nebi celé päťdesiate a šesťdesiate roky, sme počúvali iba z éteru. Ale aké to boli nahrávky! Napríklad Musorgského Boris Godunov, v ktorom spevák stvárnil všetky tri basové postavy, štyri rôzne (štúdiové i live) nahrávky Dona Carlosa ( dirigenti Pradelli, Giulini, Votto a Santi) , nezabudnuteľná interpretácia árie Končaka z Kniežaťa Igora, „Čuju právdu“ z Glinkovho Ivana Susanina, impozantné Mefistovo Le veau d´or z Fausta, ária Fiesca z Boccanegru alebo Verdiho Atillu so záverečným farebným „s´aggiaccia pe´l terror“. Oproti hlasu svojho „nástupcu“ Gjaurova bol jeho hlas azda menej objemný a farebný, no viac kultivovaný a výrazovo nesmierne bohatý. Od svojho umeleckého debutu v Accademii di Santa Cecilia, kde 28. 12. 1945 spieval Mozartove árie a Musorgského piesne (potom čo počas vojny utiekol z internačného tábora v Rakúsku) pôsobil umelecky na talianskej pôde a na najvýznamnejších svetových javiskách.  Výnimkou bola MET, keďže mu v roku 1950 (v čase „americkej poľovačky na komunistov“) USA znemožnili účinkovanie neudelením víz. V dôsledku toho spevák neakceptoval jej neskoršie pozvania.

Boris Christov, (1914-1993)

Boris Christov,
(1914-1993)

Práve storočnicu tohto veľkého speváka (18. 5. 1914) sa teraz rozhodlo uctiť Veľvyslanectvo Bulharskej republiky a na 20. novembra pripravilo vo Veľkej koncertnej sále Slovenského rozhlasu slávnostný koncert. Obohatením koncertu bola aj výstavka fotografií, na ktorých defiloval umelec v ním navrhnutých kostýmoch pre svoje profilové úlohy.

Pravda, situácia na „opernom trhu“ sa medzitým zmenila a štátne i kultúrne inštitúcie už nedokážu ponúkať tú najvyššiu kvalitu, ako tomu bolo v bipolárnom svete. Ozajstné umelecké špičky dnes dokážu sprostredkovať len komerčné agentúry. Príkladom môžu byť u nás napríklad operné koncerty Talianskeho kultúrneho inštitútu alebo nedávny, ruským vyslanectvom sprostredkovaný koncert spevákov v Slovenskej filharmónii na jednej a umelecky vynikajúce operné koncerty agentúry KAPOS na druhej strane. Tak aj tentoraz zavítala k nám mladšia, mimo veľkých svetových javísk sa pohybujúca garnitúra bulharských spevákov. V zásade by sme nad tým nemuseli ohŕňať nos, veď pred dvoma rokmi na ZHZ triumfujúci mladý tenorista Ganci naďalej spieva len na menších talianskych scénach, alebo ruská mezzosopranistka Petrova, ktorá nedávno v SF dokázala, že umelecky by patrila na ďaleko významnejšie javiská, než sú tie, na ktorých spieva. Všetci štyria bulharskí speváci recenzovaného koncertu sa mohli pochváliť menami prvotriednych pedagógov- spevákov (Lilova, Dimitrova, Scandiuzzi, Scotto, Paskalis atď.). Z informácii v bulletine však nezistíme, či šlo o dlhodobejšie školenie alebo len o dnes tak módne vokálne lekcie, v ktorých bývalé hviezdy krátkodobo pracujú s mladými spevákmi nie na vokálnej podstate, ale iba na (zaiste tiež potrebnej) interpretácii tej – ktorej úlohy alebo árie.

Častým problém podobných koncertov býva ich dramaturgia. Treba pochváliť organizátorov, že sa vyhli priveľmi ošúchaným číslam. Bulharskí interpreti mali vždy najbližšie k talianskej opere, čo sa odzrkadlilo aj na repertoári koncertu. Počuli sme sedem úryvkov z Verdiho (Lujza Miller, Boccanegra, Maškarný bál, Aida a trikrát Don Carlos), tri čísla z Rossiniho Barbiera a dve z Pucciniho Bohémy. Z toho štyrikrát išlo o duetá (Almaviva-Figaro, Mimi-Marcel, Carlos-Posa, Filip-Posa), čo sa dá akceptovať ako istý druh obohatenia programu. Po prestávke program doplnili aj dve ruské árie (Lenskij a Aleko), ária z bulharskej opery Maria Dessislava od Parashkeva Hadjieva a Bortňanského pieseň na bohoslužobný text spievaná ako štvorhlas a capella. Spevákov na klavíri sprevádzal Rakúšan Manfred Schiebel, a to nie vždy bez drobných kazov.

Boris Christov

Vo Viedni pôsobiaci barytonista Russi Nikov otvoril koncert cavatinou Figara, v ktorej pôsobil ešte nie celkom rozospievane a niektoré vysoké tóny podržal iba krátko. Lepšie sa mu darilo potom v duetách z Barbiera i Bohémy, kde jeho výkon pôsobil kultivovane a rutinovane. Aj v ďalších dvoch duetách (oba z Dona Carlosa) jeho partneri „ťahali za kratší koniec“. Kvalitne zvládol potom krásnu skôr basovú áriu Aleka z Rachmaninovej opery. Celkovo pôsobil zo všetkých účinkujúcich najsuverénnejšie (jediný spieval všetko spamäti) a najuvoľnenejšie, jeho lyrický hlas má príjemnú farbu, bolo vidno, že spievané party má zažité. Škoda, že jeho hlasový volúmen je trocha obmedzený, takže sa zrejme spevácky dobre vyníma v menších sálach. Basistovi Petrovi Najdenovovi sa pri interpretácii jednotlivých čísel programu darilo rozdielne. V „christovovských“ áriách Fiesca a Filipa znel jeho hlas mäkko a kantabilne ( s výbornou hĺbkou „per me“ v Boccanegrovi), v Chrenikovovej Piesni opitého preukázal typicky slovanské charakterizačné schopnosti. Avšak najmä v árii dona Basilia a ešte viac v duete Filipa II. s Posom sa jasne ukázalo, že má problémy s vysokou polohou. Tá bola úskalím aj pre sopranistku Ivu Yonovu, hlavne v prípadoch kedy išlo o držané vysoké tóny. V árii Mimi ešte pôsobili len prehnane silno oproti ostatným hlasovým polohám, v duete z Bohémy a „podšibeničnom“ duete z Maškarného bálu už to boli koruny tvrdé, rovné, silené a nedotiahnuté. Pritom v stredoch a nižšej polohe jej spev pôsobil hlasovo i interpretačne prijateľne. V náročnej árii z Aidy si akoby zobrala ponaučenie a z väčšiny vysokých tónov sa rýchlo „spustila“, čím bol výsledný dojem uspokojivejší. Najslabším článkom speváckeho kvarteta bol tenorista Christofor Yonov (farbou hlasu, interpretačne i technicky), ktorému najlepšie vyšla ária Lenského s pekným záverečným „vesny mojej zlatyje dni“.

Priaznivci bulharskej kultúry a návštevníci pekných akcií Bulharského kultúrneho strediska určite mohli odchádzať z koncertu spokojní.

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár