Neoperný Pietro Mascagni

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
O zakladateľovi operného verizmu Pietrovi Mascagnim v posledných rokoch operné internetové portály priniesli viacero príspevkov. Pomaly sa rúca zafixovaný názor, že rodák z Livorna je autorom jedinej opery, i keď okrem Cavallerie rusticany (Sedliackej cti) tie ďalšie sa uvádzajú skôr sporadicky. V tomto roku si 2. augusta pripomíname 75. výročie jeho smrti, a tak si pri tejto príležitosti známeho skladateľa predstavíme aj ako autora filmovej hudby.

Pokiaľ ide o uvádzanie skladateľových diel, nie sme na tom na Slovensku nejako zle. V prvom rade za to vďačíme banskobystrickej Štátnej opere, ktorá v minulosti uviedla Mascagniho veristickú operu Silvano a pred pár rokmi siahla po opernej idylke Amico Fritz (Priateľ Fritz). V Opere Slovenského národného divadla nemali toľko odvahy, no ťažiskové dielo skladateľa podľa predlohy Giovanniho Vergu sa v Slovenskom národnom divadle od druhej svetovej vojny dodnes hralo v rokoch 1961-1964 (v réžii Miroslava Fischera), 1984-1987 (Branislav Kriška), 1998-2004 (Václav Věžník) a 2004-2019 (Marián Chudovský).

Pietro Mascagni (1863 – 1945), foto zdroj: internet

Ale Mascagniho hudba okrem toho odznela aj v bratislavskom Dóme sv. Martina, kde dirigent Marian Vach z iniciatívy prvého veľvyslanca Talianska na Slovensku Ratzendorfa naštudoval skladateľovu Messa di gloria skomponovanú v roku 1888 (teda osem rokov neskôr po Pucciniho slávnostnej omši). Skladateľ napísal aj niekoľko piesní a dve z nich zaspievala v rámci Bratislavských hudobných slávností známa sopranistka Maria Zampieri v piesňovom recitáli z tvorby mladej talianskej školy.

V minulom roku sa šéfovi Opery SND Rastislavovi Štúrovi zapáčil unikátny zborový Hymnus na slnko z Macagniho opery Iris, ktorý v našej metropole uviedol na dvoch koncertoch. Tieto predvedenia však neboli slovenskou premiérou, pretože cca pred dvadsiatimi rokmi toto číslo odznelo (spolu s duetom Iris a Osaku) na Zámockých hrách zvolenských, pričom banskobystrickému zboru vypomáhal aj zbor Lúčnice a za dirigentským pultom stál Marian Vach.

Prečítajte si tiež:
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy”
Pietro Mascagni v Bratislave

Podnet pre tento príspevok však nesúvisí s Mascagniho opernou tvorbou. Dňa 10. februára t.r. totiž v bratislavskom kine Lumiére premietali kolekciu nemých filmov, ktoré vznikli rekonštrukciou pôvodného materiálu a vďaka sprostredkovaniu Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave ich zapožičala na premietanie Cineteca z talianskej Bologne. Organizácia je známa aj tým, že okrem archivovania a technickej rekonštrukcie starých filmov každé leto usporadúva na Piazza Maggiore v Bologni filmový festival Cinema ritrovato (Znovu nájdené kino).

Pietro Mascagni (1863 – 1945), foto zdroj: internet

Premietanie sa stretlo s enormným záujmom publika tvoreného predovšetkým študentmi umeleckých škôl. Popri troch niekoľkominútových filmoch (o meste Bologni, brodení sa cez rieku a ženských čepcoch) zlatým klincom tejto série bolo premietanie 45-minútového filmu Rapsodia Satanica z rokov 1915-1917. Tento nemý film spracúvajúci variáciu faustovského motívu bol pre operných fanúšikov zaujímavý tým, že hudbu k nemu vytvoril práve Pietro Mascagni. Unikátnosť hudby k tomuto filmu spočíva v to, že skôr neutrálny hudobný (klavírový) sprievod k nemým filmom bol nahradený ucelenou symfonickou hudbou v dnešnom chápaní hudby pre film.

Ďalším prvenstvom je, že sa do výroby tohto filmu po prvý raz zapojil operný skladateľ zhodou okolností v tom čase v Taliansku rovnako populárny ako Giacomo Puccini. Mascagniho príklad neskôr zopakovalo len málo operných skladateľov, napríklad Erich Wolfgang Korngold alebo nám viac ako autor filmových hudieb než opier známy Nino Rota.

Pietro Mascagni (1863 – 1945), foto zdroj: internet

Mascagniho hudba k Satanskej rapsódii je priam do detailov synchronizovaná s obrazom, nielen pokiaľ ide o základnú náladu jednotlivých scén, ale akoby reagovala na každé herecké gesto, záchvev tváre a vnútorné duševné stavy postáv, predovšetkým hlavnej hrdinky Alby stvárnenej populárnou herečkou nemého filmu Lydou Borelli. V čase komponovania tejto hudby už mal skladateľ za sebou hudobným expresionizmom „zasiahnutú“ operu Parisina, čo sa odzrkadlilo aj v harmónii jeho filmovej hudby, hoci si zachovala jeho príslovečnú melodickosť.

V scénach spoločenských zábav meštiacko-šľachtického prostredia svojou tanečnosťou a ihravosťou pripomínala Mascagniho z jeho operných začiatkov, na iných miestach akoby zopakovalo komické náznaky jeho opery Masky, no vo chvíľach naplnených citovými vzruchmi a melanchóliou hlavnej hrdinky pôsobivo opakovalo lyrický motív lásky.

Oproti autorom filmovej hudby hovoreného filmu bol skladateľ v nevýhode, že musel hudobne pokryť celý priebeh filmu, postihnúť dekadentnosť prostredia priam odvodenú z D´Anunzia a vyplniť aj ilustratívne málo významné pasáže filmu. Bolo by zaujímavé spoznať, ako pôsobila na divákov, ktorí v opernej hudbe „nie sú doma“. Pre mňa predstavovala ďalšie zaujímavé stretnutie s autorom slávnej Sedliackej cti.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku