Ak sa obmedzíme na taliansko-francúzsky romantický a veristický repertoár a na Európu, nepochybne impozantnú štvoricu tenorových spevákov ponúkli v 50. a 60.rokoch minulého storočia Taliani: Giuseppe di Stefano, Carlo Bergonzi, Franco Corelli a Mario Del Monaco. Keby sme z nich chceli urobiť nejaký kvalitatívny rebríček, od odbornej kritiky by sme asi dostali dosť rozdielne poradie ich kvalít, no medzi laikmi milujúcimi operu by sa azda na prvé miesto dostal práve posledný z nich. Dňa 27. júla uplynie od jeho narodenia sto rokov, v októbri od jeho smrti už 33 rokov.
Rodák z Florencie začal študovať spev v Pesare u majstra Melocchiho, ktorý po prvom predspievaní mladého adepta operného spevu prorokoval, že v dvadsiatke by mohol už byť aj barytonistom. Potom sa Monaco dostal do štúdia pri Teatro dell´opera v Ríme, kde medzi jeho spolužiakov patril budúci významný barytonista Giuseppe Taddei (po vojne spieval aj v SND) a budúca tenoristova manželka Fedora Filippini.
Keďže rímsky pedagóg chcel z neho urobiť klasického lyrického belcantového speváka, Monaco sa vrátil do Pesara k pôvodnému učiteľovi, takže celkovo venoval vokálnej príprave až osem rokov. Od roku 1940 (do 1946) slúžil v talianskej armáde, no nadriadení mu umožnili najprv koncertovať pre vojenské posádky a potom aj vystúpenia v operných divadlách.
Na opernom javisku debutoval v roku 1939 v Cagli (70 km od Pesara) ako Turiddu a v nasledujúcom roku spolu s budúcou manželkou získal kratšie angažmán v milánskom Teatro Puccini, kde debutoval ako Pinkerton. S týmto divadelným súborom odišiel aj na trojmesačné turné po južnom Taliansku a Sicílii so štyrmi úlohami, ešte nie celkom typickými pre jeho slávne roky (Cavaradossi, Turiddu, Rodolfo z Bohémy a Edgardo z Lucie). Postupne prenikol na javisko Rímskej opery, La Scaly, La Fenice a San Carla a v roku 1946 už spieval aj v Covent Garden.
Po úmrtí predposledného veristu prvej generácie Umberta Giordana (1948) sa mu dostalo cti na skladateľovu počesť spievať (spolu s Mariou Canigliou) v La Scale André Chéniera, úlohu, ktorá potom patrila medzi jeho najexportnejšie. Na rozdiel od chladnejšieho prijatia v Španielsku veľký úspech dosiahol v Južnej Amerike. Svoju najznámejšiu kreáciu Verdiho Otella (ktorého údajne spieval 427 krát, podľa iných prameňov len 218 krát) po prvý raz spieval v Teatro Colón v Buenos Aires (1950), vďaka čomu následne o neho prejavila záujem MET.
V americkej Mekke opery spieval v rokoch 1951 – 1959. Zároveň spieval viacero predstavení (hlavne Aidu) v Mexiku s legendárnou Mariou Callas (považoval ju za svoju najobľúbenejšiu partnerku) a spieval na otváracom predstavení sezóny 1953/54 úlohu Hagenbacha v Catalaniho opere La Wally (s Tebaldiovou).
Monaco bol prvých talianskym spevákom, ktorý po vojne spieval v Boľšom teatri v Moskve. Najprv v La Scale hosťovala ako Carmen veľké ruská mezzosopranistka Irina Arcbipova (nie celkom oprávnene žijúca potom v tieni Jeleny Obrazcovej), následne tenorista (v roku 1959) odletel do Moskvy, kde s ňou spieval Dona Josého (v taliančine) a potom ešte Cania. Úspech bol taký veľký, že si domov odniesol vysoké štátne vyznamenanie (Leninovu cenu).
Jeho kariéru na rok zastavila ťažká autonehoda v roku 1964, po ktorej sa síce vrátil na svetové operné javiská, ale predchádzajúce úspechy už neprekonal. Z operného javiska odišiel v roku 1975 a vo svojej vile v Lancenigu sa popri maľovaní (jeho pôvodná umelecká orientácia) venoval pedagogickej činnosti.
Tenoristov repertoár obsiahol 43 divadelných kreácií. Nikdy sa neuspokojil len s krásnym spevom, ale snažil sa vokálnymi i hereckými prostriedkami (a s pomocou príťažlivého vzhľadu) vytvárať charakterové štúdie interpretovaných hrdinov. Jeho najobľúbenejšími úlohami popri Otellovi bol André Chénier, Dick Johnson, Canio a Don José, k vysoko cenený m patria jeho interpretácie Verdiho Ernaniho a Saint-Saensovho Samsona, Pucciniho Kalafa.
Barytonálny charakter hlasu mu umožnil stvárniť aj tri wagnerovské postavy – Lohengrina, Rienziho (v taliančine) a Siegmunda v Stuttgarde (v nemčine). Ako rarity jeho repertoáru treba chápať Rossiniho Almavivu (zrejme z počiatkov kariéry) a keďže mu bol blízky verizmus aj tenorové party v Zandonaiovej opere Romeo a Júlia a v Catalaniho Loreley (Walter). Jeho poslednou javiskovou úlohou bol Verdiho Stiffelio.
Najmä v 50. rokoch bol mimoriadne častým hosťom v gramoštúdiach, pričom len s Renatou Tebaldi nahral 12 operných kompletov, väčšinou pre firmu Decca, s ktorou v roku 1952 uzatvoril zmluvu na 20 rokov. Okrem Tebaldiovej jeho pravidelnými partnermi v štúdiu boli Ettore Bastianini, Cesare Siepi a Giulietta Simionato. Ideálnejšia zostava je ťažko predstaviteľná. Obrovský je aj počet live záznamov z predstavení, napr. tri inscenácie Otella (z rokov 1955, 1958 a 1959) a tri záznamy Ernaniho. Pri pomerne fixnom speváckom sa vystriedalo pomerne veľa dirigentov (Erede, Serafin, Molinari-Pradelli, Capuana, Mitropoulos).
V čom bolo čaro Monacovej osobnosti?
Jeho hlas bol (podobne ako v prípade Carusa) prírodným zázrakom. Tvrdí sa, že spolu s Francom Corellim oživil mýtus tenore spada (tenor ako meč) čiže hrdinského tenora a zmenil kritériá hodnotenia opernej interpretácie (od dôrazu na techniku k dôrazu na vokálny výraz). Jeho hlas sa pohyboval od zamatových barytonálnych hĺbok cez jasnú znelosť strednej polohy po kovové a jasné výšky pri zachovaní jednotnej farebnosti.
Sila interpretácie jeho Otella (ale aj väčšiny ďalších dramatických postáv) bola v sile deklamačného spevu, kove a lesku hlasu a dramatickom temperamente. Pritom, niekedy kvôli expresivite výrazu obetoval aj flexibilitu tónu. Jeho dramatizácia partov nebol však prvoplánová, prístup k úlohám neustále cibril a zamýšľal sa nad čo najpôsobivejším prejavom.
Prísny znalec belcanta Rodolfo Celletti síce upozorňuje, že spevák nebol schopný udržať vláčne legáto a jeho štýl spevu označuje za deklamačný, tón v niektorých momentoch za pritvrdý. Na druhej strane priznáva, že Monaco vedel „spievať so srdcom ako málokto po ňom, vedel, aký má byť prechod medzi registrami, napriek niektorým technickým nedostatkom spieval elektrizujúco a výsostne mužne. Celletim spomínané nedostatky sa dajú zaregistrovať napríklad v nástupoch pri árii Boitovho Fausta (Dai campi, dai prati) alebo na vstupnej fráze kvetinovej árie z Carmen.
Podľa vzoru Benjamina Gigliho (alebo Maria Lanzu?) aj Monaco hral a spieval vo filmoch (celkove deviatich). Je pochovaný na cintoríne v Pesare v kostýme Otella. Jeho umenie nám dnes pripomína meno je syna Giancarla venujúceho sa opernej réžii. Ešte počas jeho aktívnej činnosti v roku 1969 vydal Supraphon publikáciu s mikroplatňou s názvom Mario Del Monaco, ktorej autorom bol K.V. Burian.
Autor: Vladimír Blaho
video
