Najlepší bol Otello

Pravdaže, nemyslím tým čin žiarlivca, ktorý na základe intríg zaškrtí svoju nevinnú manželku (podľa Shakespearovej drámy a Boitovho libreta k rovnomennej opere Giuseppe Verdiho), ale na predstaviteľa tejto roly vo viedenskej Staatsoper. Bol ním francúzsky tenorista s talianskymi koreňmi: Roberto Alagna. V marci prišiel do operného domu na Ringu – ako jedna z aktuálnych hviezd tenorového neba – odspievať štyri predstavenia Verdiho Otella (12., 15., 18. a 22. 3. 2018), spolu so svojou manželkou, poľskou sopranistkou Aleksandrou Kurzak, ktorá spievala Desdemonu.

Videla som reprízu viedenskej inscenácie Otella (okrem minulosti) na druhom predstavení marcovej série – 15. marca 2018. V réžii nemeckej režisérky Christine Mielitz, ktorá v Staatsoper už režírovala niekoľko operných inscenácii (Petra Grimesa, Parsifala, Bludného Holanďana) sa viedenský Otello odohráva na konštruktivistickej scéne Christiana Floerena, pomerne častého umeleckého spolupracovníka Christine Mielitz.

Tento scénograf, ale aj kostýmový výtvarník teda vytvoril výtvarnú stránku dnes už takmer 12-ročnej inscenácie (ešte pod direkciou Ioana Holendera). Pozostáva z vyvýšenej, zospodu vždy inými farbami osvetlenej štvorcovej plochy uprostred javiska: akéhosi ringu (manželskej dvojice?) a najnutnejšími rekvizitami doplneného javiska. V pozadí scény sú amfiteátrovo stúpajúce schody, na ktorých väčší čas opery stojí zbor – iba občas rozmiestnený na celej divadelnej ploche (búrka v 1. dejstve, scény z vojenského života).

Na štvorcové pódium manželskej dvojice majú prístup len Jago a jeho žena Emilia, verná a čestná služobníčka Desdemony. Priesvitné mobilné kulisy iba iluzórne menia jednotlivé obrazy. Ich pohybom sa na scéne v podstate nič nemení, iba ak súčasné kožené kreslá, stolík s pohármi a karafa s pitím, alebo v 4. dejstve namiesto postele veľká prikrývka na zemi. Žiadna intimita spálne, žiaden náboženský obraz, pred ktorým sa Desdemona modlí, len prázdne pozadie javiska a vysvietená podlaha pod kľačiacou postavou.

Kostýmy Christiana Floerena sú zmesou dobových znakov so súčasným oblečením (koženkové vojenské obleky s vysokými čižmami, pánske saká, z ktorých vytŕča arabská galabija, Desdemona a Otello v bielych froté županoch a v poslednej scéne biela nočná košeľa na Desdemone, hoci v predtuche smrti prosí Emiliu, aby jej podala svadobné šaty; Otello a Jago sú vo finále v širokých plášťoch, ktoré naznačujú ich rozdielne postavenie; muži a ženy v zbore sú zahalení do čiernych šiat, vrátane čiernej šatky). Minulosť sa tu mieša výrazne s civilizmom, čo je dnes operách zvykom, keby to súčasné celkom nezotrelo patinu miesta a času.

Zbor pod vedením zbormajstra Thomasa Langa bol opäť jedným z najsilnejších článkov operného večera. Približne 40-členný zbor znel ako 100-členný: mohutne, farebne, s vyjadrením situácie, nadšenia, sklamania, hrôzy alebo citovej účasti v tragickom finále.

K najväčším, ak nie prvoradým zážitkom z Otella patrila aj orchestrálna interpretácia v podaní Orchestra der Wiener Staatsoper pod taktovkou 60-ročného anglického dirigenta Graeme Jenkinsa (pôsobí v USA i v Európe, a to v Covent Garden, Dallas Opera, Glyndebourn Festival, English National Opera, v Opéra de Paris, Deutsche Oper Berlin a i.). Počas kariéry naštudoval 116 rôznych diel v 189. operných produkciách. Viedenskému publiku je známy od r. 2005, kedy vo Viedni debutoval s Brittenovou operou Billy Budd a priebežne dirigoval v Staatsoper Jenůfu, Bludného Holanďana, Lohengrina, Dievča zo Západu, Petra Grimesa, Káťu Kabanovú i Maškarný bál.

Orchester tohto významného operného domu, známy svojou precíznosťou a mäkkosťou tónovej kultúry, bol strhnutý absolútnou dirigentovou pripravenosťou na Verdiho predposledný operný opus. V Otellovi skladateľ ustúpil od pevne štruktúrovaných uzavretých hudobných čísel a presunul dramatickosť zo spevu viac do prekomponovanej orchestrálnej výpovede. Graeme Jenkins s porozumením pre hudobný priebeh, v pevnom rytme, no menlivej výrazovej zložke sa poddával prúdu Verdiho hudby. Bola krása, počúvať toto dokonalé orchestrálne operné teleso v každej orchestrálnej skupine, v ich vzájomnej zladenosti, súhre i jemnosti podania na scéne – i vo fanfárach za scénou.

Osobne sklamala réžia, ktorá vytvorila na javisku zborovú masu, bez diferenciácie postáv. Tam, kde sa pokúsila o aký taký pohyb – tančeky dievčat pred Desdemoninou komnatou – dopadla naivne, ako na spartakiádnom vystúpení. Sólisti boli zrejme ponechaní na takmer starú štruktúru inscenácie (premiéra v 26. októbra 2006) a vlastné predstavy o hereckej práci. Charaktery si každý priniesol so sebou aj podľa putovania po operných domoch vo svete.

Ako naznačuje aj titul recenzie, zo spevákov bol vo viedenskej inscenácii najlepší Otello v podaní 54-ročného francúzskeho tenoristu (sicílskych rodičov) – Roberta Alagnu. Ovláda techniku pravého talianskeho bel canta a aj pri vyššom veku má stále jasný, akoby metalízou postriebrený, kariérou nepoškodený spinto tenor, s ktorým tvorí bez problémov hladkú kantilénu (v 1. dejstve pri vyznaní lásky a následnom duete s Desdemonou), ale udržuje pevnosť a estetiku tónu (bez akéhokoľvek parlandovania) aj v zlobou sýtenom dialógu s Jagom, prípadne záverečnej scéne pri vraždení Desdemony.

Krásne spieva mezza voce, výšky má trblietavé a tvorí ich bez najmenšej námahy. Je príťažlivý aj štíhlou postavou, čím narúša predstavu o silnom, absurdne načiernenom Otellovi, hoci v Boitovom texte sa hovorí o Maurovi – teda Arabovi či Berberovi zo severnej Afriky. Takéhoto muža, nielen víťaza nad Turkami a vojvodcu, ale aj príťažlivého partnera jemnej Desdemone predstavuje Roberto Alagna. Jeho podozrievavosť – od stupňovanej nedôvery, až chorobnú žiarlivosť, živenú nedoceneným a závistlivým „práporčíkom“ Jagom – je pre mnohých nepochopiteľná, ale podnes existujúca diagnóza. Je výstižne opísaná Shakespearom v rovnomennej dráme a výstižne prenesená do operného libreta Arrigom Boitom, no najmä geniálne zhudobnená Verdim. Možno ju zaradiť do iracionálnych, ale existujúcich duševných stavov.

Jaga – s rovnako nepochopiteľnou mierou nenávisti k ľuďom i Bohu – stvárnil, podobne ako v bratislavskej inscenácii z októbra 2011, slovenský barytonista svetového mena Dalibor Jenis, ktorý v marcovej sérii Verdiho Otella nahradil nedávno zosnulého Dmitrija Hvorostovského. Aj v jeho hereckom podaní možno odhaliť prvky domácej réžie českého režiséra Josefa Průdka, pod vedením ktorého sa prezentoval v Opere SND.

Samozrejme, Jenis vložil postupom rokov do charakteru aj vlastné výrazové vlastnosti svojho vyššieho barytónu. Krivosť a zlobu vyspieval (možno miernejšie, než si ho pamätáme) v slávnom Crede v 1. dejstve. Dalibor Jenis je dobrý herec, ktorý je síce príťažlivý vzhľadom, ale premysleným narastaním chytráctva, rozkladá vnútro silného vojvodcu – a tak sa stáva symbolom nepochopiteľného zla v človeku. Vokálne Jenisa občas prekrýval orchester (nad ktorým sa bezproblémovo niesol hlas tenoristu). Ustatosť – alebo trvalý stav? Dúfajme, že nie– hoci barytonista berie na seba príliš veľa: v Opere SND 17. marca stvárnil titulnú postavu Verdiho opery Macbeth; vo viedenskej Staatsoper 18. marca Jaga v Otellovi – a 22. marca ho čaká záverečné vystúpenie v sérii viedenských Otellov.

Lyrický hlas Aleksandry Kurzak bol spočiatku v tieni svojho javiskového a životného partnera. Akoby iba nachádzala istotu pre svoj krehký hlas a intonačne čisté tóny, na ktoré sa dostávala akoby glissandom. Postupne však preukázala vokálnu istotu a preferovala to, v čom je fenomenálna: krásne vysoké tóny, tvorené jemným pianissimom, ktoré postupne rozvinie v messa di voce do crescenda a plnozvučného tónu a opäť stiahne do pianissima. Alebo ich nechá znieť také jemné, že poslucháč zatají dych nad ich krehkou krásou. Dokáže však aj mäkko, vokálnou technikou zvládnuť hlbšie tóny. V partnerských duetách s Otellom i v komornom kvartete bola istou, rovnocennou partnerkou. Excelovala v spomienkovej árii o „jíve“ (vŕbe) – a v následnej modlitbe Desdemony.

Veľmi pekný lyrický tenor predstavil v Otellovi aj Cassio – v podaní mladého talianskeho speváka Antonia Poliho. V roku 2008 sa stal členom Junges Ensemble Semperoper Dresden a o dva roky sa zúčastnil prestížneho projektu Young Singers na Salzburskom festivale. Odvtedy profesionálne pôsobí na viacerých svetových operných scénach. K jeho najčastejším rolám, okrem Cassia vo Viedni a Chicagu, patrí aj Ottavio v Donovi Giovannim v Grazi, Arturo v Lucii di Lammermoor; Macduff v Macbethovi, Fenton vo Verdiho Falstaffovi (na festivale v Glyndebourne a v milánskej La Scale) či Nemorino z Donizettiho Nápoja lásky v Berlínskej štátnej opere, Grazi a v Madride.

Otello Giuseppe Verdiho je „návratnou“ operou pre každého diváka, ktorý v tomto geniálnom diele rád vidí vždy iných spevákov, ktorí svojím talentom odokryjú pohľad na dielo, jeho vokálnu náročnosť. Svojou hlasovou farbou a dramatickým podaním tak posunú náš pohľad na hudobne nevyčerpateľne krásne dielo. Aj tentokrát modernistickej réžii a bezfarebnej výprave dodali prvoradý lesk hudobní interpreti: zvlášť Roberto Alagna, Alexandra Kurzak, Dalibor Jenis a Orchester, resp. Chor der Wiener Staatsoper.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 15. 3. 2018

G. Verdi: Otello
Viedenská štátna opera

Dirigent: Graeme Jenkins
Réžia: Christine Mielitz
Scéna: Christian Floeren
Kostýmy: Christian Floeren

osoby a obsadenie reprízy 15. marca 2018

Otello: Roberto Alagna
Jago: Dalibor Jenis
Lodovico: Alexandru Moisiuc
Desdemona: Aleksandra Kurzak
Cassio: Antonio Poli
Roderigo: Leonardo Navarro
Montano: Orhan Yildiz
Emilia: Ilseyar Khayrullova

www.wiener-staatsoper.at