Námesačná – balet pre hlasy a orchester

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ísť na operný večer s Belliniho Námesačnou – La Sonnambula vo Wiener Staatsoper, dokonca o ňom písať ako o výnimočnom zážitku z reprízy, by bol bez výnimočného dôvodu nadbytočný luxus. Veď ostatná premiéra tejto, v poradí ôsmej Belliniho opery bola vo viedenskej Štátnej opere už pred vyše pätnástimi rokmi – 19. októbra 2001! Inscenácia s tromi januárovými reprízami (7. 1., 10. 1. a 13. 1.) medzitým vstúpila do druhej päťdesiatky repríz.

Dôvodom, pre ktorý boli vstupenky na tohtoročnú januárovú Námesačnú dávno vypredané – a prečo bolo nezabudnuteľným zážitkom vidieť a počuť túto operu, bol hosťujúci svetoznámy peruánsky tenorista Juan Diego Flórez v titulnej role Elvina. Pre častých návštevníkov operného domu na Ringu bol lákadlom, samozrejme, aj vždy fascinujúco zohratý Orchester der Wiener Staatsoper. Ďalším magnetom bol bas-barytonista medzinárodného renomé, Talian Luca Pisaroni (Gróf Rodolfo). Jeho účinkovanie v úlohe Elvinovho protihráča bolo na pôde Staatsoper debutom danej postavy. „Rollendebüt“ patril aj rakúskej sopranistke Daniele Fally (Amina), ukrajinskej koloratúrnej sopranistke Marii Nazarovej (Lisa), anglickej mezzosopranistke Rosie Aldridge a švajčiarskemu barytonistovi Manuelovi Walserovi (Alessio). Ak zbilancujeme debutantov v naštudovaní hlavných rolí, tak od premiéry Námesačnej r. 2001 boli tri januárové večery s Námesačnou r. 2017 vo Wiener Staatsoper (7., 10. a 13.) pôvodné iba predstaviteľom hlavnej mužskej postavy (J. D. Flórez), orchestrom a zborom. Samozrejme – i scénou a režijnou koncepciou, s jemnými variáciami kostýmov. Dirigentom bol tentokrát Španiel Guillermo García Calvo. Mimoriadne disciplinovaný, farebne znejúci, dynamicky variovaný bol zbor Wiener Staatsoper (zbormajster Martin Schebesta).

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Variácie sólistov, ba i dirigentov sú príznačné pre systém blokových uvádzaní jednotlivých titulov z bohatej zásobárne naštudovaných diel viedenskej Staatsoper, ale aj iných európskych operných domov. Uvádzajú sa dlhodobo naplánované, obyčajne trikrát, s niekoľkodňovými prestávkami, vždy s lákavou speváckou hviezdou. S tou potom vystúpia ďalší známi, ale aj mladí, potenciálni sólisti.

Pripomeniem však i pôvodné (premiérové) obsadenie La Sonnambula z r. 2001: J. D. Flórez (Elvino), Stefania Bonfadeli (Amina), Simina Ivan (Lisa), Regils Silins (Rodoldo) a Nelly Boschuowa (Teresa). Dirigentom bol Talian Stefano Ranzani.

S novým obsadením, v hudobne nádhernej, melódiami hýriacej Belliniho opere, ktorá bola v ostatnej podobe z r. 2001 čiastočne scénicky odromantizovaná, kostýmovo a výtvarne posunutá do prvej polovice 20. storočia, boli posledné tri januárové večery vypredané do posledného miesta. Juan Diego Flórez, žijúci s rodinou vo Viedni, je pre tunajších i zahraničných návštevníkov stále prvoradou medzinárodnou, neustále žiarivou vokálnou „star“. Tak to bude s ním nepochybne aj v troch večeroch s Gounodovou operou Roméo et Juliette (22. 1., 25. 1. a 28. 1.), pričom za dirigentským pultom bude ďalšia hviezda: Plácido Domingo, ktorý 21. januára oslávi 76 rokov v plnej umeleckej a ľudskej aktivite! (Aj o tomto predstavení prinesieme recenziu).

Na predstavení Belliniho dvojdejstvovej Námesačnej nechýbali v hľadisku zástupcovia azda všetkých európskych a mnohých ázijských štátov. Magnetom operných večerov na Opernringu je totiž – okrem hviezdnych sólistov – aj Orchester der Wiener Staatsoper, ktorý niektorí kritici nazývajú Wiener Philharmoniker, hoci sa jedná predsa len o trochu rozdielny orchester a poslanie vynikajúcich hráčov. No úroveň a dojem sú rovnako skvelé, najmä ak teleso vedú magnetizujúci dirigenti. Keby aj na javisku sklamali speváci, orchester v „jame“ takmer vždy povýši inscenáciu na nezabudnuteľný hudobný zážitok. Tak to bolo aj tentokrát, pod vedením nesmierne citlivého, voči spevákom priam empatického dirigenta Guillerma Garcíu Calva (v Staatsoper hosťuje od r. 2003). Viedol orchester s ohľadom na každý detail romantickej partitúry, hoci Bellini nie je v tejto zložke tak prepracovaný ako Verdi, no každopádne vyžaduje hladkosť a súhru v interpretácii každej nástrojovej skupiny, zvlášť neopakovateľných viedenských sláčikov. To tu stopercentne bolo. Zvlášť silný dojem zanechala vo mne orchestrálna zložka predstavenia, pričom ťažko zabudnúť na Introduzione a Larghetto maestoso z 2. dejstva.

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Luca Pisaroni (Rodolfo),
foto: Michael Pöhn

La sonnambula má veľa nádherných zborov, v ktorých zanechal skvelý dojem aj miešaný zbor Staatsoper – nielen svojou zvukovou vyrovnanosťou, silou, stmelenosťou, ale aj detailným vypracovaním jednotlivých čísel s komornými ensemblami sólistov.

V bulletine sa výrazne naznačuje režijno-scénická inšpirácia s románom Thomasa Manna Čarovný vrch. Analýza tohto aspektu, ba aj publikovaný úryvok z románu veľkého nemeckého spisovateľa 20. storočia v bulletine, sú toho prvým svedectvom. Psychologický rozbor postavy Aminy s podobenstvom hlavnej hrdinky Čarovného vrchu (trpiacej tuberkulózou) sú svedectvom o hlbšom režijnom ponore do duše ženy, ktorá sa zhodou nešťastných okolností a intríg dostáva do horšieho duševného stavu, než je jej psychická porucha – somnambulizmus.

Scénografia a réžia Švajčiara Marca Artura Marelliho (ktorý v apríli 2016 rozbúril hladinu opernej kritiky vo Viedni novým naštudovaním Pucciniho Turandot), ako aj civilné kostýmy jeho spolupracovníčky (medzitým manželky) Dagmar Niefind uvádzajú diváka do 20. storočia. Posun je aj v scénickom riešení deja. V prostredí krčmovej sály všetko pripomína skôr chystanú svadbu, než zásnuby Elvina a Aminy. Na javisku dominujú bielymi obrusmi prikryté stoly s kvetmi, za ktorými sedí zbor vidiečanov, oblečených v čierno-bielych oblekoch, ako na pravej svadbe. Na scéne je i malý bar s vysokými stoličkami, vľavo – cez sklenú stenu – vidno „čarovný vrch“, symbolizujúci niečo mrazivo hrozivé, žulové, studené. Na javisku je veľký klavír a vedľa neho na vešiaku nevestine šaty, do ktorých sa Amina po sľube vernosti a odovzdaní prsteňa i kytičky fialiek od zaľúbeného Elvina priamo na javisku oblieka. Po zasnúbení, mätúcom svadobnou hostinou a atmosférou, si mladí zaľúbenci sadnú za klavír na pódiu, chrbtom k zboru i obecenstvu, prehŕňajúc sa v notách, ba naznačujúc štvorručnú hru. Obrátený význam tohto hudobného zátišia lásky sa ukáže v 2. dejstve, kedy sklamaný Elvino trhá noty a list za listom hádže na zem. Klavír je naklonený, ako dolámané ilúzie o vernosti. Nad neprimerane veľkou sálou krčmy v alpskej osade je balkón s naznačenými dverami do hosťovských izieb. Z Lisy je krčmárka, ktorá ubytuje grófa Rodolfa, aby ho bez zábran v noci zvádzala. Vlastnú neveru svojmu snúbencovi Alessiovi napokon zhodí na námesačnú Aminu. Tá v 2. dejstve – v polospánku – zablúdi v krutej zime do izby grófa. Rodolfo okamžite poznáva diagnózu somnambulizmu a premrznutú, v polospánku nevedomú dievčinu ticho položí do kresla a prikryje. Tak ju nájdu vidiečania, hľadajúci „bielu pani“ – prelud a strašidlo, ktoré opäť videli v mesačnej noci blúdiť po dedine. Javisko je po snehovej búrke zavalené hromadami umelých závejov, s rozbitými sklenými dverami.

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Daniela Fally (Amina),
foto: Michael Pöhn

Amina je teda metaforickým obrazom Mannovej chorej manželky, ktorá sa kedysi liečila na tuberkulózu v sanatóriu pod „čarovným vrchom“ v Davose. Z románu je vhodné zacitovať aspoň vetu, vyjadrujúcu dušu námesačnej Aminy:

V noci som snívala, že som motýľom, a teraz neviem, či som človekom, ktorý sníval, že je motýľom, alebo som motýľom, ktorému sa zdá, že je človekom.“

Ani Amina po nočnom blúdení pod svietiacim Mesiacom, nevie, kde – a kým je. Preto je vydesená davom dedinčanov, ktorí ju prebudili svetlom lampášov. Nevlastná matka Teresa ju napokon odvádza spomedzi rozvášneného davu. Intrigujúca Lisa využije situáciu a v nasledujúcom obraze sa oblieka do svadobných šiat Aminy – aby sa zosobášila s Elvinom, zabudnúc aj na snúbenca Alessia. Nešťastná, nevinná Amina blúdi ako bez duše… Teresa prináša Lisinu šatku, ktorú našla v grófovej izbe a predloží ju vidiečanom – ako dôkaz o nevine svojej chovanky. Elvin spoznáva pravdu – a všetko sa obráti na dobré. Ako v pravej romantickej opere! Láska i negatívne ľudské vlastnosti – zloba, závisť, intrigy, manipulácia s nevedomosťou davu – sú však večné.

Opera končí virtuóznou áriou Aminy – symbolizovanej v opere bielou farbou nevinnosti. Vo finále prekvapí červeným kostýmom víťazstva a kyticou rovnako ohnivých ruží. V záverečnej árii s krkolomnými koloratúrami, triumfuje v kruhu tých, ktorí ju podozrievali. Gróf Rudolf odchádza, zanechajúc spomienku na muža veľkého sveta.

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Rosie Aldridge (Teresa),
foto: Michael Pöhn

Opera Námesačná mala premiéru 6. marca 1831 v Miláne. Libreto napísal Felice Romani podľa scenára k baletnej pantomíme „Námesačná alebo príchod nového pána“ od autorov E. Scribea a J. P. Aumera. Opera sa odohráva v dobe Belliniho života – začiatkom 19. storočia. Azda preto ju aj režisér Marco Arturo Marelli preniesol do súčasnosti – hoci dnes ťažko uveriť podobným naivným historkám. (Na Slovensku bola Námesačná uvedená v SND r. 1988 a r. 1998 v Historickej budove SND. Jej derniéra bola 1. 3. 1999. V Štátnom divadle Košice ju naštudovali v októbri 2013).

Hoci má Námesačná prostý dej, krása hudby tejto ôsmej z celkovo 11-ich opier talianskeho majstra bel canta Vincenza Salvatore Carmela Francesca Belliniho (* 3. november 1801, Catania, Taliansko – † 23. september 1835, Puteaux, Francúzsko) povyšuje celok na post hudobno-vokálneho šperku. Niekedy túto operu metaforicky nazývajú „balet pre hlasy a orchester“ pre jej vokálnu náročnosť a uzavreté čísla, medzi ktorými takmer niet recitatívov – len nádherné árie, duetá, tercetá, komorné ensembly v rôznych zostavách a veľa krásnych zborov. Žánrovo je to opera semiseria , t. j. obsahovo sčasti lyrická i tragická opera, ktorá končí šťastne. Vokálne v nej dominuje milenecká dvojica, zverená lyrickému tenoristovi – predstaviteľovi Elvina a sopranistke Amine.

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Juan Diego Flórez (Elvino), Daniela Fally (Amina),
foto: Michael Pöhn

Juan Diego Flórez je ideálnym Elvinom. Jeho Bellini je lyrickým hrdinom, naivne veriacim čistej, ničím nedotknutej láske svojej snúbenky. Flórez medzi tenoristami súčasnosti vlastní lyrický leggiero hlas, ktorý s ľahkosťou spieva i tie najnáročnejšie vysoké tóny. Elvino ich má požehnane. Pritom lyrické árie sú plné vrúcneho citu, dynamickej variability a lahodnej, ničím nedotknutej bel cantovej kultúry. Hoci nemá v hlase pavarottiovský hodváb, vlastní zvučný, prierazný, nad celým ensemblom dominujúci strieborný tón, intonačne neomylný, s obrovskou dychovou oporou, ktorá mu dovolí držať vysoké tóny neuveriteľne dlho aj v najvypätejších frázach. V Bellinim preukázal jednak predurčenosť k hladkému adagiovému spevu, plnému vnútorných citov, v exponovaných častiach zasa nekonečnú  dychovú oporu, s ktorou dokáže udržať v plnej kvalite vysoké „c“ ešte aj za scénou…

Jeho zázračný hlas naštartoval svetovú kariéru r. 1996 (záskok v Pesare na Rossiniho Opera festivale). Odvtedy sa drží na špici tenorového neba nielen darom od Boha  krásnym hlasom, ale aj výbornou hlasovou technikou a zvlášť jemu vyhovujúcim mozartovsko-rossiniovským a belliniovským repertoárom, francúzskou lyrickou operou, z Verdiho nanajvýš Fentonom vo Falstaffovi či Vojvodom v Rigolettovi. Jeho piesňová kultúra a repertoár, ktorý dávkuje pomedzi operné árie na koncertoch (čo dokázal dvakrát i v Bratislave), ho udržiavajú na hranici vkusu, s priam inštrumentálnym vedením hlasu. Bezprostrednosť jeho hereckého prejavu, ako aj „latino“ zjav tenoristu, dobre zapadajú do predstavy hrdinov ľúbostných operných príbehov. To všetko robí štyridsiatnika Juana Diega Flóreza hviezdou súčasného operného sveta – hoci vedľa neho vyrástli ďalší tenoristi, s inou farbou hlasu a vlastnými špecifikami spievaného slova, básnickým prejavom v rôznych štýloch (nielen talianskej hudby) a širšou orientáciou repertoáru – no aj nebezpečnými atakmi na hlasivky, ktoré si Flórez disciplínou tak dlho neporušene chráni.

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Juan Diego Flórez (Elvino),
foto: Michael Pöhn

Keď sa vrátim ku konkrétnym zážitkom z Flórezovho Elvina vo Viedni, nezabudnuteľné je ideálne zladené dueto s Aminou v úvode l. scény: „Son gelosa del zefiro errante“. Najsilnejšie zapôsobila takmer 6  minútová ária, vyznanie lásky (končiace duetom s Aminou) z 1. dejstva opery: „Prendi, l´anel ti dono“. Nad touto hudbou sa klenie nádhera fráz, kreovaných s obrovskou dávkou emócií a dynamického vlnenia hlasu. To už nespieva iba hlas, ale duša – hoci nepochybne sledovaná z nadhľadu skúseného profesionála, no strhnutá aj veľkosťou hudobného prežívania. V závere 1. dejstva bola vrcholom tejto časti opery stretta Elvina: „Non più nozze: al nuovo amante“, ukončená vysokým „c“, ktoré berie dych istotou a nekonečnosťou…

Vedľa Juana Diega Flóreza bol najsilnejšou osobnosťou večera Luca Pisaroni, taliansky bas-barytonista mužného zjavu, vysoký, štíhly hrdina, akého zbožňujú mladé ženy prelietavého charakteru, akou je aj Lisa. Upútal už prvou veľkou áriou „Davver, non mi dispiace“, kde demonštroval nádhernú farbu basu svetlejšieho barytonálneho charakteru, s absolútnosťou vokálneho stvárnenia a uvoľnenosťou hereckého pohybu. Vyladenosťou v ensembli a disciplínou upútal v zborovo  kvintetovom čísle „Che veggio?“ a vrúcnosťou v krásnom duete s Aminou „O ciel! che tento?“ Nádherný hlas a výkon Pisaroniho bol druhou hviezdou večera, ktorá oprávnene reprezentuje taliansku vokálnu školu bel canta od Salzburgu cez Paríž, Madrid, Mníchov, San Francisco, Chicago, Tokio – až po MET…

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Luca Pisaroni (Rodolfo), Daniela Fally (Amina),
foto: Michael Pöhn

Menej pútavá bola hlavná ženská zostava. Amina patrí do odboru soprano sfogato, vyžadujúcom rozsah od mezzosopránu po koloratúru. Ideálnou predstaviteľkou Aminy bola slávna Maria Callas, ktorá nielen rozsahom, ale aj farbou hlasu zvládla všetky požiadavky daného odboru a partu. Bellini by sa zrejme jej temnému hlasu v každej polohe potešil. Jeho múzou a prvou predstaviteľkou Aminy bola slávna dobová sopranistka Giuditta Pasta. Spievala túto postavu aj na premiére diela r. 1831 v milánskom Teatro Carcano. Touto veľkou, na vokálno-technické piruety náročnou rolou prešli aj ďalšie svetové hviezdy – spomeniem čo len Adelinu Pattti, Mariu Malibran, Marcellu Sembrich, z hviezd 20. storočia Toti dal Monte, Joan Sutherland, Annu Moffo, no zvlášť našu Editu Gruberovu. Keď som si pre zaujímavosť prehrala jej prednes záverečnej scény z 2. dejstva „Ah, non giunge uman pensiero“, nemohla som sa odtrhnúť od takmer každého stvárnenia slova, od pianissim, ktorými zvýrazňovala najjemnejšie záchvevy duše, od vražedných koloratúr a výšok, ktoré spievala ako slávik… So žiadnou, absolútne žiadnou zo spomínaných div sa nedá jej skvelý hlas, technika a prežívanie porovnať.

Tobôž s viedenskou Aminou – Danielou Fally, ktorá mala pôsobivé, hladké miesta v legatových častiach árií, kde nenamáhala hlas a mohla doň vložiť cit a tvoriť hladké oblúky melódií, ktoré niesli jej spev v krásnom sotto i mezza voce. Silne zapôsobila v 2. dejstve áriou „Oh! Se una volta sola“ i následnou „Ah, non credea mirarti“, mimoriadne štýlovo a bezchybne zapadla aj v duete s Elvinom v 1. dejstve „Son gelosa del zefiro errante“, v 2. dejstve v scéne a árii „Reggimi, o buona madre“… Hoci označenie roly Aminy typom „soprano sfogato“ sa dnes vzťahuje skôr na rozsah, než na ideál Belliniho hrdinky a predstavy jej hlasu (od mezzosopránu po vysokú koloratúru, čo zrejme spĺňala len legendárna Maria Callas), záverečnú scénu, triumfujúcu „Ah! non giunge uman pensiero“ speváčka nezvládla a pokazila dojem z predchádzajúcich čísel. Ani intonačne, ani spomaleným tempom perličkových tónov, ktorými je táto veľká scéna ozdobená, nestačila za orchestrom (hoci jej neobyčajne ústretovo pomáhal tempom dirigent G. G. Calvo). Intonačne neistými, pod tónom idúcimi výškami zanechala veľmi rozpačitý dojem u tých, ktorí majú uši na to, aby počúvali. A tak záverečný potlesk obecenstva bol len prázdnym triumfom tých, čo tlieskajú každému a všetkému. Pri Flórezovi sa v záverečnej klaňačke totiž zvezú aj slabší speváci. Daniela Fally má veľa pôvabných momentov, ale aj veľa práce nad vokálnou technikou, aby jej Amina (a iné hrdinky) zasvietila pravou krásou. Teresa v podaní Rosie Aldridge bola vrúcnym vstupom do deja – typovo vhodná na rolu matky, žiaľ, mala iba menší priestor na prezentáciu svojho zamatového mezzosopránu. Lisa Marie Nazarovej bola sľubným speváckym ohnivkom inscenácie – pričom dominovala jej charakterotvorná zložka hry i spevu a čisté koloratúrne pasáže. Mladosť a perspektívnosť jej zdravého materiálu sú devízou tejto sľubnej speváčky, prichádzajúcej z Boľšovo Teatra do Viedne a na veľké európske javiská.

V. Bellini: Námesačná, Viedenská štátna opera, 2017,
Maria Nazarova (Lisa),
foto: Michael Pöhn

Vincenzo Bellini je jedna nádherná melodická katedrála: v sólach, zboroch, ensembloch i v spojení menších sólových duet, trií či kvartet so zborom. To všetko znelo z javiska – zvlášť s dvomi speváckymi hviezdami večera – ako nebeská hudba. Škoda, že tých hviezd v sólových partoch nebolo viac.

Na záver dodajme: Juan Diego Flórez päť rokov od svojho prvého vystúpenia v Bratislave (3. 2. 2011 – v Novej budove SND) zavítal do nášho hlavného mesta opäť 10. februára 2016, keď mal zásluhou súkromnej slovenskej agentúry Kapos aj u nás koncerty – druhýkrát v spolupráci so Slovenskou filharmóniou.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 7. januára 2017

Vincenzo Bellini: Námesačná (La sonnambula)
Viedenská štátna opera
premiéra 19. októbra 2001
recenzovaná repríza 7. januára 2017

Dirigent: Guillermo García Calvo
Réžia: Marco Arturo Marelli
Zbormajster: Martin Schebesta
Kostýmy: Dagmar Niefind

osoby a obsadenie

Graf Rodolfo: Luca Pisaroni
Amina: Daniela Fally
Elvino: Juan Diego Flórez
Lisa: Maria Nazarova

www.wiener-staatsoper.at

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár