Dňa 25. mája 2023 uplynulo 85 rokov od narodenia talianskeho tenoristu Franca Bonisolliho. V tomto roku (30. októbra) zároveň uplynie dvadsať rokov od jeho predčasnej smrti. Spevák, ktorý bol zároveň veľkým šoumenom debutoval už v roku 1961 v Spolete.
Do veľkých svetových operných divadiel sa dostával postupne. V roku 1968 to bola Viedenská štátna opera, v roku 1969 La Scala a festival v Salzburgu, a v roku 1971 newyorskej Metropolitnej opere. Začínal lyrickými úlohami (Rodolfo, Faust, Alfredo a štyri rossiniovské party), no v 70. rokoch sa presunul medzi tenoristov odboru spinto. Toto a nasledujúce dve desaťročia neboli len v znamení veľkej „tenorovej trojky“, ale zdatne im konkurovali lyrickejší Veriano Luchetti a Peter Dvorský a dramatickejší Giuseppe Giacomini (debutujúci v SND už v roku 1967), Nicola Martinucci a Franco Bonisolli.
Spevák mal v repertoári jedenásť verdiovských a šesť pucciniovských postáv, z ktorých mu najlepšie sedel westernový Dick Johnson. V umeleckých počiatkoch spieval aj Glucka, Cimarosu, Cherubiniho a z talianskej umiernenej moderny Nina Rotu (Aladinova lampa) a Franca Mannina (Luisella). V štúdiách nahral viac než tucet operných kompletov (napríklad Toscu s Rostropovičom a Višnevskou, Rigoletta s esami, akými boli Gruberová a Bruson, Leoncavallovho Marcela z Bohémy s Milchevou, Weiklom a Luciou Popp, alebo Trubadúra s Karajanom, Priceovou, Obrazcovovou a Cappuccillim). Oveľa viac však existuje jeho záznamov live prenosov z divadiel.
Práve takto som ho po prvý raz počul v Rossiniho opere La donna del lago, kde vo výškach súperil s lyrickým tenoristom Pierom Bottazzom, neskôr zasa v Rossiniho Viliamovi Tellovi, kde som si po prvý raz overil, že jeho vymýšľanie nepísaných vysokých tónov nie je len legendou, ale skutočnosťou. Naživo som sa o tom presvedčil v roku 1985 vo Viedni, kde ako Radamès (popri Ruskách Obrazcovovej a Troickej) si najprv vymyslel tón v trojčiarkovej oktáve v Nílskom duete s Aidou a potom aj v duete s Amneris.
Bonisolli mal povesť nedisciplinovaného speváka ohurujúceho svojimi dlho držanými výškami, ktoré boli jeho hlavnou devízou. Potvrdil mi to aj v 90. rokoch vo viedenskej inscenácii Turandot (s Genou Dimitrovou). Puristický pedagóg belcanta Rodolfo Celletti bol voči nemu nemilosrdný, keď napísal, že to bol veristický spevák spievajúci bez elegancie, znalosti štýlu a techniky, čo pravda treba brať s istou rezervou, pretože taliansky znalec príliš neuznával ani del Monaca, Dominga či Bastianiniho a v každom spevákovi s veľkým hlasovým fondom cítil inklináciu k verizmu. Výstredný Franco Bonisolli teda nebol spevákom, ktorý by nadchýnal odborníkov, zato však očarúval bežného diváka, ktorý čaká na c3 v závere akejkoľvek árie a zbožňuje, ak spevák spieva čoraz silnejšie a vyššie.
Osobitný zážitok som mal pri počúvaní rozhlasového prenosu z Viedne, kde ho pri recitáli sprevádzal orchester Slovenskej filharmónie. Kým niektoré árie spieval tak, ako ich napísal skladateľ (Chéniera, Cania, vojvodu z Rigoletta, Wethera), v iných si opäť vymýšľal. Svojrázne zakončil áriu Enza z La Giocondy a známu áriu Rodolfa Quando le sere al placido z Luisy Miller, ktorá v závere klesá do strednej polohy, prekvapujúco ukončil nepísanou výškou, pričom brilantným vysokým tónom uzavrel aj nasledujúcu cabalettu z tej istej opery.
V populárnej árii z Lehárovej Zeme úsmevov sa jeho hlas vyšplhal (namiesto písaného as2) až na des3 a koncert ukončil, akože inak, strettou Manrica z Trubadúra. Svojím svojráznym vkusom bol typickým spevákom pre divadelné galérie a festivaly pre turistov. Napriek tomu, že ho dirigovali skvelí dirigenti (Patanè, Gardelli, Bartoletti, Karajan, Bonynge, Molinari-Pradelli. Schippers, Lombard, Ozawa, Muti či Sinopoli), vždy spieval len „podľa seba“.
Autor: Vladimír Blaho
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.