Decembrový bratislavský koncert kontratenoristu Cenčiča v SF opäť pritiahol pozornosť k spevu autentického belcanta, ktoré vtlačilo svojráz opernej interpretácii od polovice 17. storočia po Rossiniho. Pravda, menej puritánski odborníci hovoria o belcante aj pri talianskej romantickej opere vrátane Verdiho. Nepochybne najväčšie uplatnenie však mal tento druh krásneho spevu v období baroka, osobitne v jeho vrcholnom období t.j. v prvej polovici 18. storočia.
Boli to časy, v ktorých najväčší súdobí skladatelia komponovali svoje opery priamo na telo (resp. hlasové možnosti) veľkých speváckych osobností tých čias, medzi ktorými hrali prím kastráti. Jeden z nich, a to ten najslávnejší, sa narodil pred tristo desiatimi rokmi. Máme na mysli Carla Boschiho známeho pod prezývkou Farinelli (*24. 1. 1705).
Jeho umelecké začiatky (verejné už v pätnástich rokoch) sú späté s opernou tvorbou Nicoló Porporu v Neapole a bol to tiež tento skladateľ, ktorý speváka v tridsiatich rokoch 18. storočia zobral do Londýna v nádeji, že s jeho pomocou dokáže konkurovať vtedy najväčšej skladateľskej stálici – Georgovi Friedrichovi Händelovi.
Rydlo Josepha Wagnera takto zvečnilo slávneho kastráta Farinelliho v roku 1735. Zdroj: wikipedia.org
V Londýne sa v tom čase vystriedali takmer všetci najslávnejší kastráti tých čias od Bernacchiho, Carestiniho, Contiho, Caffarelliho, no ani jeden z nich sa nemohol vyrovnať Farinellimu či už v obrovskom hlasovom rozsahu (tri a pol oktávy), vo virtuozite interpretácie, ale aj v krásnom contraaltovom timbre a schopnosti spievať extrémne výšky zosilneným falzetom nestrácajúcim farebnosť a vibráciu. Bravúre Farinelliho spevu obzvlášť vyhovovali popri dielach Porporu opery Leonarda Vinciho propagujúce stile agitato (vzrušený štýl spevu). V áriách rozbúrených živlov dokázal umiestniť spevácky part aj do nezvyklo nízkych polôh, ako v opere Medo (1728), v ktorej Farinelliho dobre ovládajúceho zvučné prsné tóny zahnal až k malému c.
Vrcholnú bravúru umožnil Farinellimu preukázať jeho brat Riccardo, keď do Hasseho opery Artaserse vložil na ozdobný spev mimoriadne náročnú áriu Son qual nave che agitata. Ďalšou jedinečnou vlastnosťou Farinelliho bola schopnosť dlho držať tóny. Vďaka hlasu posadenému sul fiato (na dychu) údajne dokázal podržať tón celú minútu. Spevák svojou virtuozitou dokázal vyburcovať publikum k búrlivým prejavom nadšenia a stal sa uctievaným spevákom aj pre troch panovníkov – anglického, francúzskeho, no najmä pre španielskeho Ferdinanda VI., ktorý ho poctil čestným titulom ministra.
Svoj život Farinelli dožil potom v Bologni, kde zomrel 15. 7. 1782. Jeho osudy spracoval v opere La part du Diable francúzsky skladateľ Daniel F. Auber (autor známych opier Nemá z Portici a Fra Diavolo) a francúzsky filmový režisér Gerard Corbian, ktorý zázračný hlas kastráta namixoval zo ženského a mužského hlasu.
Autor: Vladimír Blaho
ukážka z filmu Farinelli
