Namiesto recenzie omladeného Dona Giovanniho v SND aspoň pohľad na devätnásť rokov inscenácie

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nebyť zákernej pandémie koronavírusu by vás na tomto mieste čakala recenzia predstavenia Mozartovho Dona Giovanniho v mimoriadne atraktívnom obsadení. Titulnú úlohu mal 19. marca 2020 na scéne Opery Slovenského národného divadla po prvýkrát vytvoriť Boris Prýgl a v postave Donna Ottavia bol naplánovaný debut Petra Nekoranca.

Obaja mladí speváci, zhodou okolností narodení v rovnakom roku 1992, patria k najväčším talentom zrodeným v Českej republike. Prvého z nich dobre poznáme. Barytonista Boris Prýgl je absolventom bratislavskej Vysokej školy múzických umení (v triede Petra Mikuláša) a finalistom viacerých prestížnych medzinárodných speváckych súťaží. Vrátane Belvederu či Domingovej Operalie. Od roku 2017 pôsobí v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, kde bol najskôr členom Operného štúdia a od aktuálnej sezóny je jej sólistom.

Boris Prýgl, Petr Nekoranec

Tenorista Petr Nekoranec je tiež držiteľom viacerých laureátskych titulov zo známych súťaží (v roku 2017 sa stal absolútnym víťazom barcelonskej Viñasovej súťaže), tiež svoju kariéru odštartoval v Opernom štúdiu Bavorskej štátnej opery a dva ďalšie roky bol frekventantom Lindemannovho programu v Metropolitan Opere New York. V súčasnosti je sólistom Stuttgartskej opery, kde vytvára hlavné postavy najmä belcantového repertoáru. Žiaľ, ich spoločné vystúpenie, ktoré mohlo výrazne obohatiť jubilejnú sezónu Opery SND, zmarila pandémia.

Využime teda príležitosť osviežiť si život inscenácie Mozartovho Dona Giovanniho, zrodenej v réžii Jozefa Bednárika v máji 2001. V súčasnosti je jedným z troch najstarších repertoárových čísel Opery SND (popri Verdiho Nabuccovi a Suchoňovej Krútňave, oboch z roku 1999), pričom na svojej devätnásťročnej javiskovej púti prešiel viacerými metamorfózami. Menili sa najmä sólistické obsadenia, dirigenti, ale po premiestnení inscenácie z historickej budovy do novej, aj lokalita.

Jozef Bednárik (1947 – 2013), foto: Katarína Marenčínová

Aký teda bol Don Giovanni 2001? Jeho zrod sa očakával s nemalým napätím. Po absencii tohto kľúčového titulu v deväťdesiatych rokoch, čo bola historicky prvá dekáda bez neho, a poznajúc originálnu, neraz k zdravej polemike smerujúcu poetiku Jozefa Bednárika (v Opere SND mal v tom čase za sebou inscenácie Fausta, Hoffmannových poviedok, Dona QuichottaDona Carla), lietali vzduchom rôzne tipy na inscenačný tvar. Režisér sa už v predpremiérových rozhovoroch priznal k dvom faktom. Po prvé, že Mozart nie je jeho „šálkou kávy“ a po druhé, že inscenačný zámer mu vtedajšie vedenie (riaditeľom operného súboru bol Juraj Hrubant) neodkleplo.

Jozef Bednárik spolu so scénografom Vladimírom Čápom (1959-2007) a kostýmovou výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou teda rozbalili náhradný variant. Namiesto do fitnescentra umiestnil príbeh do priestoru možných nerestí, definovaného ako „hotel – svet, resp. bordel – svet“. Výsledok bol však až neočakávane striedmy. Mozart sa stal pre Bednárika imperatívom, ktorý ho obmedzil v obľúbenom koketovaní s gýčom, vytriedil vari tri štvrtiny z už opozeraných režisérových „talizmanov“ (samozrejme, nie všetky), až sa napokon zrodil Don Giovanni síce svojský, no v zásade neprovokujúci. Prirobil si baletno-pantomimického Majordóma a s otvorenými kartami vyriešil niektoré viaczmyselné scény a portréty postáv.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2018, Dalibor Jenis (Don Giovanni), Adriana Kohútková (Donna Elvira), foto: Peter Chvostek

Počas predohry dal najavo, že Donna Anna vie, kto ju v hotelovej posteli obšťastnil (napokon, prečo by sa v „hoteli – svet“ ocitla), že Donna Elvira má črty nymfomanky i alkoholičky. Napokon sám Don Giovanni nie je poňatý ako antihrdina, netrestajú ho smrťou, ale súcitne, ako duševnú ruinu, vynášajú v kazajke z javiska. V knihe Od Fausta k Orfeovi (Divadelný ústav Bratislava, 2011) jej autorka Michaela Mojžišová píše: „Hoci zvodcovská identita Dona Giovanniho by k tomu mohla motivovať, viac než erotický podtext zaujala Jozefa Bednárika téma osobnej (ne)slobody jednotlivca“. A režisér ešte predtým vtipne osvetlil dôvod svojej azda až nečakane asexuálnej koncepcie: „Šokovanie spoločnosti sexom je už dávno vykonané inými, každá trafika to robí lepšie ako my v divadle“.

Dnes, s odstupom devätnástich rokov od premiéry, prax a meniace sa obsadenia mnohé nuansy režisérovej mravčej práce so sólistami zotreli, vo svojej podstate však ostala inscenácia čitateľnou. A vcelku divácky obľúbenou.

Vystriedali sa aj dirigenti. Štart po hudobnej stránke nebol príliš šťastný. Vtedajší nemecký šéfdirigent Wolfdieter Maurer vo svojej poslednej práci pre Slovenské národné divadlo zanechal skôr vlažný a koncepčne nevyhranený dojem. Oprel sa o viedenskú verziu, z hľadiska voľby temp a agogiky sa pohyboval v stredovej rovine, čím ubral partitúre potrebné kontrasty. Modelovanie secco recitatívov, čo je u Mozarta jedno z dôležitých kritérií, nebola jeho priorita. Menilo sa zväčša podľa jednotlivých obsadení, resp. vzájomnej komunikácie medzi sólistami. Druhým dirigentom bol Dušan Štefánek, ktorý sa v reprízach objavuje dodnes, hoci v istom období stál bokom.

Klaňačka po predstavení Mozartovho Dona Giovanniho v Opere SND pod taktovkou Friedricha Haidera, 2014, foto: Conny Butzbach

V roku 2014 došlo k výraznému kvalitatívnemu obohateniu hudobnej podoby Dona Giovanniho, keď ho prevzal Friedrich Haider. Vtedajšieho riaditeľa Opery SND a dirigenta s bohatými medzinárodnými skúsenosťami som v recenzii pre portál Opera Plus (2. 4. 2014) nazval „mozartovským spasiteľom“. Vniesol do partitúry švih, kontrasty, gradácie, paletu dynamických nuáns a v podnietil orchester k radostnému muzicírovaniu. Žiaľ, po jeho dramatickom odchode zo Slovenského národného divadla (prínos jeho éry nebol zatiaľ dostatočne zhodnotený) sa postupne, aj po nástupe mladého a pre danú úlohu v čase debutu nezrelého Ondreja Olosa, vrátil do starých, nezáživných koľají.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, István Kovács (Don Giovanni), Peter Mikuláš (Leporello), foto: Ctibor Bachratý

Pôvodné sólistické obsadenie bolo dokonca trojité. Premiérovú zostavu tvoril vtedy ešte lyrický barytonista Dalibor Jenis (Don Giovanni) a po jeho boku stál skúsený Leporello Petra Mikuláša. Eva Jenisová (Donna Anna) a Andrea Danková (Donna Elvira) vytvárali kontrast, prvá bola lyrickejšia, druhá dramatickejšia. Prvým Donom Ottavion inscenácie bol Jozef Kundlák, alternujúci s mladým Otom KleinomPetrom Oswaldom.

Druhý večer stvárnili hlavné mužské postavy Martin Babjak (Don Giovanni) a Martin Malachovský (Leporello), ktorých však zreteľne prevýšilo „tretie“ obsadenie s hosťujúcim pražským Martinom BártomGustávom Beláčkom. V titulnej postave sa predstavil aj jej štvrtý interpret Pavol Remenár. Naopak, v ženských rolách bola silnejšou dvojica z druhej premiéry (oproti slabému tretiemu obsadeniu), tvorená Ivetou Matyášovou (Donna Anna) a Adrianou Kohútkovou (Donna Elvira).

S pribúdajúcimi sezónami sa objavovali vo všetkým úlohách nové domáce i zahraničné tváre. Dona Giovanniho doštudoval barytonista Aleš Jenis, ako Donnu Annu sme obdivovali predčasne zosnulú Louise Hudson a už v roku 2008 (a potom opakovane) hosťoval v postave Donna Ottavia zahraničnými scénami opuncovaný mozartovský tenorista Pavol Bršlík.

Don Giovanni, Opera SND Martin Mikuš (Masetto), Andrea Vizvári (Zerlina), Luisa Albrechtová (Donna Anna), Pavol Bršlík (Don Ottavio) foto: Jozef Barinka
W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, Adam Plachetka (Don Giovanni), Štefan Kocán (Leporello), foto: Zdenko Hanout

Friedrich Haider v roku 2014 občerstvil Mozartovu operu viacerými novými predstaviteľmi. Po nie príliš vydarenom hosťovaní Istvána Kovácsa sa v októbri uskutočnila repríza v gala obsadení. Ako Dona Giovanniho sme privítali suverénneho, vokálne i typovo ideálneho sólistu Viedenskej štátnej opery Adama Plachetku, Leporellom bol náš svetobežník Štefan Kocán, z berlínskej Deutsche Oper pricestovala slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová (DonnaElvira), Donnu Annu spievala mladá Linda Ballová a Dona Ottavia Martin Gyimesi.

Vo februári 2015 dal Haider príležitosť predstaviť sa vtedy ešte poslucháčovi VŠMU Borisovi Prýglovi ako Leporellovi. Bol to skvelý štart do jeho kariéry, hoci už vtedy bolo zjavné, že jeho parketou bude skôr barytón než basbarytón. Skvelou Donnou Annou v tomto večere bola Jana Šrejma Kačírková. Medzičasom sa Adriana Kohútková osvedčila aj ako Donna Anna, no vrátila sa k Elvire, ktorú naštudovala aj Eva Hornyáková.

K ďalšej zmene došlo vo februári 2018. Údajne z dôvodov krízového stavu javiskovej techniky v historickej budove presťahovali vtedy takmer sedemnásťročnú inscenáciu z Hviezdoslavovho námestia do „nového“ SND. Napodiv po vizuálnej stránke presun už aj tak od originálneho tvaru Jozefa Bednárika odklonenej inscenácii neublížil. Problematickejšie dopadlo obnovené hudobné naštudovanie Ondrejom Olosom.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2018, Dalibor Jenis (Don Giovanni), Boris Prýgl (Leporello), foto: Peter Chvostek
W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2018, Dalibor Jenis (Don Giovanni), Peter Kellner (Masetto), Andrea Vizvári (Zerlina), foto: Peter Chvostek

Prvé predstavenie v novom prostredí prinieslo aspoň náhradný bonus v novom Leporellovi. Bol ním náš mladý basista Peter Kellner, sólista Viedenskej štátnej opery, ktorý jednoznačne ukázal, ako interpretovať Mozarta. Ako vyspievať jeho kantilény, ako vypointovať recitatívy, ako sa poihrať s nuansami, ako si vychutnať rolu komplexne – spevácky i herecky. Pozitívom predstavenia bol aj v Nemecku pôsobiaci Juraj Hollý ako tónovo šťavnatý Don Ottavio, naopak zaskakujúca Petra Alvarez Šimková svojou Donnou Annou sklamala.

Spomeniem ešte jednu sólisticky zaujímavú reprízu z novembra 2018, keď popri osvedčenom Daliborovi Jenisovi sa v skvelej forme predstavil Boris Prýgl (Leporello) a Peter Kellner vymenil kostým Leporella za Masettov. Aj v ňom bol jedinečný, vokálne disciplinovaný a herecky vtipný. V tejto sezóne galériu predstaviteľov titulnej úlohy obohatil sólista düsseldorfskej opery Richard Šveda.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2019, Andrea Vizváry (Zerlina), Richard Šveda (Don Giovanni), foto: Zuzana Fischerová

Táto retrospektíva si nenárokuje kompletnosť údajov. Spevákov sa v Donovi Giovannim za necelé dve desaťročia vystriedalo oveľa viac, nehovoriac o nespomenutých ďalších postavách a ich interpretoch. Je len pokusom o náplasť na jeden z neuskutočnených večerov. V zranenej sezóne a v aktuálne ťažko skúšanom svete. A možno aj drobným príspevkom k storočnici SND a spomienkou na nezabudnuteľného Jozefa Bednárika.

Autor: Pavel Unger

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku