Nelsonova omša v Slovenskej filharmónii

Dramaturgia Slovenskej filharmónie pripravila – v rámci abonentného cyklu Hudba troch storočí (26. a 27. novembra) – koncert z diel troch autorov, ktorí však celkom nenapĺňali zámer (pomenovanie) spomínaného cyklu.

Na úvod zaznelo totiž romantizujúce Notturno Ges dur č. 1, op. 70 od pomerne neznámeho talianskeho skladateľa z prelomu 19. a 20. storočia Giuseppe Martucciho (1856-1909). Melodicky príťažlivá skladbička určite uspokojila tých, ktorí majú radi hudbu, vychádzajúcu z preferencie melodického aspektu. V Martucciho Nokturne nevdojak cítiť vplyv skladateľom obdivovaného Wagnera – zvlášť v princípe vedenia (ba aj akejsi hudobnej príbuznosti) základnej melódie, ktorá plynie bez zjavných kontrastov, v zasnenom priebehu – počas šiestich minút trvania. Bolo to však príjemné, upokojujúce otvorenie koncertu. Slovenská filharmónia pod vedením taliansko-rakúskeho dirigenta Eralda Salmieriho zahrala úvodnú skladbu bezchybne, sústredene, s jemnými dynamickými odtieňmi.

To sa však nevzťahovalo na ďalšie číslo: Chopinov Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol, op. 11. Jeho sólistkou bola juhokórejska klaviristka Su Yeon Kim – v súčasnosti študentka Mozartea v Salzburgu. Jej pozvanie do Slovenskej filharmónie bolo zrejme podmienené 1. cenou na minuloročnej 8. medzinárodnej klavírnej súťaži J. N. Hummela v Bratislave. Su Yeon Kim, napriek viacerým zahraničným oceneniam (zväčša na juniorských klavírnych súťažiach) iba rozbieha svoju sólistickú kariéru. Podanie poslucháčmi obľúbeného Chopinovho Klavírneho koncertu č. 1 e mol zanechalo rozpačitý dojem. V okrajových častiach (Allegro maestoso, Rondo: Vivace) bolo viacero rytmických nepresnosti a nesúladu medzi sólistkou a orchestrom. Od dirigenta očakáva SF zrejme výraznejšie gestá, ktoré hráčov viac zaangažujú i zjednotia. Mladá sólistka zasa disponuje nepochybnou virtuozitou, no v jej hre ešte absentuje tónová kultúra a dynamická pestrosť. Chopinov koncert sa tak odvíjal najmä v rovine mezzoforte a forte – až na precítenejšiu, poetickejšiu strednú časť (Larghetto).

Po prestávke sa zaznela Haydnova Omša d mol – Nelsonmesse, Hob. XXVII:1. Po dvoch romantických dielach (aj keď z rôznych vývojových etáp) to bolo žiadané spestrenie programu. Otec klasicizmu Joseph Haydn (1732-1809) napísal približne 104 symfónií, vyše 60 sláčikových kvartet, desiatky komorných diel pre rôzne obsadenia, 11 opier, 14 omší a oratóriá (o. i. Sedem slov Spasiteľových, Tobiášov návrat, Stabat mater, Stvorenie), cyklus štyroch kantát Ročné obdobia a ďalšie početné diela. Je to gigantický odkaz ušľachtilej, geniálnej osobnosti, ktorá tvorila zdanlivo ľahko a veľa, no treba priznať, že invenciu mu prinášala i neustála povinnosť a objednávka zamestnávateľa Haydnom sformované a vybrúsené pravidlá klasicizmu na najviac prezentujú v jeho symfóniách, prípadne v najznámejších oratóriách. Menej známe sú jeho omše. Pritom Omša d mol je – podľa znalca Haydnovho diela Howarda Chandlera Robbinsa Landona „..pravdepodobne najvýznamnejšia.“ Názov „Nelsonova“ dostala po britskom admirálovi lordovi Nelsonovi, ktorý zajal Napoleonovu flotilu v blízkosti ústia rieky Níl, keď Napoleon v máji 1798 napadol Egypt, v snahe zničiť britské obchodné cesty na východ (pozn. aut.: viď bulletin). Celková situácia vtedajšej Európy bola v tom čase poznačená politickou a ekonomickou nestabilitou (ako vidieť, nie je to len súčasť dneška…), čo sa odrazilo aj v rakúskej monarchii, ohrozovanej Napoleonovými výbojmi. A tak Omša d mol mala pôvodne názov „Omša ťažkých časov“ – či „Omša úzkosti“. Až spomínaný vojenský triumf admirála Nelsona, o ktorom sa Eszterházyovci dozvedeli krátko pred premiérou Omše d mol (23.9.1798), ako aj osobná návšteva tohto admirála v Eisenstadte (pri jeho návrate do Londýna), boli dôvodom na definitívne premenovanie opusu na „Nelsonmesse“. Bola to v poradí tretia z posledných šiestich omší, ktoré Haydn skomponoval pre rodinu Eszterházovcov v Eszterháze, kde bol zodpovedný nielen za koncertné, ale aj chrámové produkcie.

Úprimná, hlboká nábožnosť Josepha Haydna nebola narušená ani jozefiánskou cirkevnou reformou, v ktorej sa dôraz kládol na návrat k jednoduchosti prvotnej Cirkvi a zbavenie sa ostentatívnych prejavov zbožnosti, čiastočne aj tradícií latinského bohoslužobného spevu. Omša d mol napriek všetkému vychádzala z nemenných zákonov liturgie. Je napísaná pre miešaný zbor, štyroch sólistov, sláčiky, trúbky, tympany a organ. Pôvodne však určite nezaznela v takom početnom a mohutnom obsadení, ako sme ju počuli na koncerte 27. novembra.

Na predvedení v Redute sa zúčastnila pod vedením Eralda Salmieriho Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (s ktorým omšu výborne naštudoval zbormajster Jozef Chabroň) a štyria sólisti: sopranistka Martina Masaryková, altistka Petra Noskaiová, tenorista Jozef Gráf, basista Tomáš Šelc a organista, ktorého meno zostalo utajené. Haydnova Nelsonmesse bola interpretačným a celkovo umeleckým vyvrcholením koncertu. Išlo v nej o umelecky účinné, precízne, hlasovo aj inštrumentálne farebné naštudovanie šiestich častí stabilného omšového ordinária: Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Benedictus a Agnus Dei. V rámci jednotlivých častí sa striedali mohutné časti zboru (Credo so vstupnými fanfárami), s ťaživou atmosférou v tej istej časti (Et incarnatus – so sólom sopránu), s pianissimovým kvartetom a vzápätí so vzrušeno-oslavným Amen. Tak by sa dali opisovať a prežívať všetky časti ordinária, kde Haydn využíva kontrasty, ako účinný prvok klasicisticky riešeného mohutného vokálno-orchestrálneho celku. Martina Masaryková jasným, čistým, nosným koloratúrnym sopránom bezpečne spievala sólové, s kolegami i ensemblové vokálne čísla, Haydnom často komponované ako dvoj i trojdielne čísla. Mäkký, oblý alt Petry Noskaiovej dokonale ovláda vokálny štýl klasickej hudby, a tak ideálne ladil s ostatnými sólistami – o. i. s menším, ale kultivovane znejúcim tenorom Jozefa Gráfa. Na koncertnú literatúru viacerých hudobných období sa orientuje kultivovaný basista Tomáš Šelc, ktorý v Haydnovi výborne vystihol spôsob predvedenia introvertnej sakrálnej hudby – bez vonkajších vokálnych efektov (zvlášť v basovom sóle časti Gloria – Quis tollis).

Slovenský filharmonický zbor bol celkovo zladený, vypointovaný a vypracovaný zvlášť v náročných polyfonických fugátových úsekoch či veľkolepých hudobných variáciách na slovo Amen (v Gloria, v Credo…). Nezabudnuteľným zostáva stvárnenie introvertne poňatého Sanctus, ponoreného do duchovnej hĺbky. Slovenská filharmónia znela v inštrumentálnej zložke ako neoddeliteľná súčasť jednoliateho hudobného celku, nehovoriac o vypracovaných medzihrách sekcie sláčikov, ale aj o efektných fanfárovitých vstupoch, resp. účinných zapojeniach tympanov. Škoda, že zvuk organa bol skladateľom viac-menej využitý iba ako sprievod, čo zrejme vyplývalo z dobových možností nástroja a priestoru, kde sa omša predvádzala.

K celku – pod vnútorne prežitým dirigentským vedením Eralda Salmieriho – možno mať jedinú pripomienku: Haydnova Nelsonova omša v mohutnom zborovo-inštrumentálnom predvedení vyznela väčšmi s romantickou zvukovou veľkoleposťou, než očakávaným dobovým zvukom.

Autor: Terézia Ursínyová