Nad slávou slnko (ne)zapadá. Odtajnené tajomstvá Verdiho Aidy

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na dvere klope návštevníčka. Tá, ktorá sa vracia. Presne to je význam arabského mena Aida. Za „boom“ tohto mena môže Verdiho operná „show“, ktorá je, podobne ako pyramídy, zahalená hmlou tajomstva. Psí čuch vedcov, egyptológov a priateľov umenia vyňuchá pri Aide nejeden mýtus.

Mýtus číslo jeden. Meno Aida, ktoré sa pred rokom 1871 v Taliansku vyskytovalo veľmi sporadicky. Najčastejšie ako preklep mien Ada či Ida. Sem-tam sa nájde etymológ, ktorý odvodzuje toto orientálne promonen od antického mesta Aydin v tureckej Anatólii. Mesto nepreslávili iba tisícročia staré ruiny, ale aj pestovanie fíg.

Celkom blízučko dnešného Aydinu v archeologickej lokalite Tralles sa našiel skutočný poklad. Viem, znie to ako z filmu, ale pre muzikológov je to realita nastoľujúca milión otázok.

Pieseň, ktorá vstala z mŕtvych

Nález náhrobného kameňa, takzvanej stély, by nebol takým výnimočným, keby na ňom neboli vyryté noty. Nie hocijaké, ale starogrécke. Pieseň z náhrobku, ktorý odborníci katalogizovali pod označením Seikilov epitaf, je najstaršou zachovanou hudobnou skladbou na svete. Vari nepoznáme staršiu hudbu?

Poznáme, ale iba v zlomkoch. Je rozdiel nájsť kompletnú vázu alebo len niekoľko črepov. A táto pieseň, hoci kratučká, je úplná. „Zažiarte, kým žijete, a nemajte v srdci zármutok, veď život potrvá len chvíľu a čas si pýta svoju daň.“ Človeku sa až nechce veriť, že tento vysoko aktuálny text pochádza z 1. storočia po Kristovi.

Stĺpik s hudobným „kódom“ – Seikilov náhrobný kameň z Aidinho mesta. Zdroj: pinterest.com

Dvetistíc rokov starý hrob z Aidinho mesta nevydal všetky tajomstvá. Na náhrobku stojí Seikilos Euterp… Chýba koncovka. Znamená to, že meno nevieme presne vyskloňovať. Vieme však, že Euterpé bola múzou hudby. Presnejšie, hry na starobylú flautu aulos a strážkyňou lyrickej poézie. Vari je náhoda, že meno starovekej patrónky hudobnej drámy sa ocitlo na epitafe s najstaršou písomne doloženou piesňou sveta?

Reklama

Rozozvučenie tejto hudby je úlohou, s ktorou si najlepšie poradí machina temporis. Stroj času. Výskum prináša viac problémov, než výsledkov. Aj Verdim pri písaní Aidy lomcovala zvedavosť, ako asi bzučali antické včely nosiace hudbu namiesto medu.

Pri modelovaní (a modulovaní) egyptských sacerdotálnych zborov sa Verdi parciálne inšpiroval byzantskou hudbou, ktorú pravdepodobne spoznal pri návšteve pravoslávneho cárskeho Ruska. Prvý muž talianskej melodrámy premiéroval v Petrohrade svoju Silu osudu.

Finále druhého dejstva Aidy tam, kde by sme ho nečakali. Na nákupnej taške. Zdroj: fineartamerica.com

Osudovou konjunktúrou je azda aj to, že súčasná talianska popová a bluesová diva Aida Cooper vypredáva koncerty s menom podľa opernej postavy.

Zrátal mu to: Verdiho kuriózny účet

Aidu v Taliansku dôverne poznajú aj tí najmenší. Animovaný rozprávkový „televízny cukrík“ Aida degli alberi (Aida spoza stromov) s hudbou Ennia Morriconeho však s Verdiho fabulou pracuje veľmi voľne, priam odvážne.

Na Verdiho pracovný stôl sa v roku 1872 zosypalo lístie v podobe stoviek listov. Nová opera zaplavila ako nílska vlna celú Čižmu. Hovorilo sa o nej všade. V kaviarňach, na úradoch, vo vlakoch.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi
Vernisáž výstavy Tajomný Egypt spojila v SND egyptológiu s Verdiho operou Aida
Verdiho Aida v histórii Opery Slovenského národného divadla

Akýsi Prospero Bertani dal dokopy posledné líry a šiel si verdiovskú novinku vypočuť do Parmy. Nič, ani slzu nevyronil. Ani brvou nemihol. Dielo nepošteklilo jeho srdce. Mysliac si, že iba nebol disponovaný počúvať, šiel na Aidu znova. Nadšenie sa nedostavilo ani teraz. Dá sa tešiť na povel?

Bertani nelenil. Chytil pero a napísal Verdimu úradnú sťažnosť! Skladateľa, ktorý za novú drámu získal astronomický honorár vo výške 150 000 frankov, žiadal, aby živiteľovi rodiny preplatil cestovné výdavky do divadla do Parmy, kde si vraj vypočul „brak“.

Ručne maľovaná starožitná hracia skrinka s motívmi z Aidy. Dôkaz obrovskej popularity tejto opery na prelome storočí. Zdroj: blackrockgalleries.com

Bertani si nezabudol zaúčtovať výdavky na obed vo vlaku. Ako sa Verdi zatváril, keď mu na stole pristal účet za nevydarený „trip“?

Kauza mala dohru v dobových novinách. Autor kverulantovi uhradil cestovné i vstupné. Obed mu nezaplatil so slovami, že najesť sa mohol aj doma.

Šikovný obchodník Verdi vyplatil Bertanimu „odškodné“ pod podmienkou, že menovaný sa už nikdy nevyberie na žiadnu premiéru jeho opery. A v duchu zásahy clara pacta, boni amici to Bertani musel skladateľovi deklarovať písomne!

Dnes už vieme, že Bertaniho mienku o Aide ako o braku, ktorý v archívoch zjedia myši, história nepotvrdila.

Tridsaťdva klaňačiek

Bilancia európskej premiéry Aidy je parádou aj na dnešné pomery. Konala sa 8. februára 1872 v chýrnej La Scale. Krátko predtým, 24. decembra 1871, dostala túto operu pod vianočný stromček exotická Káhira.

K talianskej premiére dal Verdi Aide do kolísky členitú, takmer jedenásť minút trvajúcu predohru. Neujala sa. Krátka a sláčikovo nežná káhirská ouvertúra patrí k Aide ako tanierik k hrnčeku.

Nie zbytočne referujeme o porceláne. Ruská sopránová amazonka Anna Netrebko v roku 2016 navrhla vlastnú kolekciu porcelánu s názvom Aida. Picassovské geometrické vzory versus egyptské tajné znaky žiadneho milovníka abstrakcie nenechajú chladným.

Egyptománia pokračuje. Porcelánový servis s názvom Aida navrhla v roku 2016 ruská diva Anna Netrebko. Zdroj: rbth.com

Dve premiéry Aidy priniesli dvojitú porciu problémov. Okolnosti vzniku diela sú zamotané možno viac, než samotný príbeh postavený na viac, než tisícročia starom archetype milostného trojuholníka.

Egyptská otrokyňa Aida, vlastne etiópska princezná žijúca v zajatí, miluje generála Radamèsa – symbol nepriateľskej egyptskej zeme (niekde sa v duchu grécko-rímskych deklinácií skloňuje „Radama“). Na neho si však brúsi zuby aj egyptská princezná Amneris, ktorá sa tvári ako Aidina priateľka…

Premiérový úspech pripomínala Verdimu slonovinová taktovka s vygravírovaným názvom opery a drahými kameňmi. Ešte aj tie museli vyzerať ako poklady starého Egypta.

Aj káhirská, aj talianska premiéra tragédie z egyptských dejín bola „vymakaná“ do posledných detailov. Maestro kontroloval aj návrhy staroegyptských šperkov pre hlavných protagonistov. Mal skvelého konzultanta. Skladateľov tieňový minister sa volal Auguste Mariette. Bez neho by Aida nikdy nevznikla. „Hejteri“ 19. storočia však dumali, že na príbehu sa v nemalej miere podieľal Augustov brat…

Námetu Aidy dal život egyptológ Auguste Mariette (1821 – 1881). Zdroj: wikipedia.org

Egyptská hus zagágala

„Egyptská hus je nebezpečný tvor. Úderom svojho zobáka vám naočkuje svoje sérum a vy budete po celý život egyptológom.“ Tieto slová patria Augustovi Mariettemu, ktorý mal s kultúrou ríše faraónov priam mystický kontakt.

Snívanie prekonali činy. Mariette vykopal viac, než tristo hrobiek. Je zakladateľom Egyptského múzea v Káhire a jedným z najväčších znalcov hieroglyfického a koptského písma, aký kedy žil.

Obraz egyptskej husi – zvieracia tvár boha Geba – Augustovi vrazil do očí na jednom z náčrtov jeho bratranca Nestora L’Hôte. Tento výtvarník bol na dvoch expedíciách pod pyramídami a kreslil všetko staré, čo videl. Vrátane husieho boha Geba, otca úrodnej zeme. Traduje sa, že vládu nového faraóna spečaťovali štyri divé husy vypustené do štyroch kútov sveta…

Francúz s dušou Egypťana ponúkol vtedajšiemu riaditeľovi parížskej Opéry Comique návrh na operné libreto s egyptskými reáliami. V dobe, ktorá priala dobrodruhom a lovcom kuriozít, si Mariette nemohol vybrať lepšieho človeka, pokiaľ ide o operný „biznis“.

Davová scéna z Aidy na Liebigovej obchodnej karte vyzerá ako z historickej kinodrámy. Zdroj: pinterest.com

Impresário Camille du Locle bol pravou rukou skladateľa Bizeta. Nielen Carmen vzišla spod Bizetovho klavíra. Pár mesiacov po prvom uvedení Aidy Francúz muzikalizoval orientálnu poviedku o Djamileh.

Du Loclovi sa páčila aj egyptská látka. Spomenul si na Verdiho, s ktorým už spolupracoval pri práci na librete Dona Carla. Čo tak ponúknuť Marietteho nápad na novú drámu práve jemu?

Pýcha a pád muža v turbane

Bábkovodič v divadle dejín už chystal druhé dejstvo. V ďalekom Egypte zasadol na egyptský trón Ismail Paša. Cítil sa ako dedič faraónov, hoci prakticky bol vazalom osmanskej Vysokej porty.

V Konštantínopole ho začali brať vážne v roku 1863. Uznanie Ismailovej vlády bolo odmenou za pomoc Turkom pri potlačení gréckej revolty na Kréte. Systém quid pro quo, čiže niečo za niečo, je starý, ale účinný.

Objednávateľa Aidy Ismaila Pašu vítali štátnici, neskôr skončil v zlatej klietke v carihradskom paláci ako persona non grata. Zdroj: wikipedia.org

Postavil tisíce kilometrov zavlažovacích kanálov, železníc a telegrafických vedení. Panovník – chediv zmodernizoval poštu a investoval do cukrovarníctva. Egyptská sfinga vítala stotisíc Európanov, ktorí mali podľa vzoru Paríža „vylepšiť“ fasádu Káhiry.

Ani umenie nezostalo bokom. Ismail Paša obdivoval Londýn a bozkával biele rukavičky kráľovnej Viktórie. V meste na Temži sa pravdepodobne stretol s menom, ktoré bolo „povinnou jazdou“ pre každého melomana starého kontinentu: Giuseppe Verdi.

Paša bol v roku 1869 opäť v Londýne. Bolo to len sedem rokov po konaní svetovej výstavy, pre ktorú mal Verdi skomponovať spektakulárnu kantátu. Verdi mal s touto objednávkou samé „trable“. Inno delle nazioni (Hymnus národov) sa na otváracom galakoncerte výstavy nakoniec nehral. Prečo asi?

Niekomu mocnému sa nepáčilo, že taliansky bard v novej skladbe nahradil ódu na počesť cisára Napoleona III. republikánskou Marseillaisou. Hodená rukavica proti monarchii. Objednávatelia skladby Verdimu „vyprášili nohavice“, že namiesto serióznej kantáty napísal vojenský pochod.

Uhrančivý Verdiho pohľad zo starej pohľadnice. Zdroj: internet

Alternatívna premiéra Hymnu národov v Divadle Jej veličenstva napriek tomu znamenala vo Verdiho kariére zelený bod. Nikomu nevadilo, že spevácky part namiesto pôvodne objednaného tenora spievala sopranistka. Londýnčania si na tieto udalosti dobre pamätali. Chediv Ismail sa ich jednoducho musel dozvedieť.

Čo majú spoločné Aida a Suezský prieplav?

Exegi monumentum. Postavil som si pomník, píše Puškin. Aj egyptský chediv túžil po monumente nesmrteľnosti. Aj za cenu toho, že štátny dlh krajiny zdvihne do nebeských výšin.

Korunou jeho osvietenej vlády malo byť vybudovanie Suezského prieplavu. Rozhodol sa, že inauguráciu dovtedy nevídaného technického diela „pokropí“ vodou oslavnej kantáty. Vedel, že Verdi čosi podobné už písal. Vedel, že Hymnus národov mal úspech. Ale nevedel, že Verdi mal na kompozíciu tejto takmer reklamnej hudby zlé spomienky.

K dobrej reklame patrí pútavý vizuál. Titulka klavírneho výťahu Aidy z konca 19. storočia volala „kúp si ma!“. Zdroj wikipedia.org

Ponuku chediva zložiť na otvorenie Suezského prieplavu novú kantátu (pozor, nie operu!) skladateľ rázne odmietol. Nepomohol ani kráľovský honorár 80 000 frankov, ktorý chediv ponúkol Verdimu za autorstvo hymnu. Zdalo sa, že Verdim už nič nepohne.

Egyptológ Auguste Mariette, ktorému sa (nezávisle od Verdiho!) v hlave zrodil tragický osud Aidy a Radamèsa, chodieval do krajiny bájnej Kleopatry ako na klavír. Istotne sa chedivovi zmienil o pláne vdýchnuť život egyptskej národnej opere. Národnej predlohou, kostýmami, scénou a celkovým duchom. Nie však hudbou, tá mala zostať exkluzívne talianska.

Mariette sa stal spojítkom a mediátorom medzi chedivom, impresáriom du Loclom a Verdim. Keďže Loclemu sa námet pozdával, začal na Verdiho tlačiť, aby Marietteho hieroglyfy ozvučil notami.

Chediv šikovne zmenil objednávku. Žiadna kantáta pre Suezský prieplav. Želal si operu pre otvorenie prvého operného domu v Káhire. Rozšírený názor, že Aida sa mala hrať počas otvorenia Suezu, je mýtus ako slon.

Chrám a jeho podzemie. Javisko Aidy rozdelené na dve časti bol Verdiho nápad. Zdroj: wikipedia.org

Primo est dicendum, po prvé je treba povedať, že egyptský vladár si pôvodne neprial operu, ale jeden jediný oslavný hymnus. Verdi sa na to „vykašľal“.

Chediv to vyskúšal druhý raz, no so zmeneným zadaním. Od Giuseppeho si vypýtal národnú operu už nie pre Suez, ale pre zamýšľaný káhirský operný svätostánok. Zapadalo to do skladačky jeho kultúrnej politiky. V roku káhirskej premiéry Aidy vo svojej zemi založil napríklad modernú národnú knižnicu.

Keď nie Verdi, tak Wagner

Prečo sa „Peppino“ Verdi pustil do písania Aidy, ale o kantáte pre Suez nechcel ani počuť? Hľa, čo hovorili tí, ktorým namiesto jazyka vyrástol šmirgeľ. Klebetilo sa, že ak Verdi Aidu nevezme, Mariette okamžite postúpi libreto inému autorovi, ktorý mal k mytológii veľmi blízko. Povedzme to nahlas: Wagnerovi.

V knižnici Parížskej opery sa zachoval dvadsaťštyristranový rukopis opatrený vycifrovaným nápisom Aïda, opéra en quatre actes et en six tableaux. Na tomto elaboráte si egyptofil Mariette dal mimoriadne záležať. Verdi však jeho pripomienky často nechal plávať. Mal vlastnú hlavu.

Prvá európska (a podľa Verdiho jediná pravá) Aida Tereza Stolzová. Zdroj: wikipedia.org

V pôvodnej skici k hre sa popri postave kňaza Ramfisa počítalo s rolou veľkňažky Vulkánovho chrámu Termouthis. Uctievali Egypťania boha Vulkána? Antický historik Herodotos hovoril o bohovi Ptahovi, ktorého meno sa v Aide skutočne objavuje (possente Pthà). Gréci stotožňovali cudzie božstvo so svojim bohom ohňa Hefaistom. A Hefaistos bol v Ríme Vulkánom.

Príliš zložité? Od rodokmeňov bohov prejdime k smrteľníkovi Radamèsovi, vrchnému veliteľovi egyptského vojska. Bitkám velili sami faraóni. V reálnom Egypte by pocty v takom rozsahu, v akom ich v opere dostáva Radamès, nemohli existovať.

Synovia boha Slnka Ra nestavali ani víťazné oblúky na spôsob Rimanov, aké možno vidieť v niektorých produkciách Aidy.

Aidovky, foto zdroj: vincentbachsworld.com

Povestné dlhé trúbky „aidovky“ Verdi nechal skonštruovať u Milánčana Pelettiho. Pre parížsku premiéru opery mal tieto špeciálne navrhnuté nástroje skonštruovať sám Adolphe Sax. Meno napovedá správne. Zákazku od Verdiho dostal vynálezca saxofónu…

Trápni Góti

V opere prebieha ozbrojený konflikt medzi Egyptom a Etiópiou. Vedeli ste, že chediv Ismail projektoval do operného príbehu vlastné politické ciele? Etiópia mu skrátka ležala v žalúdku. Chediv obsadil pohraničné územia, aby na nich mohol založiť bavlníkové plantáže.

V rokoch 1874-76 skutočne prebiehala vojna medzi týmito dvoma africkými krajinami, ktorá sa skončila porážkou Ismaila Pašu. Bol to začiatok kráľovho konca. Sen, ktorý dobyvateľ sníval na premiére Aidy, sa rozplynul ako dym vodnej fajky…

Nakoniec zišlo aj z projektu otvorenia Káhirskej opery novým kúskom z Verdiho dielne. Chod udalostí negatívne ovplyvnila Prusko-francúzska vojna. V roku 1869 bola vojna už na spadnutie a v roku 1871 definitívne ochromila Paríž.

Kulisy k Aide, na výrobu ktorých usilovne dohliadal Mariette, sa nesmeli vyviezť z krajiny. „Trápni Góti, príčina môjho nešťastia!“ vzdychol si Verdi v jednom z listov a na adresu Prusov použil meno stredovekého germánskeho barbarského kmeňa.

Tento pohľad už nezažijete. Pôvodný operný dom Egyptského chedivátu, miesto premiéry Aidy. Zdroj: wikipedia.org

„Developerský projekt“ Ismaila Pašu (totiž, nové divadlo), napokon „pokrstil“ Rigoletto. Aida sa v ňom dávala s niekoľkomesačným oneskorením, ktoré treba pripísať na vrub vojne. Chedivova pýcha sa priazni divákov tešila len symbolických sto rokov.

V októbri 1971 (takmer sto rokov po káhirskej premiére Aidy) divadlo totálne vyhorelo. Prežili iba dve sochy. „Kruh“ sa uzavrel. Takmer do roka a do dňa. Na mieste prvej káhirskej opery vyrástlo parkovisko…

Autor: Lucia Laudoniu

Nová inscenácia Verdiho Aidy bude v repertoári Opery SND od 26. septembra 2020 na javisku novej budovy SND.

video

Pokiaľ by triumfálny zbor Gloria all’Egitto vznikol samostatne, zaiste by naplnil predstavy moderného faraóna o zamýšľanej óde na Suezský prieplav. Aida ako celok však nemá so Suezom nič spoločné…

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu v nahrávke baletnej hudby z Aidy diriguje Ondrej Lenárd.

Češka Teresa Stolz, ktorá podľa klebetníkov mala kľúč od Verdiho spálne, na káhirskom večere Aidu nespievala. Bola protagonistkou jej európskeho uvedenia. Rodáčku z Kostelca nad Labem vyhodili z pražského konzervatória. Po vokálnom preškolení v Taliansku ju Európa nosila na rukách.

Prvá kompletná nahrávka Aidy v dejiných zvukového záznamu pochádza z roku 1928. Part hlavnej hrdinky dirigent Sabajno zveril Dusoline Giannini a do Radamovho brnenia sa odel tenor Aureliano Pertile.

Giuseppe Fancelliho, prvého Radama na talianskej premiére Aidy, vraj prezývali „Päť plus päť“. Prečo? Veľmi rád vraj držal pred sebou ruky s roztiahnutými prstami. Bol to „zlatý kliniec“ jeho herectva.

Pre nedoceneného dramatického tenoristu Giuseppe Giacominiho to našťastie neplatí. Jeho Radamès je plný hĺbky a života.

Aida nie je prvou operou z egyptských dejín. Predbehla ju La Nitteti. Metastasiovo libreto ozdobili hudbou barokista Nicola Conforto aj v Taliansku udomácnený Čech Josef Mysliveček.

S Aidou má spoločný motív boja (povstanie proti egyptskému panovníkovi) a motív skrytej identity (kráľovská dcéra žije nedôstojne, v tomto prípade však nie je otrokyňou, ale pastierkou).

Áriu z opery La Nitteti, predchodkyne Verdiho Aidy, v hudobnom spracovaní Nicolu Conforta spieva kontratenor Valer Sabadus.

Aida nie je len o veľkých davových scénach. Na jej plátno patria farby nežné i temné. Amneris, v našej ukážke mezzosopranistka Zenaida Pally, prosí o zmilovanie nad hrdinom svojho srdca. Darmo. Koleso (o)súdu sa už točí…

Miestami začujeme posvätné zbory prednášané a cappella, ktoré akoby z oka vypadli byzantským chórom bez sprievodu hudobných nástrojov z orientálnych kresťanských katedrál.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku