Snažím sa rozpamätať, koľkých významnejších kontratenoristov sme na slovenských operných či koncertných pódiách vôbec počuli. Hlbšie do histórie načierať nemusím, tento typ hlasu sa u nás nenosil. K dvom veľkým menám, ktoré sme spoznali v roku 2014 a 2017, pribudlo na 30. ročníku žilinského festivalu Allegretto ďalšie – Franko Klisović.
K vyššie spomenutým dátumom sa viaže recitál Maxa Emanuela Cenčića v cykle koncertov Agentúry Kapos Svetové operné hviezdy a v druhom prípade postava Barzaneho vo Vivaldiho Arsilde v podaní Kangmina Justina Kima v Opere SND. O pár dní nás čaká na Bratislavských hudobných slávnostiach ďalšia kontratenorová hviezda, Jakub Józef Orliński. Zdá sa teda, že sa aspoň trocha slovenský hudobný život otvára svetu.
Pravda, 27-ročný rodák z chorvátskeho Šibeniku Franko Klisović ešte do tejto kategórie skôr smeruje, no jeho objavenie sa na tohtoročnej Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského vyvolalo oprávnené nadšenie. Prvú cenu síce nedostal (v danej kategórii ju neudelili), no druhé miesto mu umožnilo promptné pozvanie na žilinské Allegretto. Hlavnú zásluhu na tom má prof. Eva Blahová, ktorá ako predsedníčka trnavskej poroty upozornila dramaturgiu Allegretta (ich spoločným usporiadateľom je Hudobné centrum), že zahodiť príležitosť by bolo hriechom. A tak sa Franko Klisović 23. septembra 2021 ocitol v Žiline a počas hodinového recitálu vyvolal u vnímavého publika búrku nadšenia.
Prečítajte si tiež:
• Festival Allegretto Žilina 2021 ponúkne šesť koncertných večerov
• Štátny komorný orchester Žilina, Marco Vlasák a Pavol Praženica otvorili festival Allegretto Žilina 2021
Franko Klisović sa zdá byť hudobným multitalentom. Hral na organe, študuje popri speve i dirigovanie (naštudoval už opery Mozarta a Masseneta) a žne úspechy na speváckych súťažiach. Má však za sebou tiež rad operných debutov vo svojej domovine i v Taliansku. Predovšetkým v barokovej literatúre, kontratenorom najbližšej, ale aj v Mozartovi, či Orffovej Carmina burana.
Že je umelcom, pripraveným postaviť si recitál na číslach pre daný hlasový odbor netradičných, presvedčil i v Žiline. Ako umeleckých partnerov si prizval výbornú klaviristku, profesorku komornej hry z akadémie v Záhrebe, Moldavčanku Juliu Gubajdulinu a len 19-ročného talentovaného krajana, violončelistu Roka Silića.
Svoj program, zostavený z diel šiestich skladateľov, odspieval v piatich jazykoch (šiesty zaznel v chorvátskom piesňovom prídavku) a napriek istým znakom „potpourri“ mal dramaturgickú líniu. Navyše, čo bolo prekvapujúce, vokálne výstupy nepredeľoval inštrumentálnymi vsuvkami a išiel v kuse bez pauzy. Či to bolo najvhodnejšie, o tom by sa dalo polemizovať.
Druhým prekvapením bol fakt, že hoci je v barokovej literatúre už ostrieľaný, svoje menu posunul do iných končín. Začal Johannesom Brahmsom, z odkazu ktorého si vybral štvrtú z cyklu Päť piesní op.105 Auf dem Kirchhofe. Je to kratučké číslo, no už jeho obsah a dejisko (cintorín) generujú trúchlivé myšlienky. Na malej plôške Klisović s Gubajdulinou ukázali výstižné spektrum nuáns v dynamike, výraze a kresbe atmosféry.
Nasledovné dve Brahmsove piesne 2 Gesänge op. 91 (Gestillte Sehnsucht a Geistiches Wiegenlied), sú určené hlbokému ženskému hlasu s violou a klavírom. Umelci si ich prispôsobili zloženiu kontratenor, violončelo (Roko Silić) a klavír, pričom ani z tejto kombinácie sa nevytratilo myšlienkové a hudobné posolstvo.
Sú to adresné skladby (pre spriatelený manželský pár a ich syna), odrážajúce túžby, hlasy prírody i duchovný rozmer. Obaja inštrumentalisti citlivo a trefne umocnili sólový hlas, ktorý mezzosopránový part naplnil krásou emotívnej farby, ukázal svoj rozsah a techniku dychu, ktorá mu umožňuje nielen elegantne frázovať, ale v každej polohe čarovať dynamikou. Franko Klisović má svoj kontratenor zakotvený v hlbšej polohe, napriek tomu v až sopránových výškach dokáže muzicírovať v pianissime, ba až mezza voce.
Do odlišného sveta piesní a romancí Sergeja Rachmaninova sa umelci dostali v druhom bloku. Klisović svoj hlas rozvinul naplno vo volumene, no ani tu nezabudol formovať odtiene, ktoré pri náležitej dávke romantického pátosu tvorili účinný kontrast. Z Rachmaninovovej tvorby odzneli piesne (použijem ich názvy v slovenskom preklade z kvalitne zostaveného bulletinu) Sen, Dieťa moje, si prekrásne ako kvietok a V mlčaní noci tajomnej. Do každej z nich vdýchli umelci vierohodnú a cituplnú kombináciu slova a hudby.
Vypočuť si známu pieseň Non t´amo più od Francesca Paola Tostiho v podaní kontratenora bolo skutočne milou kuriozitou. Aj napriek tomu, že ju spievajú rôzne typy hlasov. V Klisovićovej interpretácii mala „drive“, vášeň, vyhrotenú do forte, ale aj nežnosť a tok belcantových fráz.
Oproti populárnej neapolskej piesni Tostiho je Phidylé od Henriho Duparca u nás takmer neznámym opusom. Pritom ju nájdeme v podaní Normanovej, Hvorostovského, Kaufmanna či Keenlysida. Franko Klisović začal vo veľmi jemnom pianissime (to sa mu troška pretrhol tón) a vystaval pieseň vo výrazovom a dynamickom oblúku, ktorý ostal po celý čas intímny a zvnútornený. Julia Gubajdulina farbila klavírny tón a výrazovo harmonizovala so sólistom.
Nuž a v predposlednom čísle oficiálneho programu sme sa dočkali aj Ružičiek od Mikuláša Schneidera-Trnavského. Podobne na súťaži v Trnave, kde zazneli po prvýkrát v kontratenorovej verzii, ich Klisović predniesol s výslovnosťou Slováka, ponúkol v nich opojné frázy a noblesné dynamické nuansy. Bola to vskutku inšpiratívna, premyslená a zároveň úprimná interpretácia.
Jediným operným číslom programu a zároveň skutočným belcantovým bonbónikom bol (podobne ako na koncerte víťazov v Trnave v júli) recitatív a cavatina Arsaceho Eccomi al fine in Babilonia z opery Gioachina Rossiniho Semiramide. Hoci skladateľ napísal mnoho „nohavičkových“ postáv pre koloratúrny alt, jedinou určenou nie kontratenorovi, ale kastrátovi (posledným z týchto umelcov bol práve Giovanni Battista Velluti), bol zhodou okolností tiež Arsace, ale zo skoršej opery Aureliano in Palmira.
Franko Klisović sa do Arsaceho zo Semiramidy mohol pustiť s absolútnou technickou istotou a výrazovou vervou. Bola to v našich pomeroch unikátna lekcia ako sa rossiniovské koloratúry a trilky majú spievať. Boli presné, perlivé, nemazané, na jednom dychu. Či sa nachádzali vo výške, v strede, alebo v kontraaltovej hĺbke. Bol to perfektný výkon, bola to vzorová ukážka nesmierne náročnej árie z jednej z najdokonalejších opier Gioachina Rossiniho.
Vnímavé publikum v žilinskom Dome umenia Fatra si vyžiadalo od Franka Klisovića, Julie Gubajduliny a Roka Silića prídavok. Bola ním chorvátska pieseň. A to bola aj bodka za recitálom, ktorý bude ešte dlho rezonovať. Azda sa raz naskytne príležitosť spoznať Klisovića aj v Bratislave, či už ako dirigenta, ale pravdu povediac, ešte radšej ako speváka mimoriadne muzikálneho, technicky podkutého a v dramaturgickej výstavbe svojho večera odvážneho.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 23. 9. 2021
Fotografie: Roderik Kučavík
Festival Allegretto Žilina
Franko Klisović
Dom umenia Fatra, 23. septembra 2021
Franko Klisović, kontratenor (HR)
Julia Gubajdullina, klavír (MD)
Roko Silić, violončelo (HR)
J. Brahms: Auf dem Kirchhofe č. 4 op. 105
J. Brahms: 2 Gesänge op. 91 (1884)
č. 1 Gestillte Sehnsucht
č. 2 Geistliches Wiegenlied
S. V. Rachmaninov: Son z cyklu 6 piesní č. 5 op. 8
S. V. Rachmaninov: Ditja! Kak cvetok, ty prekrasna z cyklu 6 piesní č. 2 op. 8
S. V. Rachmaninov: V molčan’i noči tajnoj z cyklu 6 piesní č. 3 op. 4
F. P. Tosti: Non t’amo più
H. Duparc: Phidylé
M. Schneider-Trnavský: Ružičky z cyklu Zo srdca op. 35
G. Rossini: Recitatív a ária Arsaceho Eccomi al fine in Babilonia … Ah! quel giorno ognor rammento z opery Semiramide
Archív Festival Allegretto Žilina
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
