Na Slovensku neznámy Verdiho Stiffelio má 170 rokov

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď sa v roku 1993 v banskobystrickej Štátnej opere (vtedy Opere DJGT) uskutočnila slovenská premiéra Verdiho Arolda, v súpise u nás neuvedených skladateľových javiskových diel svietilo číslo dvanásť. Na bulletin k Aroldovi sa odvolávam preto, lebo práve jeho predobrazom bol Stiffelio. Šestnásta Verdiho opera, ktorá mala premiéru 16. novembra 1850. Od tohto dňa uplynulo v tomto roku stosedemdesiat rokov.

A tucet dovtedy na Slovensku ignorovaných opier? Ten sa našťastie, práve vďaka tomuto divadlu, ale aj Zámockým hrám zvolenským, postupne znížil na tri. Štátna opera v Banskej Bystrici naštudovala ErnanihoAttilu, dramaturgia zvolenského festivalu nášmu divákovi „objavila“ aspoň v koncertných verziách ďalšie hudobnodramatické diela z ranej skladateľovej periódy (Bitka pri Legnane, Alzira, Lombaďania, Zbojníci, Giovanna d´Arco, Korzár). Žiaľ, Opera Slovenského národného divadla našla len výnimočne odvahu rozmotávať klbko najopakovanejších skladateľových opusov.

Giuseppe Verdi okolo roku 1860, zdroj: internet

Tri opery z pera Giuseppeho Verdiho ostávajú na Slovensku tabu. Zatiaľ čo v prípade prvotiny Oberto je to pochopiteľné (druhá, Un giorno di regno, zaznela aspoň na pôde Vysokej školy múzických umení), pokiaľ ide o Sicílske nešpory sa dôvody absencie hľadajú ťažšie. Nuž a v treťom prípade, a tým je Stiffelio, ktorého spoznalo po prvýkrát publikum v terstskom Teatro Grande presne pred 170 rokmi, by som dramaturgiu tiež veľmi nevinil.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi

Trojdejstvová opera na libreto Francesca Mariu Piaveho má svoj dejový základ vo francúzskej komédii Émila Souvestra a Eugéna Bourgeoisa „Le Pasteur, ou L‘Évangile et la Foyer“ z roku 1848. Bola to teda novinka, téma v tom čase takpovediac súčasná. A navyše spoločensky háklivá, ba až z hľadiska platných dogiem nedotknuteľná. Taký bol aj osud Verdiho opery.

Jaroslav Blaho v článku „Od Stiffelia k Aroldovi“ v bulletine k Aroldovi, uvedenom pred 27 rokmi, počas šéfovania Mariána Chudovského v Banskej Bystrici, napísal: „Namiesto vznešených citov a štylizovaných vzťahov – meštiacka dráma o kríze tabuizovaných hodnôt a nekolorovaný realizmus“. To všetko zaskočilo publikum a premiéra v Terste (ešte pred Stiffeliom v tamojšom Teatro Grande po prvýkrát uzrel svetlo sveta tiež nie práve najúspešnejší Korzár) nedopadla dobre. Navyše, k slovu sa dostala cenzúra, dôrazne ovplyvňujúca tvar opery.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera BB), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), foto: Archív ŠO

V predhistórii deja, ktorý sa odohráva v Nemecku v 19. storočí, Stiffelio musel utiecť pred nepriateľmi, pravdepodobne náboženskými protivníkmi. Útočisko našiel pod menom Rodolfo Müller u Stankara. Stal sa uznávaným protestantským kazateľom a oženil sa so Stankarovou dcérou Linou. Počas jednej zo Stiffeliových misií notorický zvodca Raffaele primäl Linu k cudzoložstvu. Samotná dejová zápletka nie je priamočiara, má svoje dramatické zákutia, no v útrobách kostola sa končí šťastne, všeobecným odpustením a zmierením. Manželská nevera, navyše v rodine protestantského farára, sa v tom čase považovala za škandalóznu.

Giuseppe Verdi však libreto, ktoré mu ponúkol Francesco Maria Piave – aj napriek tomu, že si už brúsil zuby na Hugovu drámu Kráľ sa zabáva (a Rigoletto bol v poradí ďalšou operou Verdiho a Piaveho) – považoval za dobré a zaujímavé.

Lenže príbeh, v ktorom vystupuje protestantský kňaz, ktorého žena mu bola neverná, chce rozvod a manžel jej nakoniec odpustí, bol v tom čase ťažko stráviteľný. Svadby duchovných, cudzoložstvo a podvedený manžel neprešiel ani cenzúrou. Ako píše Jaroslav Blaho v už spomenutom bulletine „Puritánom prekážalo, že tu ľudia v kostýmoch súčasníkov riešia pálčivý, živý problém, pokrytecky ukrývaný pod pláštikom malomeštiackej morálky, prekážal hlavný hrdina – kňaz, navyše ženatý (v katolíckom Taliansku!), rúhačsky sa pociťovalo priame citovanie biblie“. Preto boli pre záchranu diela nevyhnutné zmeny.

Teatro Grande v Trieste, zdroj: quitrieste.it

Napríklad vynútenou úpravou bolo, aby v duete Liny a Stiffelia z 3. dejstva, kde Lina oslovuje svojho manžela ako duchovného a chce ísť na spoveď, sa zmenil text z Ministro, confessatemi! na nezmyslené Rodolfo, deh! ascoltatemi. Ani v závere, v kostole pred ľudom, Stiffelio nesmel citovať evanjelium. Situácia zašla až tak ďaleko, že v roku 1851 sa opera hrala vo Florencii pod názvom Guglielmo Wellingrode a hlavný hrdina sa zmenil na nemeckého ministra (či dokonca premiéra), pričom dej sa presunul do 15. storočia. Ešte došlo k ďalšej úprave pre Benátky a vo výhľade boli aj ďalšie uvedenia. No Verdi všetky tieto originál skresľujúce verzie odmietol.

Giuseppe Verdi Stiffeliom uzavrel periódu raných opier a zakrátko otvoril v benátskom Teatro La Fenice Rigolettom (tiež na libreto Piaveho a rovnako podrobeným cenzúrou) svoju tzv. populárnu trilógiu. V rokoch 1851 – 1853 sa zrodili najhranejšie Verdiho opery (Rigoletto, Trubadúr, Traviata), o dva roky píše pre Paríž v štýle grand opery Sicílske nešpory. V roku 1857 sa po prvej verzii Simona Boccanegru (ten tiež prechádza revíziou s novým Boitovým libretom) vracia na javisko dôsledne zmenený Stiffelio – v podobe novej opery Aroldo.

Verdi sa už dávnejšie v istom liste kamarátovi zmienil, že zo svojich neúspechov na poli opery je mu najviac ľúto za Bitkou pri LegnaneStiffeliom. K druhej z nich sa teda vrátil a spoločne s Piavem hľadali nové, všeobecne prijateľnejšie dejisko, než bolo pôvodné Nemecko. Zmenili tiež dobu a miesto, stalo sa ním stredoveké Škótsko i „profesiu“ titulného hrdinu. Ten dostáva meno Aroldo (po ňom je nazvaná aj celá opera), nie je už kazateľom, ale križiakom, vracajúcim sa zo Svätej zeme.

G. Verdi: Stiffelio, plagát svetovej premiéry opery, zdroj: museoschmidl.it

Došlo tiež k novému pomenovaniu ďalších postavách (z Liny sa stala Mina, zo Stankara Egberto), prepracovala sa hudba i orchestrácia, pridalo sa 4. dejstvo. Premiéra sa odohrala v prímorskom Rimini 16. augusta 1857. Aroldo prešiel divadlami v Bologni, Turíne i Neapole, no prijatie bolo buď vlažné, alebo odmietavé.

Vrátim sa ešte k Stiffeliovi, ktorý sa na Slovensku na rozdiel od banskobystrickej inscenácie Arolda (v hudobnom naštudovaní Pavla Tužinského a v réžii Martina Bendika) nikdy nehral. Vo svete bol tiež dlho zabudnutý a do obehu, aj keď nie pravidelného, ho začlenili naštudovania začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Ešte skôr, na Vianoce 1968, ho vzkriesilo Teatro Regio v Parme s dirigentom Petrom Maagom, v hlavných úlohách s Gastonem Limarillim a Angeles Gulinovou.

G. Verdi: Stiffelio, Petropolitná opera New Yorku, 2010, José Cura (Stiffelio), Sondra Radvanovsky (Lina), Andrzej Dobber (Stankar), Michael Fabiano (Raffaele), foto: Ken Howard/Metropolitan Opera

Najúspešnejšou bola inscenačná podoba Elijaha Moshinského v londýnskej Covent Garden Opere v roku 1993 (s Josém Carrerasom a Catherine Malfitano), ktorú prevzala milánska La Scala (opäť s Carrerasom, Kallen Esperianovou a Vladimírom Černovom) a v roku 1966 i Viedenská štátna opera. V nej sa odohralo 36 predstavení. V titulnej úlohe sa vystriedali José Carreras, Plácido Domingo, Luis Lima, Alberto Cupido či José Cura. Sopránovú Linu vytvorili Mara Zampieri, Iano Tamar, Eliane Coelho či Hui He, barytónového Stankara Rento Bruson, Vladimír Černov či Anthony Michaels-Moore.

Ani newyorskej Metropolitan Opere nebol Stiffelio ľahostajný. V roku 1993 ho hudobne pripravil James Levine, réžiu mal Giancarlo Del Monaco. S prestávkami a menenými obsadeniami (Plácido Domingo, José Cura v titulnej role, Sharon Sweet, Sondra Radvanovsky, Julianna di Giacomo ako Lina) sa hral až do roku 2010. V ostatných rokoch sa Stiffelio objavil v Budapešti (Boldizsár László ako titulný hrdina), v Parme, v Mexico City a pandémia koronavírusu zmarila inscenáciu vo švajčiarskom St. Gallene.

G. Verdi: Stiffelio, obal CD

Diskografia zahŕňa už spomenuté uvedenie v Parme roku 1968, o jedenásť rokov neskôr nahral Stiffelia dirigent Lamberto Gardelli so Sylviou Sass, Josém Carrerasom a Matteom Manuguerrom. Z novších stojí za povšimnutie nahrávka z Terstu s Dimitrou Theodossiou a Mariom Malagninim (obaja hosťovali aj na Slovensku). Z videonahrávok uvediem záznam newyorskej inscenácie (1993, Plácido Domingo a Sharon Sweet), londýnskej (2008, José Cura, Sondra Radvanovsky), či z divadiel v Terste alebo Parme.

Zhrnuté. Giuseppe Verdi a Stiffelio určite nepatrí do skladateľovej výkladnej skrine. Na druhej strane – a divadelná prax vo svete to potvrdzuje – nezaslúži si ani spánok v archívoch. Dnes, v deň 170. výročia od premiéry, je vhodná príležitosť pripomenúť si ho aj na tomto mieste.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku