Neočakávaná žilinská ,,čierna hodinka“

ONE je neodškriepiteľne známa anglická číslovka. ONE je však aj šifra, ktorej nie celý slovenský hudobný svet rozumie. Žilinčania, myslím tým Štátny komorný orchester (a jeho spriaznenci) ÁNO. V skratke táto šifra znamená O – orchestra, N – network, E – Europe. A je to spoločenstvo hudobných telies, orchestrov komorného typu, ktoré vytvorili sympatickú múzickú enklávu v rodine Európskej únie. K žilinskému orchestru sa s ponukou obrátila roku 2003 ako iniciátorka, riaditeľka Orchestre de Picardie z francúzskeho Amien, ansámblu, približne, čo do obsadenia, rovnakej komornej mozartovskej zostavy ako je žilinský orchester. Odkazom bolo (aj ostalo) budovanie nezávislej organizácie združujúcej resp. „sieťujúcej“ (network) orchestre s mottom vzájomnej kooperácie.

Cieľom a zámerom spolupráce orchestrov bola a ostala myšlienka výmeny skúseností, realizácia vzájomného obohacovania, podpory rastu v zmysle prestupovania kultúrnych interakcií. Okrem spomenutého francúzskeho a nášho žilinského orchestra v ,,rodine“ ONE dnes pôsobia poľská Filharmonia Slaska im. Góreckiego, nemecká Jeaner philharmonie, Sinfonicni orkester RTV Slovenija, Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín, New symphony orchestra Sofia a anglická University for Creative arts UK. Ak si kto spomenie na roky minulé, v ktorých sa ,,utužovala družba“, nájde vlastne dosť spoločných myšlienok v komplexe ONE. Ušľachtilý dialóg, vzájomný rešpekt kultúr, koordinácia v nadverbálnych rovinách – to predsa nepotrebuje a nikdy nepotrebovalo ideologické farbivo…

Imponujúca je výmena – kvázi stáže v spriatelených orchestroch. Niekoľkotýždňové pôsobenie v prostredí inej hudobnej kultúry sa ukázalo pre interpretov ako oživujúci aj inovujúci impulz. Nie menej je atraktívna spolupráca na väčších, rozsiahlejších hudobných projektoch. Žilinský orchester a jemu kapacitne ekvivalentné telesá sa z praktických dôvodov nedostávali k interpretácii rozsiahlejších partitúr. Spojenie orchestrov do väčších symfonických útvarov tak dožičilo publiku vychutnávať plne neredukované obsadenie a znenie veľkých opusov (… Beethovenova 9. symfónia, Orffova Carmina burana…). Spoločné naštudovanie nekončí jediným uvedením, ale zákonite sa reprízujú v ďalších mestách zúčastnených krajín.

Atrakciou bola aj kompozičná spolupráca. Päť z kooperujúcich krajín zadalo objednávku piatim autorom, ktorí sa podieľali na spoločnom kompozičnom celku. Na skladbe Mont Blanc participoval za Slovensko v Košiciach narodený, v Prahe pôsobiaci skladateľ Košičan Juraj Filas.

V uplynulých pätnástich rokoch jestvovania projektu sa uskutočnilo množstvo podujatí, z ktorých samozrejme, najviac sú rukolapné priamo tie, ktorými sme svedkami, ktoré sa uskutočnia na pódiu.

V tejto sezóne sa koncert zo série ONE konal v Dome umenia Fatra, ktorý v minuloročných podujatiach v Žiline nahrádzal (práve vďaka veľkému ,,spojenému“ obsadeniu) nepomerne väčší priestor v Dome odborov. Celý koncert (31. mája 2018) bol výnimočný. Jeho dirigentom bol mladý rodák z Košíc Maroš Potokár, ambiciózny a najmä všestranne sa angažujúci hudobník – dirigent aj huslista, pôsobil ako člen viacerých komorných ansámblov a symfonických orchestrov, dirigentské skúsenosti má rovnako s hudobnodramatickými dielami, spolupracuje okrem domácich aj s viacerými zahraničnými telesami. Trojicu (!) sólistov tvorili česká akordeonistka Marcela Kysová-Halmová, slovenská mezzosopranistka Alena Kropáčková a hobojista z Francúzska, víťaz interpretačných súťaží, vrátane medzinárodnej spadajúcej do projektu ONE. Všetko sa odvíjalo v znamení očakávania, aj vďaka príťažlivej dramaturgii večera, Mozartovmu Koncertu pre hoboj C dur, Piazzolovmu Aconcagua concertu pre akordeón, harfu (Alica Mitková), klavír (Jana Fajová) a sláčiky a Cigánskym scénam z Andalúzie Čarodejná láska pre mezzosoprán a orchester M. de Fallu.

Od prvých tónov Mozartovho koncertu bolo jasné, že na pódiu zavládne tvorivá pohoda: dirigent, hobojista a orchester nasadili s vervou, presne. Sólista obhajoval svoje viacnásobné laureátske pozície a demonštroval typický francúzsky spôsob interpretácie s jagavým tónom, perfektným frázovaním, technickou drobnokresbou. Netrvalo však dlho a osud si zahral so všetkými hudobníkmi. Poriadna búrka nad mestom spôsobila elektrický skrat, výpadok elektriny – a to nie chvíľkový, ale trvajúci dobre cez hodinu. Po chvíľach čakania sa organizátori rozhodli pre riešenie – pokračovať v koncerte pri náhradnom (pre hráčov dosť biednom) pultovom osvetlení. Pre publikum to znamenalo nevšedné chvíle, pre interpretov zvýšenú dávku adrenalínu, koncentrácie a úsilia hrať v neobvyklých podmienkach. Napriek tomu patrí česť a sláva všetkým na pódiu! Hobojista hral odznova – v ,,tmavenej verzii“ a nemožno mu nič uprieť a ubrať z toho čo avizoval svojou hrou v úvode. Pre poslucháčov skvele zapôsobila Piazzolová skladba, naplnená nekonečne invenčnou hudbou a nápadmi v delikátnych nástrojových kombináciách s vychutnávaním bicích, s napredujúcimi meniacimi sa rytmami, atakmi temperamentu, s echom argentínskych nápevov, ale aj tanga (ako ináč?).

Aj záverečnej suite de Fallu pristalo intímne osvetlenie, ktoré bolo v nevídanom kontrapunkte s prúdmi živelnej cigánskej hudby. A znova: farbitosť aj určitá lakonickosť v citovaní a pretváraní hispanských motívov, strhujúce rytmy, aj lyrika s nádychom lascívnosti. Niekoľko minút pred záverom (akoby s réžiou) sa rozsvietilo… Treba pochváliť a vysoko ohodnotiť všetkých interpretov: sólistov, participujúce sólistky, dirigenta a orchester za vysoko profesionálny výkon, ktorým auditórium obdarovali nie každodenným kúskom umenia. (Už chápem, z čoho vzniklo pôvabné slovo potmehúdi…)

Autor: Lýdia Dohnalová

písané z koncertu 31. 5. 2018

Orchestra Network for Europe
Dom umenia Fatra Žilina, 31. mája 2018

Maroš Potokár, dirigent
Ilyes Boufadden, hoboj, Francúzsko, víťaz medzinárodnej hobojovej súťaže ONE
Marcela Kysová-Halmová, akordeón
Alena Kropáčková, mezzosoprán

program koncertu

Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre hoboj a orchester C dur KV 314
Manuel de Falla: Čarodejná láska – suita z baletu

www.skozilina.sk