Nad sebou hviezdy, pod nohami zem. Scénický architekt Martin Brezina

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Martin Brezina (19. 11. 1909 – 29. 5. 1997) sa narodil v liptovskej obci Východná. Študoval na Priemyselnej škole stavebnej v Prešove, neskôr v Škole umeleckých remesiel v Bratislave u Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu (1929 – 1931) a architektúru na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u F. Nováka a O. Novotného (1931 – 1936). V rokoch 1937 – 1974 bol pedagógom na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Prešove. Podstatnú časť scénickej tvorby Martina Brezinu tvorí množstvo scénografií k operám či operetám. Takmer desať rokov popri Ladislavovi Vychodilovi externe prednášal scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Pod ich vedením vyštudovala aj prvá generácia profesionálnych scénografov Pavol M. Gábor, Ján Hanák a Otto Šujan. Jeho prvou scénickou prácou bol návrh scény k prvému dejstvu hry Fabrika mladosti (SND Bratislava 1931), ktorý vypracoval pod vedením Ľudovíta Fullu na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Pravidelne sa zúčastňoval na výstavách na Pražskom Quadrienále (1971, 1975, 1979) a viacerých výstavách výtvarného umenia v zahraničí (Budapešť, Varšava, Havana).

Martin Brezina, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, foto: Archív DJZ

Martin Brezina prežil najväčšiu časť svojho života v meste Prešov. V priebehu života sa stal známym ako architekt, scénograf, výtvarník a neodmysliteľne aj ako pedagóg. Počas polstoročnej divadelnej praxe vytvoril okolo šesťsto scénických výprav pre všetky divadelné druhy slovenských aj svetových autorov. Ťažiskom jeho tvorby boli scény pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského ale stopy jeho práce vedú aj do divadiel v Košiciach, Bratislave, Banskej Bystrici, Martine ale aj do českých divadiel v Ostrave, Kladne, Brne, Pardubiciach. Príležitostne navrhoval scény aj pre Ukrajinské národné divadlo v Prešove. Mimo divadla tvoril aj v oblasti úžitkového dizajnu, grafiky a monumentálnej maľby (vitráže, mozaiky, reliéfy).

Martin Brezina bol človekom na pochode, ktorý nepretržite myslel a pracoval. Eruptívna sila osobnosti a penzum jeho scénických či výtvarných spoluprác vrátane pedagogických aktivít je také rozsiahle ako u máloktorého scénického výtvarníka. Jeho scénografický štýl sa kryštalizoval už počas štúdia architektúry v Prahe, počas ktorých pravidelne navštevoval predstavenia v Osvobozenom divadle Jiřího Voskovca a Jana Wericha.

Hervé: Mamzelle Nitouche, Slovenské divadlo Prešov, 1947 (dnešné Divadlo Jonáša Záborského v Prešove), scéna Martin Brezina, foto: Archív DJZ

So záujmom sledoval aktuálne prúdy v súčasnom českom divadle ale aj vplyv sovietskeho divadla a jeho konštruktivistické a funkcionalistické scénografické koncepcie. Prikláňal sa k názorom a scénickým tendenciám anglického divadelného reformátora Edwarda Gordona Craiga (1872 – 1966). Poznal scénografickú prácu českých avantgardných scénografov Vlastislava Hofmana v inscenáciách Karla Huga Hilara alebo scény Miroslava Kouřila v réžiách E. F. Buriana pre divadlo D 34.

Keď nastúpil do divadla Jonáša Záborského v Prešove, pri ktorého zrode sám stál v polovici štyridsiatich rokov, sa scénická výprava prakticky vyberala z fundusu. Neexistovali žiadne dielne, v ktorých sa vyrábali scény. Až pod jeho vedením sa postupnou profesionalizáciou z jednej krajčírky a jedného dielenského majstra vyvinuli profesionálne divadelné dielne. Od roku 1944 v tomto divadle súvisle pracoval dlhé roky ako jediný scénograf a šéf výpravy.

Prečítajte si tiež:
Slovenské divadlo v Prešove od roku 1944 a vznik súboru Spevohry

Či išlo o realistickú či naturalistickú činohru, taliansku operu či Verdiho opery, Brezina takmer vždy scénické stavby komponoval na základe proporčných vzťahov, pričom dôraz kládol na kontrast priestoru a hmoty, rovného a plastického, horizontálneho a vertikálneho, plných stien a otvorených priestorov. A to všetko monumentálne a masívne ako do hĺbky tak aj do šírky a dĺžky. Brezina neponúkal scénickou architektúrou hotové divadlo ale funkčný divadelný priestor. V scénach vedel zharmonizovať historické prvky s moderným minimalizmom.

O. Nedbal: Poľská krv, Slovenské divadlo v Prešove, 1948, otváracie predstavenie novovzniknutého súboru Spevohry, scéna Martin Brezina, foto: Archív DJZ Prešov
F. Lehár: Eva, Spevohra DJZ Prešov, 1949, E. Dušík (Voisin), J. Hromádka (Flaubert), J. Piussi (Prunellus), scéna Martin Brezina, foto: Archív DJZ Prešov

Spomínané scénické prvky v metaforách využíval aj pri takých činoherných inscenáciách, kde by sa to neočakávalo. V dráme Dvaja (1968) od Júliusa Barča-Ivana použil ťažké prekrížené trámy, ktorými symbolizoval ľudské osudy. Podobne aj v Zbojníkoch (1971) Friedricha Schillera vytvoril Brezina na scéne pevnosť z hrubých múrov, do ktorých „uväznil“ hlavných hrdinov. V Shakespearovom Hamletovi v réžii Jozefa Palku využil princíp zvislých plôch vyrobených z hustého drôtu. Práve tu sa objavuje silná inšpirácia scénickými projektmi Edwarda Gordona Craiga. Rôzne zostavy plôch umožňovali rýchly a plynulý spád Shakespearovej tragédie.

Prečítajte si tiež:
Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove
(seriál)

V prešovskom divadle spolupracoval na činoherných inscenáciách najmä s režisérmi Milanom Bobulom a Dušanom Karasom. Mnohé scény Martin Brezina realizoval v technicky nesmierne zložitých podmienkach zájazdových javísk mnohých mestečiek a miest po celom Slovensku. „Napriek týmto obmedzeniam sú Brezinove scény vždy dramaticky monumentálne pritom myšlienkovo jednoznačné. Vyjadrujú vo filozofickej skratke umelcov vzťah divadlu, dramatickému textu a samotnému hercovi“. (DLOUHÝ, Oleg. Martin Brezina. Scénografia. Bratislava: Divadelný ústav, 1999, s. 10.)

Podstatnú časť scénickej tvorby Martina Brezinu tvorí množstvo scénografií k operám. Lásku k opere netajil: „…opera ja pre mňa ako báseň, dáva veľa možností na vyjadrenie sa v skratke. Aj keď sa treba pri tom zamyslieť, kam umiestnime zbor, kam balet a kde sa má pohybovať sólista.“ (HYBAČKOVÁ, Beáta. Bohatá fantázia a typický rukopis. In Východoslovenské noviny Košice, 19. 5. 1989)

Ch. Gounod: Faust a Margaréta , Národné divadlo v Košiciach, 1950 (dnešné Štátne divadlo Košice), scéna Martin Brezina, foto: Ondrej Béreš / Archív ŠDKE

Najmä spolupráca s košickým režisérom Kornelom Hájkom v druhej polovici päťdesiatich a v prvej polovici šesťdesiatich rokov, znamená vo vývoji slovenského operného divadla jednu z ciest hľadania modernejšieho divadelného tvaru“. (DLOUHÝ, Oleg. Martin Brezina. Scénografia. Bratislava: Divadelný ústav, 1999, s. 10)

Brezina režisérovi Hájkovi ponúkal veľkorysé scénické stavby tak, aby režisér mohol pracovať na veľkých plochách a pohybovať komparzom. V tvorbe pre operu mu išlo najmä o vytvorenie univerzálneho scénického priestoru. Robustné sústavy schodov a plošín dopĺňal akcentom zvýrazňujúcim detail architektonického prvku. Takto koncipoval scénu pre Gounodovu operu Faust a Margaréta (1950) v Štátnom divadle v Košiciach. Základný architektonický priestor tvoril masívne klenby nemeckého stredovekého mesta.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Architektúra ako hlavný scénografický kľúč bola východiskom aj v opere Ladislava Holoubka Stella (Štátne divadlo Košice, 1958, réžia: Kornel Hájek). Ľúbostnú tragédiu hlavných postáv Morrisa a Stelly Frigeliusovej situoval Brezina do naklonenej architektúry v elipsovitom tvare. Scénické riešenie počítalo s paralelným zobrazením s viacerými priestormi. Naklonená architektúra mala symbolizovať pokrivené charaktery vyššej spoločnosti.

L. Holoubek: Stella, ŠD Košice, 1958, scéna Martin Brezina, foto: Ondrej Béreš / Archív ŠDKE

Maketa k tejto opere je jedinou zachovanou maketou Martina Brezinu v scénografických zbierkach Múzea Divadelného ústavu v Bratislave. V zbierkach múzea patrí medzi najvzácnejšie výstavné exponáty. Model je ozvláštnený najmä zabudovaným osvetlením vnútri makety, čo dodáva priestoru nevšedný efekt.

Poslednou Brezinovou spoluprácou s Kornelom Hájkom bola scénografia pre Verdiho Nabucca (1964). Bolo to prvé uvedenie tohto slávneho diela na slovenskej profesionálnej opernej scéne. Scénograf vytvoril scénickú plastiku z jednoduchých geometrických prvkov so systémom viacerých schodísk. Sila Verdiho diela spočíva najmä v pôsobivých masových scénach a zborových výstupoch. Scénu zobrazujúcu plač Židov nechal scénograf zniesť spoza štylizovanej mreže. Hmotu scénickej stavby a celkovú emóciu opery dotváral svetelný dizajn, ktorý scénický priestor opticky zväčšoval.

G. Verdi: Nabucco, Štátne divadlo Košice, 1964, Gita Abrahámová (Abigail), scéna Martin Brezina, foto: Mária Litavská/Archív DÚ

Vo všetkých spomenutých operných dielach scénograf prísne dodržiaval slohovú architektúru daného obdobia. Scénické prostredie tvoril základnými nosnými architektonickými prvkami, ktoré prepájal expresívnymi prvkami ako dobovým ornamentom, drapériou a pod. Zároveň ich Brezina využíval ako jednotiace prvky, čím dosahoval scénickú vyváženosť. Vertikálne členenie javiska umožnilo režisérovi pôsobivo aranžovať masové scény. Niekoľko simultánnych plôch slúžilo pre sólistov a šikminy urýchlili nástupy zboru, čo dynamizovalo dej celej opery.

G. Dusík, Hrnčiarsky bál, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, 1991, Elena Kušnierová (Anička), scéna Martin Brezina, foto: Archív DJZ
J. Kopecký: Život a umučenie, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, 1990, Peter Pilz st. (Ježiš), scéna Martin Brezina, foto: Archív DJZ
Pamätná tabuľa venovaná Martinovi Brezinovi na historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove, foto: Ľudovít Vongrej / Opera Slovakia

Popri tvorbe scén k operám vytvoril množstvo výprav aj k operetám. Pri slávnostnom otvorení Divadla Jonáša Záborského hrali operetu Gejzu Dusíka Hrnčiarsky bál (1991) na jeho scéne. Spolupracoval tiež na ďalších operetách ako napríklad Netopier Johanna Straussa (1952, réžia: K. Smažík), Hervého Mamzelle Nitouche (1947, réžia: J. Šeregij), Poľská krv od Oskara Nedbala z roku 1948 v réžii S. Vandasa alebo Lehárova Eva (1949, réžia: F. Rell) a mnohé iné. Poslednou jeho scénickou spoluprácou bola scéna k hre Jonáša Záborského Život a umučenie (1990, réžia: M. Bobula).

Prečítajte si tiež:
Martin Brezina – web umenia

Martin Brezina svoj život zasvätil divadlu. Stál pri zrode slovenskej scénografie v jej modernej podobe. Rovnako tak stál pri zrode prešovského divadla a zaslúžil sa aj o novú architektonickú tvár tohto mesta. Osobitnú pozornosť venoval aj pamiatkovej obnove historického jadra mesta.

Autor: Miroslav Daubrava

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

kurátor Múzea Divadelného ústavu pre scénografické, múzejné a galerijné zbierky a publicista

Zanechajte komentár