Na umenie je pandémia krátka – Hippolyte et Aricie v Mannheime

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Covid-19 zmaril nespočetné množstvo divadelných projektov. No je tu s nami už pridlho nato, aby životaschopné inštitúcie zotrvávali v stave paralýzy. Tie invenčnejšie sa dokonca snažia povýšiť hendikep na inscenačný princíp. Tak ako opera v nemeckom Mannheime, ktorá pred pár dňami uviedla „pandemickú“ inscenáciu opery Jeana-Philippa Rameaua Hippolyte et Aricie. Vďaka populárnej streamovacej platforme OperaVision je až do 31. júla 2021 dostupná aj slovenským divákom.

Jean-Philippe Rameau (1683 – 1764) už dovŕšil úctyhodnú päťdesiatku, keď skomponoval prvú operu – päťdejstvovú tragédie lyrique Hippolyte et Aricie. Napriek oneskorenému debutu stihol do svojej smrti napísať ďalších dvadsať opier. Novátorský prístup k inštrumentačnej farebnosti i dramaturgickej výstavbe a tiež harmonická odvážnosť opusov mu zabezpečili nielen pozíciu referenčného barokového skladateľa, ale podpísali sa tiež pod nadčasovú životnosť jeho diel – Les Indes galantes, Castor et Pollux, Platée i ďalšie opusy patria k obľúbeným titulom súčasného predklasicistického repertoáru.

Jean-Philippe Rameau (1683 – 1764), zdroj: internet

Libreto Rameauovej prvotiny, ktorého autorom je abbé Simon-Joseph Pellegrin, sa inšpirovalo mýtom o Faidre, konkrétne jeho spracovaniami v Euripidovej antickej tragédii a v diele klasika francúzskej drámy Jeana Racina.

Manželka aténskeho kráľa Thésea sa počas mužovej neprítomnosti zamiluje do jeho syna z prvého manželstva Hippolyta. Ten však ľúbi Aríciu – poslednú z nepriateľského pallantovského rodu, ktorej Théseus z politických dôvodov zakázal mať potomkov a určil jej osud Dianinej kňažky. Keď posol prinesie správu o Théseovej smrti, Faidrina slúžka Oenone povzbudzuje paniu, aby využila príležitosť a ponúkla Hippolytovi korunu i svoju ruku. No Théseus žije: s pomocou svojho otca, boha Neptúna, vstúpil do podsvetia, aby sa pokúsil o záchranu vojenského druha.

Hippolytos medzičasom uisťuje macochu o svojej lojálnosti, dokonca sa vzdáva nároku na trón v prospech jej a Théseovho syna. Faidra si jeho výlev zle vysvetlí a vyzná sa mu so svojím citom. V tejto pikantnej situácii ich prichytí vracajúci sa Théseus. Slúžka Oenone v snahe chrániť paniu vovedie kráľa do podozrenia, že sa Hippolytus pokúsil Faidru znásilniť. Rozľútostený Théseus vyženie Hippolyta z krajiny a požiada Neptúna, aby ho potrestal. Hippolytus je zabitý morskou príšerou a Faidra si vo výčitkách svedomia siahne na život. No bohyňa Diana zo súcitu k zamilovaným vracia Hippolytovi život a ten aj s Aríciou opúšťa krajinu.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Patrick Zielke (Jupiter/Pluton), foto: Christian Kleiner/NM

Antické mýty sa vinú dejinami umenia ako mimoriadne produktívne inšpirácie. Aj príbeh Faidry má niekoľko literárnych variantov, ktoré ponúkajú rôzne uhly pohľadu na postavy a motivácie ich konania – od antických spracovaní u Euripida a Senecu cez francúzskych dramatikov Jeana Racina a Émila Zolu až po novodobé metamorfózy mýtu u Pera Olova Enquista či Sarah Kane. (Záujemcom o problematiku odporúčam štúdiu Marcela Komana v Slovenskom divadle 2/2016 TU…)

Prečítajte si tiež:
Dostupnosť opery on-line

Mannheimských tvorcov však viac než samotný mýtus inšpirovala doba, v ktorom ho inscenujú. V texte s vtipným podnadpisom O dva lockdowny neskôr uverejnenom na webovej stránke OperaVision naznačujú, že aktuálna podoba inscenácie sa výrazne líši od pôvodnej, plánovanej na marec 2020.

Keď jej dal vlaňajší jarný lockdown tesne pred hlavnou skúškou stopku, dilema dňa znela: Ako javiskovo zhmotniť príbeh Hippolyta a Arície a dodržať pritom všetky hygienické nariadenia, bezpečnostné vzdialenosti a personálne obmedzenia? V zmysle porekadla „čo ťa nezabije, to ťa posilní“ využili tvorcovia obmedzujúce zadanie ako odrazový mostík k hravej, vtipnej, výtvarne spektakulárnej, aj keď občas trochu vizuálne „prepálenej“ inscenácii.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Marie-Belle Sandis (Oenone), Sophie Rennert (Phèdre), foto: Christian Kleiner/NM

Tá sa začína sporom medzi bohyňou Dianou stelesňujúcou rozum a postavou Lásky, ktorá vnáša do života chaos. Nie je to svojvoľný výmysel inscenátorov, ale reinkarnácia alegorického prológu z originálnej verzie Rameauovho/Pellegrinovho diela, ktorý sa v neskorších revíziách a uvedeniach zvykol vypúšťať. V origináli ukončuje konflikt bohýň Jupiter, ktorý dovolí na jeden deň v roku chaotickú vládu lásky, no záver toho dňa musí patriť víťazstvu poriadku – sobášu.

Režisér mannheimskej inscenácie Lorenzo Fioroni, 49-ročný rodák zo švajčiarskeho Locarna režírujúci prevažne na nemeckých scénach, využil muštru prológu, aby divákov „predvaril“ na strávenie svojej koncepcie, v ktorej sa ako v bláznivo pozošívanom patchworku spája historické so súčasným, vysoké s nízkym, vážne s komickým, iluzívne s antiiluzívnym.

Predstavenie otvára konferenciérka v sexi kabaretnom kostýme. Sprevádzaná okom kamery trojjazyčne víta prichádzajúcich zboristov, javiskových technikov a muzikantov. „Som Láska,“ predstaví sa a s chuťou sa pripojí k Edith Piaf, ktorej šansón L´hymne à l´amour sa z reproduktorov rinie priestorom. Pri dodržaní protipandemických opatrení (respirátory, plexisklá, fyzické odstupy) postupne zapĺňa hľadisko, javisko aj orchestrisko farebne i štýlovo pestrá zmes postáv: od dám v barokových róbach cez pánov v degaullistických uniformách až po hipisáčky, ktorých nahotu zakrývajú (a občas i nezakrývajú) žlté pršiplášte.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Patrick Zielke (Jupiter/Pluton), Marie-Belle Sandis (Oenone), foto: Christian Kleiner/NM

Vyvádzanie detí kvetín, ktoré sa slovne aj transparentmi dožadujú lásky a vášne, sprevádza ikonická pieseň The Doors The End, prehlušovaná protestmi barokového obecenstva. Chaos na scéne i v hľadisku ukončuje Jupiter – korpulentný muž v kostýme Ľudovíta XIV., ktorý tromi údermi lullyovskou palicou dáva pokyn k začiatku predohry. Počas nej prekryje javiskový neporiadok polopriesvitná opona s projekciou dvorského plesu. No hostia sa v štylizovanej choreografii nezvŕtajú dlho, čoskoro ich vystriedajú protestujúci hipisáci s transparentmi. Asi aby sme si nemysleli, že nás odteraz čaká baroková idylka.

Nielen zboristi a štatisti, aj sólové postavy sú akoby povystrihované z rôznych opier. Arícia v úzkych tmavosivých džínsoch, bielom tielku a čiernej koženej bunde, pracujúca prostriedkami súčasného herectva, pripomína rebelku z rockového muzikálu. Aj Hippolytus je z dnešnej doby, hoci v elegantnejšom obale. Ich milostný duet, na konci ktorého sa schyľuje k vášnivému fyzickému aktu, ukončí dáma v dramaticky modrej róbe s perlovým náhrdelníkom a veľkou mašľou vo vlasoch – Faidra. Jej kostým ladí s modrou šerpou na fraku aristokraticky vznešeného Thésea.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Nikola Diskić (Thésée), foto: Christian Kleiner/NM
J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Nikola Diskić (Thésée), foto: Christian Kleiner/NM

Ďalšiu časticu bizarného puzzle tvorí Faidrina spoločníčka Oenone – je to divákom už známa, extravagantne vystrojená Láska. Tak ako si s pohárom vína užívala chaos v prológu, tak teraz svojím povzbudzovaním Faidry aj oklamaním Thésea mieša dejové karty. Podsvetie plné zombíkov v rozmanitých uniformách a s respirátormi na tvárach strážia odpudiví Tisiphone a Pluton, ktorých mŕtvolný výzor evokuje estetiku expresionistických čierno-bielych filmov.

Rovnaký miš-maš princíp ako kostýmová zložka (Katharina Gault) využíva i scénografia (Paul Zoller). Na javisku sa zdanlivo bez ladu a skladu stretávajú maľované galli-bibienovské perspektívne dekorácie, plošné makety stromov, antiiluzívne vešiaky s divadelnými kostýmami či malé i veľké projekčné plátno s raz realistickými, inokedy štylizovanými projekciami (video Christian Weissenberger).

Scénicky výborne je vyriešené chúlostivé miesto deja – Hippolytova smrť v pazúroch morskej príšery. U Fioroniho opúšťa vyhnaný Hippolytus otcov dvor na luxusnom bielom mercedese, projekcia asfaltovej cesty na zadnom prospekte plynule pokračuje kašírovaným kobercom na podlahe. Mladík umiera v aute, ktoré zachvátia plamene zhmotnené tanečníčkami v rozstrapkaných trikotoch, horí aj diaľnica na projekčnom plátne. Efektné a divadelne (dô)vtipné prepojenie barokovej opulentnosti s modernou realitou.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, foto: Christian Kleiner/NM

Po Hippolytovej smrti nasleduje Faidrin koniec – v kontexte postmoderne blasfemickej inscenácie má táto scéna blahodarne katarzný účinok. Faidra vchádza na javisko ako esencia veľkých belcantových heroín a v prekrásnej barokovej čiernej róbe, s dramaticky rozpustenými sivými vlasmi, spieva efektnú áriu šialenstva.

Hoci hodnotenie interpretov som si mala v úmysle ponechať do záverečnej časti recenzie, na tomto mieste musím dramaturgiu svojho textu porušiť: hudba totiž vďaka vynikajúcej predstaviteľke Faidry suverénne preberá prím. Hosťujúca rakúska umelkyňa Sophie Rennert, majiteľka vrúcneho, šťavnatého vysokého mezzosopránu, uchopila číslo Quelle plainte en ces lieux m’appelle? s obrovským emocionálnym nasadením i pochopením pre barokový interpretačný štýl. Jej výraz sa vlní v amplitúde bolesti, od nebeských pián po „šialené“ rovné tóny.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Sophie Rennert (Phèdre), Estelle Kruger (Diane), zbor, foto: Christian Kleiner/NM

Pri záverečných slovách zboru, ktorý oznamuje, že Hippolyte zahynul, Faidra prehryzne ampulku s jedom. Zboristi so sklonenými hlavami opúšťajú javisko za asistencie policajných obrnencov, ktorí odtiahnu aj vrak mercedesu, a na malom projekčnom plátne sa objaví výrok Jacqua Rousseaua: „Lásku nazývame slepou, pretože jej schopnosť vidieť presahuje našu predstavivosť.“

Nie je to prvý citát v inscenácii, režisér už párkrát ponúkol divákom filozofickú indíciu, aby sa mohli lepšie orientovať v jeho zložitej kompozícii. V úvode nám ruka píšuca starým atramentovým perom vysvetlila, že „Myseľ funguje na princípoch a dôkazoch. No srdce má svoj vlastný poriadok. Úplne iný.“ Teraz prichádzajú bohovia, aby v zmysle iného Rousseauovho výroku („Šťastní sú tí, u ktorých sa láska spája s rozumom.“) ukončili tento príbeh.

Diana oživí Hippolyta (nič zložité: obsype ho zlatými konfetami zo škatuľky, ktorú jej podal Jupiter) a Aríciu ozdobí svadobným vencom. Javiskom prejde smútočný sprievod v čiernych závojoch, na jeho čele kráča Oenone s Faidrinou urnou v ruke. Jedným zo smútiacich je Tézeus. Závojom prikryje manželkin hrob a potom už len zlomený vystiera ruku za synom, ktorý s Aríciou so smiechom vybieha cez hľadisko zo sály. Zajtrajšky, ktorým utekajú v ústrety, však zrejme nebudú ružové. Na plátne sa premietajú zábery protestujúcej mládeže, nasledujú obrazy hláv padajúcich pod ostrím gilotíny. Nečakane trpká bodka za veselo sa tváriacou inscenáciou.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Uwe Eikötter (Tisiphone), foto: Christian Kleiner/NM

Aj keď si Fioroneho spektakulárna produkcia uzurpuje mnoho divákovej pozornosti, nedokáže prekryť inú, mimoriadne cennú zložku inscenácie: hudobné naštudovanie hosťujúceho Bernharda Forcka, ktorý v Mannheime zúročil bohaté interpretačné aj dirigentské skúsenosti s barokovou hudbou (o. i. bol dlhoročným vedúcim Händlovho festivalového orchestra v Halle). Keďže v Mannheime nemal do činenia so špecializovaným telesom, pristúpil k múdremu, hudobne účinnému kompromisu.

Hlavný orchester hrá na moderných nástrojoch, zatiaľ čo skupina continua na historických inštrumentoch. Zvukovo zvlášť atraktívnym ozvláštnením je použitie musetty – historického francúzskeho nástroja podobného našim gajdám. Pre Forcka sa historicky poučená interpretácia nerovná muzeálnosti. Ako sa vyznáva v rozhovore v bulletine, za omnoho dôležitejšie považuje priviesť k životu „ducha hudby“: aby to, čím prekvapovala vo svojej dobe, bolo prekvapením i dnes. Jeho koncepcia tak skvele súzvučí s Fioroneho inscenačným poňatím, premosťujúcim Rameauovu dobu s dneškom.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Charles Sy (Hippolyte), Nikola Diskić (Thésee), foto: Christian Kleiner/NM

Už som prezradila, že hviezdou produkcie je Sophie Rennert – nielen spevácky, ale aj herecky výnimočne disponovaná predstaviteľka Faidry. Po vokálnej stránke plne uspokojil i ďalší hosť, mladý kanadský tenorista Charles Sy, ktorý je v súčasnosti členom operného štúdia v Stuttgarte. Jeho jasný, čistý, vysoký tenor adekvátne zodpovedá požiadavkám francúzskeho barokového štýlu, o čosi menej presvedčilo jeho herectvo.

To je, naopak, silnou stránkou dlhoročnej členky mannheimského súboru, francúzskej sopranistky Marie-Belle Sandis. Priznávam sa, že som bola zaskočená, keď sa predstaviteľka činohernej Lásky odrazu objavila na scéne ako spievajúca Oenone – natoľko perfektný je jej herecký aparát. Ani spevácky nezlyhala, hoci hlas so zužujúcou sa vysokou polohou už nepôsobí najsviežejšie. Autenticky tragickú postavu Thésea vytvoril srbský barytonista Nikola Diskić, vokálne i vizuálne príťažlivú Aríciu mladá taliansko-švajčiarska sopranistka Amelia Scicolone.

J. P. Rameau: Hippolyte et Aricie, Národné divadlo Mannheim, 2021, Patrick Zielke (Jupiter/Pluton), Amelia Scicolone (Aricie), foto: Christian Kleiner/NM

Rok pandémie preveril tvorivosť, vynaliezavosť aj umeleckú odvahu divadelných tvorcov. S odstupom času sa určite vynoria odborné analýzy tohto zvláštneho (verme, že končiaceho sa) obdobia. Mannheimskú inscenáciu považujem za výživný príspevok k téme, ako sa vysporiadať s obmedzeniami: Ak sa im nedá fyzicky vyhnúť, treba si ich tvorivo užiť.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z online záznamu premiéry uvedenej na platforme OperaVision
záznam predstavenie je do 31. júla 2021 dostupný online TU…

Jean-Philippe Rameau: Hippolyte et Aricie
Nationaltheater Mannheim
Premiéra 1. mája 2021

Hudobné naštudovanie: Bernhard Forck
Réžia: Lorenzo Fioroni
Scéna: Paul Zoller
Kostýmy: Katharina Gault
Video: Christian Weissenberger
Choreografia: Pascale-Sabine Chevroton
Svetlo: Florian Arnholdt
Dramaturgia: Cordula Demattio
Zbormajster: Dani Juris

Osoby a obsadenie

Phédre: Sophie Rennert
Hippolyte: Charles Sy
Aricie: Amelia Scicolone
Thésée: Nikola Diskić
Oenone: Marie-Belle Sandis
Diane: Estelle Kruger
Tisiphone: Uwe Eikötter
Jupiter / Pluton: Patrick Zielke
Prvý veštec: Christopher Diffey
Druhý veštec: Raphael Wittmer
Tretí veštec: Marcel Brunner
Zbor, štatisti a tanečný zbor

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

videozáznam predstavenia

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár