Napoleon opery Gioachino Rossini

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jeho hudba vybuchuje ako Vezuv. Je to už 150 rokov, čo 13. novembra 1868 naposledy vydýchol invenčný melodik z Pesara Gioachino Rossini. O skladateľovi s krajčírskymi nožnicami, o jeho vzťahu k Mozartovi, ale aj o zákrutách jeho životných ciest, rozpráva brána menom belcanto. Kľúč od nej hľadá aj tento článok.

Jedna historka hovorí, že veľký Salzburčan mal toľko dlhov, že pred svojimi veriteľmi musel utiecť až na pobrežie Jadranu. Malý chlapec, ktorý s nosom nalepeným na okne počúval tóny Mozartovho čembala, mu učaroval natoľko, až si ho Rakúšan zobral pod patronát a potajomky ho učil hudbu. Tým chlapcom bol Gioachino Rossini.

Malý Adonis. Il piccolo Adone. Meno mýtického syna cyperského kráľa, na ktorom si zamilovaná Afrodita išla nechať oči, prischlo alertnému dieťaťu, ktoré sa po prvý raz pozrelo na svet čokoládovými očami 29. februára v priestupnom roku 1792. O niekoľko dní (16. marca 1792) sa švédsky vojak Jacob Anckärstrom dopustil regicídia. Na maškarnom plese v Kráľovskej opere v Stockholme obrátil hlaveň zbrane proti kráľovi Gustávovi III. Tento príbeh je kostrou libreta Verdiho opery Maškarný bál. Krátko predtým, než história napísala budúcu opernú „lovestory“, sa v stredotalianskom Pesare narodil majster belcanta, ktorého Stendhal nazval talianskym Mozartom. Dejiny zamotávajú aj takéto klbká.

Gioachino Rossini (1792 – 1868),
zdroj: wikimedia.org

Z Adonida Nemec

Priúčal sa budúci autor Barbiera zo Sevilly tektonike a kontrapunktu priamo u Mozarta? Nie, je to len pium desiderium. Muzikológovia legendu o Mozartovom azyle v Pesare popreli na celej čiare. Pramene neklamú, iba mlčia. Wolfgang Amadeus Mozart, zapísaný do salzburskej krstnej matriky v roku 1756, cestoval do slnečného Talianska v sprievode svojho otca Leopolda celkom trikrát, v rokoch 1769 – 1773. Zastavili sa aj pod pesarským nebom. Mozart, syn šťasteny alebo Fortunae filius, pritom ešte poriadne nevyrástol z chlapčenských nohavíc. Celá Európa ho považovala za enfant terrible a mirakulózny zjav, aby mu neskôr „podpílila konár“ a nechala ho zahynúť v depresii a ignorácii, ktorá je pre génia Mozartovho rangu väčšou bolesťou, než materiálna bieda.

Paralely medzi Mozartom a Rossinim však bijú do očí. Obaja vychádzali z klasickej estetiky 18. storočia, obom bol blízky štýlotvorný pôdorys neapolskej opery, obaja majstrovsky narábali s ansámblami a základnou esenciou ich hudby bola pevná technická ruka a perlivá brilantnosť. Mozart bol Rossiniho hudobnou modlou. Pesarčan oceňoval jeho schopnosť sfumare, čiže tieňovania a vrstvenia hudobnej faktúry podľa extenzie slov (tento prístup k zhudobňovaniu libreta Mozartovi odhalil klasik libretistiky Lorenzo Da Ponte). Pre svoj obdiv k „habsburskému Kapellmeisterovi“ v striebristej parochni si malý Adonis, rovnako, ako donjuanský dramatik a bufózny herec Bernardino Ricci, vyslúžil nový predikát il Tedeschino. Malý Nemec, „Nemčúr“.

Rossini v mladých rokoch, zdroj: wikimedia.org

Kto chce spievať Rossiniho a Mozarta, nech vystúpi z tieňa virtuozity a za franforcami koloratúrnej opony hľadá prísne inštrumentálne vedenie hlasu. Rossini vedel o vokálnej technike svoje. Sám sa učil speváckemu remeslu. Zamatový alt 14-ročného Gioachina už križoval krížové klenby kostolných chórov (od roku 1806 bol poslucháčom vokálnej triedy v boloňskom Filharmonickom inštitúte). Hlas mu dala do vienka matka. Pochádzala z mesta Urbino, ale ani Gioachinov otec nebol rodený Pesarčan. Do adriatického mesta sa Rossiniovci prisťahovali z Lugo di Romagna v provincii Ravenna.

Trubač v okovách

Giuseppe Rossini zvaný Vivazza pre svoju extrovertnú povahu, sa usadil v Pesare počas karnevalovej sezóny v roku 1789. Prenajal si dom od miestneho pekára, okrem vône chleba však pod jeho strechou rozvoniavala aj láska. Zamiloval sa do pekárovej dćery Anny Guidarini, ktorá si zarábala na chlieb ako klobučníčka. Annin zdatný sopránový hlas nezostal bez povšimnutia, príležitostne účinkovala v menších operných produkciách v Bologni. Zlé sociálne pomery jej však znemožnili hľadať šťastie vo „veľkom“ svete a prekročiť hranice severotalianskeho mraveniska.

Otec budúceho reprezentanta belcantovej drámy sa rád postaral o to, aby malého Gioachina obklopovala hudba. Mladík bol krstený ako Giovacchino Antonio, to sa neskôr skrátilo na Gioacchino, z čoho vzniklo moderné Gioachino. Jeho meno má v hebrejčine teoforický význam, znamená „Boh pozdvihuje na správnej ceste“. Gioachinovo otca však čakala cesta do väzenia. Il Vivazza bol mestským trubačom a vypomáhal aj vo vojenských orchestroch, kde sa rýchlosťou svetla šírili idey Veľkej francúzskej revolúcie. Giuseppe, naočkovaný štátotvornými víziami z krajiny jakobínov a Robespierra, vítal francúzsku okupáciu Pesara v roku 1797 s otvorenou náručou. Pesaro ale patrilo do náručia pápežského štátu a politicky nepohodlný trubač na desať mesiacov okúsil chlad väzenskej cely.

Rossini ako sľubný autor, rytina Francesca Pisanteho, okolo 1835,
zdroj: flickr.com/Carlo Raso

Po prepustení si už zrejme dával pozor na jazyk, pretože dostal miesto ako hráč operného orchestra v Bologni, kde spievala aj jeho manželka, a malý Gioachino tak vyrastal medzi javiskom a hľadiskom. V detstve hral na triangel a v desiatich rokoch veku už skončil v triede významného boloňského profesora hudby, františkánskeho frátra Stanislava Matteiho. Klavírnu hru cvičil u Giuseppe Spinettiho. Spinetti odhalil Rossinimu svet Mozartových a Haydnových symfónií, ktoré adepta skladby zaujali súmernosťou a striktnou organizáciou harmonických spojov. Vo viedenskom klasicizme Talian objavil fúziu germánskej rigorozity a mediteránnej melodiky – ono stretnutie ohňa a vody v zvláštnej, zákonom fyziky odporujúcej ambaláži.

Irán v Itálii a majstrova libretistka

Počas letných prázdnin 1804 sa dvanásťročný hudobník pokúša o prvé tvorivé lastovičky: v dome amatérskeho hráča na kontrabas Agostina Triossiho na panstve Conventello neďaleko Ravenny píše šesť sonát a quattro, v ktorých už pučí pulzujúca žila kantability – a tá ha málokedy sklamala.

Svoju prvú prematúrnu operu Demetrio e Polibio situoval do Partského kráľovstva na území dnešného Iránu. Dielko vzniklo celkom kuriózne: u sotva pätnásťročného Rossiniho si ho pre seba a svoje dve dcéry obdarené hudobnou múzou, Annu a Ester, objednal tenor Domenico Mombelli. Autor na opere pracoval už v roku 1807, no scénického uvedenia sa Demetrio dočkal až v roku 1812 v Ríme, dva roky po Rossiniho „oficiálnom“ debute s komédiou La cambiale del matrimonio (Svadobná zmenka, doslova Manželstvo na zmenku).

Perspektívny skladateľ Gioachino Rossini, zdroj: internet

Libreto Demetria napísala tenorova manželka Vincenza Viganò-Mombelli. Jej matka bola sestrou talianskeho skladateľa „galantného štýlu“ Luigiho Boccheriniho a živila sa ako primabalerína. Baletné cvičky si obula aj Vincenza a úspešne tancovala v kariérnych šľapajach matky. Rodenú Neapolčanku Vincenzu Viganò-Mombelli si dejiny hudby zapamätali ako jednu z mála žien svojej doby, ktorá sa podujala napísať operné libreto.

Temperament alebo teror?

Ženské plemä ovinulo Rossiniho rameno brečtanom pudovosti po jeho presťahovaní sa do mesta pod Vezuvom. Z mekky neapolskej opernej školy vyčnieva ako maják osoba básnika Pietra Metastasia – a jeho verše vytvárajú s rossiniovským con brio výbušnú zmes. V Neapoli sa skladateľ zoznamuje so sopranistkou španielskeho pôvodu Isabellou Colbran, výbornou protagonistkou mozartovských talianskych premiér. „La Colbran“ udržiavala pomer s impresáriom Domenicom Barbajom, ktorý sa postaral o jej raketovú kariéru. Sopranistka ho však po roku 1822, kedy sa definitívne rozhodla zdieľať spoločné lôžko s Pesarčanom, poslala k vode. Zosobášili sa v Castenase, ich cesty sa ale rozišli po 15 rokoch.

Aký bol vlastne vzťah medzi Bolončanom a Španielkou? Mala Isabella Colbran priamy vplyv na vývoj jeho skladobnej proficiencie? Il cigno di Pesaro, pesarská labuť, ako Rossiniho prezývali jeho kompatrioti, napísal pre Colbran celý rad opier svojho neapolského obdobia, od Elisabetty, kráľovnej anglickej, datovanej rokom 1815, až po roky 1822 – 1823, ktoré priniesli diela ZelmiraSemiramide. Vokálne ability Colbranovej skutočne umožňovali Rossinimu písať exponované árie. A vypisovať všetky ozdoby do partitúry s nemeckou presnosťou.

Sopranistka Isabella Colbran očami maliara Heinricha Schmidta, cca 1815,
zdroj: wikimedia.org

Dovtedy bolo dotváranie sólových pasáží ad libitum na pleciach spevákov. Tí si vylepšovali árie podľa nálady, prípadne podľa polohy najvyššej latky svojho speváckeho stropu… Ale Rossiniho umenie nie je tangenciálom krkolomných trilkov, ktoré terorizovali flegmatické uši jeho kritika od operného fachu, Nemca Carla Mariu von Webera – ani zďaleka!

Kumšt v kulinárstve i v hudobnej kuchyni

Na imaginárny kufor so štyrmi desiatkami Rossiniho javiskových opusov zvykneme nalepovať dva štítky: sangvinickosť a komiku. Oba sú povrchné a tvorivý odkaz predĺženej talianskej ruky Mozartovej poetiky vystihujú iba čiastočne. Rossiniovský temperament má dvojicu ingrediencií: rytmus a crescendo.

Pod crescendom si a prima vista predstavujeme stúpajúcu krivku dynamického náboja partitúry. Zosilnenie volumenu na pomyselnom diaľkovom ovládači. Latinské verbum crescere má však trochu iný význam, a to multiplikovať, rásť, nafukovať objem. Prečo Rossiniho hudobný balón nepraskne? Bráni tomu presne vyrátaný rytmický pôdorys a melodické pradivo zložené z malých, duplikovaných motívov pospájaných maltou dôvtipne organizovanej rytmickej trepidácie. S rossiniovskými kadenciami sa cítime ako na trampolíne. Dráha každého skoku je matematicky presná.

Karikatúra Rossiniho v spoločnosti gigantov talianskej školy,
zľava: Bellini, Donizetti, Spontini, Meyerbeer a Wagner,
zdroj: internet

Rossiniho hudba je chvejúcou sa krivkou kardiogramu, ktorá svojím spôsobom kopíruje ľudský tep v stave citovej excitácie. Je zaujímavé, že Gioachino, dávno pred modernými bádateľmi v psychológii hudby, postavil svoje čaro na tomto jednoduchom fyziologickom princípe.

Kde sa vzal topos predstavujúci Rossiniho v kabáte operného komika, akoby mu iné šaty nesvedčali? Za túto fámu môže Beethoven, ktorý na margo najčastejšie uvádzaného opusu majstra z Pesara Barbier zo Sevilly (Il barbiere di Siviglia, 1816) mylne poznamenal, že buffa je Talianov obor číslo jeden (analýzu hudobnej stránky Barbiera prináša operný kritik a publicista Pavel Unger TU…). Aj pri letmom pohľade na rossiniovský katalóg raisonné zistíme, že opery s bufóznou tematikou netvoria ani polovicu jeho kompozícií (o falošnom vnímaní Rossiniho diela iba cez ďalekohlad opernej komiky, ako aj o problematike rossiniovskej interpretácie, sme sa zhovárali s Pavlom Ungerom TU…). Malý Adonis má na konte komornú hudbu, kantáty, piesne, omše. Najznámejšiu z nich, Petite messe solenelle, napísal až po dobrovoľnom odchode z operného javiska personifikovaným Guglielmom Tellom z roku 1829.

Ukradnutý úsmev

Nový domov našiel v Paríži, kde kvitlo krédo carpe diem, a prach Montmartru nasával plnými dúškami. Bývalý operista viedol nákladný život a po zmrazení hudobnej horúčky (jeho Villiam Tell bol prijatý chladne) si našiel záľubu v kulinárskom umení. Vymýšľal recepty a prispel k pozitívnej percepcii talianskej kuchyne za hranicami jeho vlasti. Rossiniho finančné toky však narazili na svoje dno. Po krátkej zastávke v Bologni, kde sa druhý raz oženil, sa skladateľ vrátil do Paríža. Žil z bývalej slávy, ktorá mu zabezpečila status váženého človeka. 13. novembra 1868 sa rozlúčil s úsmevom.

Gioachino Rossini na dobovej litografii, zdroj: wikimedia.org

Kútiky úst nám zavše zdvihne ďalší fenomén, v autorovej dobe celkom bežný: portácia ucelených melodických foriem z jednej opery do druhej. Niečo na spôsob copy – paste. Moderná idea autorských práv bola neznáma, dobrá myšlienka patrila všetkým. Veď barokový Händel si preslávenú melódiu Larga „požičal“ z pera Giovanniho Battistu Bononciniho (Ombra mai fu je adaptácia Bononciniho árie, a ten ju pravdepodobne prevzal od Cavalliho!).

Gioachino Rossini „vykrádal“ hlavne sám seba (predohru „prilepenú“ k Barbierovi zo Sevilly vystrihol z dvoch predchádzajúcich vážnych opier a konvenčné metrorytmické patterny recykloval ako na bežiacom páse). Dnes by sme tento prístup považovali za dehonestáciu intimity tvorivého procesu, či nebodaj nedostatok invencie. V Rossiniho prípade neplatí ani jedno, ani druhé. Skladateľ vnímal sám seba ako flexibilného remeselníka, ktorý svoj materiál – totiž, noty – môže slobodne recyklovať v prospech celku. Ani na krajčíra sa nehneváme, ak z navlas rovnakej vzorky vyrobí dva rôzne typy šiat. Materiál je totožný, líši sa len spôsob šitia a výsledný model. Rossini bol skladateľom s krajčírskymi nožnicami.

Ukážka Rossiniho rukopisu, zdroj: natedsanders.com/Nate D. Sanders Auctions

Sviatok opery v meste bicyklov

Cesta do Remeša…, pardón, do Pesara. Parafrázujúc titul majstrovej opery ku korunovácii francúzskeho kráľa Karla X. Il viaggio a Reims, vyberieme sa do skladateľovho rodiska, ktoré by sme právom mohli nazvať città di Rossini. Slávneho rodáka tu pripomína všetko: rodný dom ukrývajúci múzeum, Tempietto v paláci Olivieri so sídlom Fondazione Rossini, ktorá stráži a skúma skladateľove autografy (a publikuje ich vo vedeckých kritických edíciách), operné divadlo a konzervatórium nesúce Rossiniho meno.

Milovníci opery majú na návštevu bývalého antického Pisaura o dôvod navyše: v roku 1922 sa tu narodila sopranistka Renata Tebaldi, domnelá sokyňa Marie Callas. Okrem tónov Zelmiry či Tancreda v uliciach Pesara narazíte aj na bicykle. Za vysokú koncentráciu obľúbených dopravných prostriedkov môže pavučina cyklotrás, najpočetnejšia v celom Taliansku. Pesaro je teda aj città della bicicletta.

Od roku 1980 Pesaro hostí letný operný festival, ktorý má internacionálny cveng a pod muzikologickým dohľadom kreuje štandardy rossiniovskej interpretácie (o produkciách Rossini Opera Festival v Pesare referujeme TU…). Augustový sviatok belcanta sa teší rekognícii zo strany talianskej vlády, ktorá v roku 1993 schválila špeciálny zákon o štátnej podpore podujatia propagujúceho hodnoty národného kultúrneho dedičstva (rady sponzorov rozširujú finančné domy i jednotlivci). O niečo mladší, než pesarský ohňostroj opery, je festival Rossini in Wildbad. Koná sa – prekvapivo – na nemeckej pôde, v kúpeľoch, kde si 64-ročný nestor melodickej brilancie liečil psychické neduhy (o rossiniovskej oáze v Nemecku píšeme TU…). Psychológovia 21. storočia našli pre tento stav expresívnu diagnózu: syndróm vyhorenia.

Gioachino Rossini na sklonku života na francúzskej kabinetke,
zdroj: internet

To, čo nevyhorelo dodnes, je rastúca obľuba Rossiniho odkazu. Renesancia jeho zabudnutých kusov sa v druhej polovici 20. storočia zmenila na nezastaviteľný vlak. Taliansky filozof, politik a literát 19. storočia Giuseppe Mazzini ju predvídal dávno pred tým, než sa bonviván z Pesara dostal do kurzu. „Rossini je Napoleonom jednej hudobnej epochy,“ napísal v spise Filosofia della musica z roku 1836. Napoleonom, ktorý dobrovoľne odišiel z bojiska, aby nemusel zažiť svoje osobné Waterloo.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Malé nahliadnutie do Rossiniho neopernej tvorby. Tenorové sólo Qui tollis peccata mundi z Messa di Gloria prednesie ideálny rossiniovský virtuóz dneška Juan Diego Flórez. Živel z Pesara prvý raz uviedol túto omšu v marci 1820 v Neapoli.

Isabella a Mustafà patria k protagonistom drammy giocoso Talianka v Alžíri z roku 1813. Titulný part Rossini písal pre kontraalt, v jeho dobe sa však diapazón najtemnejšieho ženského hlasu kryl s dramatickým mezzosopránom. Na živej nahrávke z londýnskeho gala José Carrerasa a jeho priateľov účinkovali v roku 1991 tiež Agnes Baltsa a Ruggiero Raimondi, ktorí do dramaturgie programu prispeli dvojspevom Oh, che muso.

Vážny Rossini je v slovenských geografických šírkach nespravodlivo marginalizovaný… Rolu Armidy v rovnomennej opere podľa eposu Torquata Tassa Oslobodený Jeruzalem naštudovala v roku 1954 Maria Callas. Sme v prvej fáze rossiniovskej renesancie v San Reme, v dobe, keď pesarský festival ešte neexistoval. Callas vrátila Rossiniho pleonastickým koloratúram (písaným pre Isabellu Colbran) dramatickú intenzitu.

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár