Na večnú žensko-mužskú nôtu: La serva padrona

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V predposledný júnový večer osviežilo horúci vzduch nádvoria Zichyho paláca v Bratislave perlivé intermezzo Giovanniho Battistu Pergolesiho La serva padrona (Slúžka paňou) v podaní Otvorenej opery. Na rozdiel od predchádzajúcich troch titulov, ktoré umelecké združenie naštudovalo, nejde o žiadny dramaturgický objav. Principál Martin Bendik si bol vedomý tohto „kroku vzad“, ale od režírovania ho to neodradilo. V bulletine na margo obľuby rokokovej miniatúrky skonštatoval: „A prečo by sa aj nehrala, veď mužsko-ženské prekáračky najbližších pár sto rokov určite nevymiznú“.

Otvorená opera, ktorá sa vo svojej inscenačnej tvorbe koncentruje na komorný žáner, vznikla v roku 2017 z iniciatívy režiséra Martina Bendika a grafičky a producentky Nory Nosterskej. Prvým projektom združenia bolo naštudovanie roztopašnej Rossiniho buffy Il signor Bruschino. Odvtedy sa mu (s výnimkou vlaňajšieho pandemického roka) darí aj vďaka Fondu na podporu umenia udržiavať pravidelnú ročnú periodicitu projektov. Po divadelne i hudobne kvalitnom Bruschinovi (2017) nasledovala rovnako vydarená rossiniovská prskavka Hodvábny rebrík (2018) a po nej o čosi menej vtipná inscenácia Bizetovej prezlekovej komédie Doktor Mirákel (2019).

Prečítajte si tiež:
Otvorená opera uviedla na javisku SND Rossiniho jednoaktovku Il signor Bruschino
Rossini ako rodinná seansa v salóne paláca
Principálova Otvorená opera sa dosť pošmykla

Po dielach, ktoré sa v našich končinách uvádzajú len raritne (v prípade Hodvábneho rebríka išlo dokonca o slovenskú premiéru diela), siahol Bendik po intermezze Giovanniho Battistu Pergolesiho La serva padrona, známom a najmä v prostredí umeleckého školstva obľúbenom opuse. Tentoraz však nepreveril spevácko-hereckú pripravenosť mladých spevákov, ale na javisko postavil dlhoročných sólistov Opery SND – sopranistku Janu Juríčkovú (Bernáthovú) a barytonistu Jána Ďurča. Oboch umelcov by sme s trochou nadsadenia mohli označiť za talizmany komorno-komickej dramaturgickej línie Martina Bendika, keďže účinkovali vo všetkých projektoch Otvorenej opery. Tento prístup dodáva združeniu punc ansámblovej stability, no na druhej strane eliminuje radosť z objavovania neopozeraných talentov, akými boli v predchádzajúcich produkciách napríklad Roman Krško, Amir Khan či Andrea Pietrová.

G. B. Pergolesi: Slúžka paňou, Otvorená opera, 2021, Jana Juríčková (Serpina), foto: OO

La serva padrona (1733) sa považuje za matku komického operného žánru. Ani nie trištvrte hodinové dielko skomponoval skladateľ podľa muštry obľúbených buffóznych vložiek, ktoré vypĺňali prestávky vo výpravných operných drámach. V tomto prípade ňou bola Pergolesiho trojdejstvová opera seria Il prigioniero superbo (Hrdý väzeň). No kým vážna opera nemala na premiére úspech a dnes si na ňu už sotvakto spomenie, rozkošné intermezzo sa stalo hitom, ktorý sa osamostatnil a prežil štyri storočia. Jeho zápletka je priezračne jednoduchá, ale vďaka roztomilej, sviežej hudbe premosťujúcej vrcholiace baroko s nastupujúcim klasicizmom nepôsobí únavne ani klišéovito.

Starnúci Uberto Nobile sa trápi so svojhlavou slúžkou Serpinou: je nielen panovačná a neochotná, ale navyše sa ho všemožne snaží uhnať k oltáru. Narafičí na neho pascu, v ktorej jej dobre poslúži sluha Vespone. Serpina ho prestrojí za oficiera dožadujúceho sa nielen slúžkinej ruky, ale najmä jej vena. To sa Ubertovi vonkoncom nepáči – Serpiny by sa aj vzdal, peňazí ani náhodou. Napokon sa kapitán za menšiu úplatu zriekne Serpiny i vena, no s podmienkou, že sa s ňou ožení Uberto. A tak sa končí staromládenectvo pána Uberta, aj slúžkovský status slečny Serpiny.

Martinovi Bendikovi poskytuje oficiálna operná scéna v ostatných rokoch iba málo príležitostí. Otvorenú operu, v ktorej našiel umelecký azyl, koncipoval ako „voľné zoskupenie tvorcov a interpretov, ktorých cieľom je uvádzať klasické komorné operné diela. V ,kamenných̕ divadlách sa operné diela uvádzajú v podobe ustáleného inscenačného kánonu a predstavenia sú neraz poznamenané rutinou. Našou ambíciou je predstaviť operu v hravej podobe akčného divadla alternatívnych scén. Chceme prelamovať pomyselnú bariéru medzi vznešeným svetom opery a nezávislou divadelnou scénou, pritom ale nerezignujeme na hudobnú a vokálnu kvalitu. Otvorená opera spolupracuje s poprednými sólistami a stálymi hosťami Opery Slovenského národného divadla.“

Kým v Opere Divadla J. G. Tajovského/Štátnej opere v Banskej Bystrici aj neskôr v Opere SND sa Bendik profiloval predovšetkým ako tvorca širokouhlých, spoločensky angažovaných, výrazovo prevažne tragických divadelných plátien, v Otvorenej opere sa zameral na komický žáner. Ten je však veľmi citlivý na trápnosť každého druhu – či už v dôsledku suchopárnosti alebo predimenzovanosti použitých prostriedkov.

G. B. Pergolesi: Slúžka paňou, Otvorená opera, 2021, Ján Ďurčo (Uberto), foto: OO

V prvých dvoch tituloch sa Bendikovi podarilo rozohrať vtipné mizanscény a docieliť hudobne kvalitnú, divadelne vkusnú zábavu (aj zásluhou vhodného interpretačného obsadenia). Nasledujúci Doktor Mirákel, pretkaný aktualizovaným činoherným textom, pripomínal recesistické predstavenia VŠMU osemdesiatych rokov, no mal skôr patinu „ad revidendum“ než sviežosť promócií – chýbali mu autentickosť a bezprostrednosť náležiace študentskému veku.

Na podobný „retro-hendikep“ trpí aj La serva padrona. Prepojenie slovenského činoherného textu a talianskeho spevu tu síce dostalo milé a vtipné zdôvodnenie (Uberto sa musí učiť taliančinu, lebo je to jazyk opery a bez neho nedostane žiadnu rolu), no próza pôsobí kvantitatívne predimenzovane – zrejme aj preto, že z úst spevákov, najmä Jána Ďurča, znie príliš ťažkopádne. Podobne je to so situačnou komikou: ide o veľmi citlivý prostriedok, ktorý buď zafunguje, alebo vyznie trápne. Do druhej kategórie patrí v tejto inscenácii napríklad gag s dažďom (na balkóne stojaci Vespone polieva Uberta krhlou a ten sa čuduje, prečo sa rozprší vždy, keď zloží dáždnik), ktorý na premiére viac rušil príjemný dojem z Juríčkovej interpretácie árie A Serpina penserete, než by divákov rozosmieval.

Aby som však nebola jednostranne negatívna (a vyhla sa tak podozreniu z pomsty režisérovi za to, že najhoršia z prúdu nadávok, ktorými excitovaný Uberto častoval utekajúceho sluhu Vesponeho, znela „ty kritik jeden operný!“), inscenácia má aj pozitívne momenty. Napríklad kostýmové riešenie, ktoré aj pri použití súčasného civilného oblečenia metaforicky vystihuje typ postáv. Šelma Serpina dostala voľné slušivé šaty s leopardím vzorom, neladiace vzory na Ubertovej krátkej košeli a bermudách dotvárali jeho charakter nemožného starnúceho chlapa. Pružné prestrojenie sluhu Vesponeho (sympatický Marek Tokoš) za oficiera zabezpečili nalepené dôstojnícke náplecníky a mariňácka čiapka, autoritu mu dodali medaily pripnuté na hruď.

Režisér pohotovo využil aj súčasnú funkčnosť Zichyho paláca, využívaného ako sobášne miesto, keď divákov sediacich v átriu osobne odporúčal do obradnej siene, použijúc k tomuto účelu smerovku z reálneho vybavenia zariadenia. V záverečnom duete novomanželského páru zase vtipne naznačil možný zdroj budúcich konfliktov: Serpina na bielu tabuľu zanovito pridávala a Uberto ešte zanovitejšie zotieral malé kuriatka – detičky nimi nakresleného kohútika a sliepočky.

G. B. Pergolesi: Slúžka paňou, Otvorená opera, 2021, Jana Juríčková (Serpina), foto: OO

Z dvojice interpretov si vytiahla lepšiu kartu ženská polovička. Jane Juríčkovej akustika nádvoria Zichyho paláca veľmi svedčila, jej vysoký soprán znel sviežo a farebne, vibrátko tentoraz nerušilo, ale koketne šteklilo, výšky boli zvonivé a stredy prirodzene znelé. Part prefíkanej Serpiny jej evidentne sadol, spievala ho s nadhľadom a pochopením pre rafinovanosť štýlu. To sa, žiaľ, nedá povedať o jej mužskom partnerovi. Pergolesimu sa nepodarilo dostať objemný materiál Jána Ďurča pod štýlovú kontrolu tak, ako toho býval schopný maestro Rossini, v ktorého partoch spevák opakovane zahviezdil. V postave Uberta znel jeho basbarytón málo kultivovane a ohlušoval dramatickým volumenom, pričom únavu z dynamickej jednostrunnosti znásobovala aj nezrozumiteľnosť artikulácie.

Hudobné naštudovanie bolo tentoraz v rukách Branka Ladiča (na predchádzajúcich produkciách spolupracovali Marián Lejava a Ondrej Olos), dirigujúceho komorný orchester Otvorenej opery (koncertný majster Vladimír Harvan) a zároveň s prehľadom zvládajúceho klavírny part. Partitúra upravená Petrom Zagarom znela v muzikantsky oduševnenom podaní komorného zoskupenia dynamicky pestro a osviežujúco ľahko.

Po uvoľnení epidemických opatrení sa v júni doslova roztrhlo vrece s umeleckými a kultúrnymi podujatiami. Všetky (resp. minimálne tie z nich, ktoré som navštívila) spájal obrovský záujem publika, či už ide o divadelné predstavenia, koncerty alebo prezentácie kníh. Rovnako dopadla aj premiéra Otvorenej opery – bola beznádejne plná, organizátori dokladali stoličky. Kiežby tento hlad po umení vytrval a jeho ukájanie nezahatal žiadny nasledujúci lockdown. Ak sa nič takého nestane, najbližšia repríza La serva padrona je avizovaná na 22. september.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z premiéry 29. 6. 2021

Giovanni Battista Pergolesi: Slúžka paňou (La serva padrona)
Otvorená opera, Asociácia CORPUS
Zichyho palác v Bratislave
Premiéra 29. júna 2021

Hudobné naštudovanie a dirigent: Branko Ladič
Réžia, dramaturgia a úprava: Martin Bendik
Korepetície: Milada Synková
Hudobná úprava: Peter Zagar
Výprava a produkcia: Nora Nosterská

Serpina: Jana Juríčková-Bernáthová
Uberto: Ján Ďurčo
Vespone: Marek Tokoš

Orchester Otvorenej opery, koncertný majster Vladimír Havran

www.otvorenaopera.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár