Naďa Hrčková knižne o Jurajovi Benešovi a jeho dobe

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na sklonku minulého roka vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT, spol. s r.o. obsiahla a obsažná kniha o Jurajovi Benešovi, nevšednom zjave slovenskej hudby. Profil skladateľa, teoretika, pedagóga (a nielen týchto profesií), žijúceho v rokoch 1940 až 2004, autorsky spracovala muzikologička a druhá manželka umelca, univerzitná profesorka Naďa Hrčková.

Charakter knihy vystihuje hneď prvá veta úvodníka: „Je určená všetkým, čo si prečítajú všeličo zaujímavé o tzv. vážnej hudbe… pritom nie je nevyhnutné, aby sa v nej vyznali“. Výsledok je skutočne taký. V publikácii sa čitateľ stretne so slovníkom zrozumiteľným, sprítomňujúcim nielen jazykom Nade Hrčkovej, ale v značnej miere aj vyjadreniami širokého okruhu umelcov, ktorí prišli do styku s osobnosťou Juraja Beneša, no tiež s vyslovene muzikologickou terminológiou. Vyjadrujú sa interpreti, kolegovia, žiaci, recenzenti.

Juraj Beneš (1940 – 2004), foto Rastislav Polák, Archív SND

Kniha, nazvaná Juraj Beneš, skladateľ a jeho doba, prináša nielen holú faktografiu, ale aj emócie. Emócie, vyplývajúce z historicky prelomových čias, keď počas pomerne krátkeho života bola jeho prítomnosť výrazne citeľná. A nikdy nepodľahla pohodliu konformnosti s režimom spred roku 1989.

O projekciách postavy matky do javiskovej či piesňovej tvorby Juraja Beneša sa z pera autorky dozvedáme, že ich ovplyvnilo už rodinné prostredie. Publikácia o Jurajovi Benešovi nie je primárne koncipovaná ako životopis, vnímam ju skôr ako verbálne panoptikum, poskladané (možno aj zámerne nie celkom systematicky) z rôznych literárno-publicistických foriem. Z rozhovorov, názorov, úvah, citácií, muzikologických rozborov, pričom dôraz na začlenenie skladateľa do komplikovanej doby sa vynára ako tematický leitmotív. Do istej miery ide o žáner literatúry faktu. Čo trocha sťažuje čítanie je, že mená autorov jednotlivých kapitol sa nachádzajú nenápadne a neprehľadne až na ich konci.

Na začiatku sa nachádzajúci rozhovor Benity Tettingerovej s Naďou Hrčkovou cieli k dobovo i nadčasovo významným udalostiam, akým bolo napríklad založenie festivalu Melos-Étos. To bola platforma, na ktorej zaznelo veľa cennej hudby z pera generácie skladateľov šesťdesiatych rokov. Ďalej sa spomína prelomové hudobno-dramatické dielo Cisárove nové šaty, ktoré malo to šťastie, že sa ho podarilo dostať na javisko Opery Slovenského národného divadla v roku 1969 (spolu s Janáčkovým Zápisníkom strateného, v origináli „zmizelého“) a odohrať zopár repríz ešte pred začiatkom tvrdej normalizácie.

J. Beneš: Cisárove nové šaty, Opera SND, 1969, Juraj Martvoň (Cisár), foto: Archív SND

Štýl, kombinujúci dadaizmus, satiru a surrealizmus, námet Andersenovej rozprávky o cisárovi, ktorého slovník sa začína a končí variáciami slova „ňafi“, maximálne „ňafirissimo“ v desiatej z trinástich častí jednoaktovky. K hlavnej postave hlupáka sú priradení traja podvodnícki krajčíri, dvaja ministri a na druhej strane je činoherná Žena a z pohybového divadla vzatý Mím – Šašo – Lokaj. To je zostava skrytých symbolov, v danej dobe vyslovene dráždiaca. „Ako môže ako slobodný autor nebyť provokatér v totalitnej spoločnosti, keď bolo všetko podozrivé alebo zakázané“, píše Hrčková. A Beneš po takýchto textoch, domácich alebo zahraničných, rád siahal a obliekal ich do hudobných foriem. Jeho tvorba prechádzala fázami, ktoré tiež boli svedectvom doby. Bol milovníkom divadla, ale aj prijímateľom i rozdávačom šľahov.

Žiaci, kolegovia, priatelia – a nepriatelia, to je názov kapitoly, kde o Benešovi hovorí Daniel Matej („učil nás myslieť problémovo a polemicky“), Nora Skuta spomína jeho neautoritatívne vyžarovanie, Ronald Šebesta sa emotívne vyjadruje k jeho nedokončenom diele Dialógy pre cimbal a klarinet, Markéta Štefková oceňuje schopnosť vyprovokovať názor študenta v tvorivom dialógu.

Hry režimu sú svedectvom o dobe normalizácie, vplyve štátostrany na inštitúcie s vytvorením čiernej listiny zakazovaných autorov. Zaujímavý je citát zo zápisnice Ústredného výboru Zväzu slovenských skladateľov z roku 1972 s návrhom na zrušenie členstva tým, čo zastávali v rokoch 1968/1969 „nesprávne politické postoje“. Osudy Ilju Zeljenku, Romana Bergera, ambivalentný postoj vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, miesto predsedu Zväzu skladateľov Ota Ferenczyho v politike, v textoch Nade Hrčkovej kreslia dobovú situáciu z osobného, ale zároveň objektívneho pohľadu. Zameriava sa na odlišnú atmosféru v Poľsku, na osobnosť Witolda Lutosławského, na pokrokový Seminár súčasnej hudby v tamojšom Baranówe.

Naďa Hrčková, foto: wikipedia

Samostatný odsek venuje autorka osudu Györgya Ligetiho, významného maďarského avantgardného skladateľa a zároveň emigranta, ktorého režim a rasové dôvody vyhnali z domoviny. Mal veľkú empatiu k moderným prúdom v slovenskej hudbe, stal sa svetoznámym autorom a Hrčková vyzdvihuje nielen jeho mimoriadny talent, ale aj šľachetnú dušu. Zatiaľ čo v Poľsku (situáciu u susedov autorka na základe osobných väzieb dôkladne pozná) sa v tom čase tvorilo slobodne, obdobie „karnevalu slobody“ na Slovensku zahatala tzv. normalizácia.

Paralelne s reflexiou spoločenských pomerov sa Naďa Hrčková koncentruje na život a tvorbu Juraja Beneša. Opäť však v kontexte doby a osudu kolegov. Zaslúžene veľký priestor dostáva dnes pomerne zabudnutý Peter Kolman. Prešiel kompozičnou triedou Jána Cikkera, založil Experimentálne štúdio Československého rozhlasu v Bratislave, bol propagátorom elektroakustickej hudby. Životný osud kruto poznačil Slovenský štát, rasová diskriminácia, koncentráky, ale neznesiteľným bol pre neho socialistický realizmus. Stal sa vyhnancom vo svojej vlasti, až napokon emigroval.

Mnoho poučného prináša publikovaný rozhovor Beneša s Kolmanom. O Kupkovičom založenej Hudbe dneška (tiež akosi pozabudnutej), o Druhej viedenskej škole, Smolenických seminároch (prítomní boli aj Stockhausen, Ligeti, Kagel), o Kolmanovej skladbe Monumento per 6 000 000 s esenciou životnej bolesti a skepsy. Komunisti chceli od neho sebakritiku, on odpovedal: „Opľuť sám seba – to je pre mňa neschodná cesta“.

O festivale Varšavská jeseň, o Lutosławskom, Penedereckom, Góreckom, o atmosfére v Poľsku počas normalizácie, v kontexte s osobným životným príbehom autorky knihy a jej manželstva s Jurajom Benešom (obaja sa viezli na jednej vlne odporu k režimu), sa dozvedáme zo staršieho rozhovoru v poľskom odbornom časopise Ruch muzyczny. Beneš bol na Slovensku persona non grata a stiahol sa ako korepetítor do Opery SND. No už vo svojej diplomovej práci, opere Cisárove nové šaty predznamenal vlastnú poetiku, priklonenú k dadaizmu a šifrovaniu závažných myšlienok, ktoré aparátnici nepochopili.

Naďa Hrčková: Juraj Beneš, skladateľ a jeho doba, obálka knihy

Predovšetkým javiskovou tvorbou sa zaoberá starší rozhovor Juraja Beneša s muzikológom Miloslavom Blahynkom. Z najzaujímavejších myšlienok zacitujem skladateľa: „Vzťah slova a hudby chápem tak, ze slovo sa má premeniť na hudbu“. Opera The Players (Hráči/Herci – dvojtvar v preklade) využíva päť jazykov a každý má svoju vnútornú hudbu. Objavili sa i postrehy, že Skamenený má blízko k Janáčkovmu Zápisníku zmizelého, pričom Beneš Janáčka skutočne miloval. Výrazne ho však oslovil Alban Berg svojím Wozzeckom, Počas štúdií ho ovplyvnilo epické divadlo, commedia dell´arte, japonské a čínske divadlo.

Prečítajte si tiež:
Komorná opera v bludisku – aj o tom je kniha Michaely Mojžišovej
Glosa na nedeľu. Slovenská operná tvorba v zrkadle storočnice – trvalky i diela neprávom šuplíkové

Michaela Mojžišová sa vo svojej kapitole venuje štvorici Benešových opier hlavne cez prizmu ich inscenovania na slovenských i zahraničných scénach. Analytický pohľad na skladateľovu hudobnú estetiku a filozofiu kombinuje s opisom ich javiskových podôb. V Hostine (SND, 1984) ocenila antiiluzívny prístup inscenačného tímu Branislava Krišku i výkony interpretov. Zaujímavé je porovnanie prístupu k The Players na svetovej premiére v Kolíne nad Rýnom (réžiu mal Christian Schuller) a v Opere SND, v pohľade Martina Hubu. Veľavravné a presné sú Mojžišovej slová z nekrológu: „Keď umrie slovenský skladateľ, umiera trikrát. Prvýkrát ako fyzická osoba… druhýkrát ako súčasť hudobného povedomia, lebo to nefunguje… tretíkrát, lebo nemá vydavateľa“.

Ďalej sa v knihe dočítame o Hostine v zrkadle doby a v kontexte vývoja opery v 20.storočí. Aj v porovnaní s Pendereckého Čiernou maskou (u nás toto dielo nezaznelo) a ich osudoch v totalitnom zriadení. Ale tiež čitateľ dostane veľa informácií o opere The Players, o jej štruktúre, hudobnom jazyku, myšlienkovom posolstve a recenzentskej reflexii v nemeckej tlači po kolínskej svetovej premiére.

Po svetovej premiére opery Juraja Beneša The Players, Kolín nad Rýnom, 2002. Zľava Peter Feranec, Juraj Beneš, Miloslav Blahynka, Michaela Mojžišová, Gabriela Šikulincová. Foto: súkr. archív M. M.

Beneš – „Divný Janko“, to je titul ďalšej kapitoly, odrážajúci sa od autentickej povahy skladateľa už v študentských rokoch. Dostával aj ďalšie prívlastky ako recesista, nonkonformista, či jeho vlastnými slovami „som hlasom na púšti len volajúcim“. Norbert Adamov muzikologicky, aj na báze porovnania s Pendereckým, analyzuje Benešovo Requiem. Záujem budia priložené autentické rukopisné poznámky skladateľa. Naďa Hrčková, Markéta Štefková, Robert Kolář a Michal Ščepán rozoberajú očami hudobných vedcov skladateľovu piesňovú literatúru, resp. prácu so slovom.

Komplexnosť obrazu o Jurajovi Benešovi dopĺňa referát z konferencie (O Johannovi Sebastianovi, o prírode a o budúcnosti) a inauguračná prednáška (Juraj Beneš: O sonátovosti). Vladimír Bokes rozoberá jeho sonáty, Naďa Hrčková a Karin Rumanová Kováčová sa venuje sláčikovým kvartetám. Predposlednou témou sú výpovede interpretov Benešových skladieb. Klaviristov Eleny Letňanovej, Mikuláša Skutu a Veroniky Lackovej Lovranovej, cimbalistky Enikö Ginzery, akordeonistov Borisa Lenka a Petra Katinu či klarinetistu Ronalda Šebestu. Za muzikológov uzatvára mozaiku spomienok na Juraja Beneša ako hudobného teoretika Markéta Štefková. Nuž a bodkou je publikovaná prednáška Juraja Beneša zo sympózia Melos Étos v roku 1977, nazvaná „O jednotnej teórii všetkého“. Je akosi vizitkou životnej a umeleckej filozofie autora.

Zhrnutím dojmov po prečítaní knihy prichádzam k záveru, že Naďa Hrčková oživila predovšetkým spomienku na mimoriadny a originálny zjav Juraja Beneša. Prostredníctvom názorov širokej palety jeho rovesníkov, ale aj vlastných poznatkov ako muzikologičky i skladateľovej manželky, poukázala na jeho tvorivý odkaz v kontexte vtedajšej doby. Adresát knihy nie je celkom jednoznačný. Striedajú sa v nej totiž kapitoly pútavé, bohaté na dokumenty z daných čias, prístupné širokým vrstvám, s textami vysoko odbornými. Obávam sa, že tie sú určené podstatne užšiemu okruhu čitateľov. Nejde o žáner štrukturovaného životopisu, je to väčšmi mozaika výpovedí z rozmanitých období, zväčša už publikovaných na rôznych fórach, ktorá však ako celok podáva pravdivý obraz o Benešovi a jeho dobe. A to je veľmi cenná devíza. Lebo najsmutnejšie je zabúdať.

Autor: Pavel Unger

Naďa Hrčková: Juraj Beneš, skladateľ a jeho doba
vydavateľ: Marenčin PT, spol. s r.o.
roky vydania: 2021
240 str., viaz., 16,5 × 23,5 cm

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár