Nepoznáte Margheritu d’Anjou? Nič to. Giacomovi Meyerbeerovi sme však na Slovensku dlžní

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Najskôr k otázke z titulku. Margheritu d’Anjou, ktorá mala premiéru v milánskom Teatro alla Scala presne pred dvesto rokmi (14. 11. 1820), nepoznám ani ja. Presnejšie, viem o nej zo súpisu talianskych opier Giacoma Meyerbeeera. Pri príležitosti jubilea ponúkam pár slov o diele i skladateľovi, ktorého „renesanciu“ sme na Slovensku odignorovali.

Hlavolam v súvislosti so skladateľovým menom

Takže Giacomo Meyerbeer. Narodil sa 5. septembra 1791 v Nemecku, väčšina jeho života a tvorby je spätá s Francúzskom a prvé meno má talianske. Všetko je trocha zamotanejšie. Počnúc rodiskom. Tasdorf (dnes Rüdersdorf) pri Berlíne bol lokalitou úplne náhodnou, stál totiž na ceste do rodinného sídla Beerovcov vo Frankfurte nad Odrou. Tam však gravidná pani Amalia, manželka podnikateľa s cukrom a bankára, nestihla doraziť.

Meyer Beer, portrét maliara Friedricha Georga Weitscha (1803), zdroj: wikiwand.com

S menom to tiež nie je také jednoduché. Ba ani zdroje sa celkom nezhodujú. Zapísaný bol ako Meyer Beer (Meyer zrejme po pradedovi), obe mená si spojil do priezviska Meyerbeer roku 1810 a úradne ho smel používať ešte neskôr. K menu Liebmann, ktoré sa tiež objavuje, no sám sa ním nepodpisoval, nie sú podľa životopisca Heinza Beckera dôkazy.

A ako sa stal Giacomom? Po otcovi si osvojil meno Jacob, oficiálne mu to však umožnili až po jeho smrti (1826), pričom občas sa objavovala aj francúzska verzia Jacques. Napokon, ako prejav vďaky Taliansku, kde zožal prvé veľké úspechy, sa zakorenilo meno Giacomo.

Ale aby sme sa priblížili k dielu, ktorého dvestoročné jubileum premiéry si v tomto roku pripomíname, k Margherite d’Anjou, núka sa uviesť ešte pár biografických faktov. Ako sa z dieťaťa menil na tínedžera, vzdelával sa nielen v hre na klavíri u dvorného učiteľa Franza Lausku (Mozartov klavírny koncert hral verejne ako desaťročný), ale intenzívne sa zaujímal aj o latinčinu a gréčtinu. Neskrývaný antisemitizmus ho už v tom čase traumatizoval, ataky však kompenzoval umeleckými úspechmi. Už nielen klavírnymi, ale aj kompozičnými.

Giacomo Meyerbeer (1791 – 1864), litografia Josepha Kriehubera, zdroj: wikipedia

Tri operné etapy Giacoma Meyerbeera – prvá nemecká

Nasledujú ďalšie roky štúdií. Najskôr súkromne, no po posúdení jeho skladieb uznávaným teoretikom abbém Voglerom, posielajú rodičia talentovaného syna za ním do Darmstadtu. Tam sa stáva jeho spolužiakom a zároveň kamarátom Carl Maria von Weber. Pokúša sa komponovať už aj opery. Tu sa začína prvá z troch operných periód Giacoma Meyerbeera – nemecká.

Prvé pokusy (Abu Hassan, Admirál alebo stratený proces) ani nedokončuje. Po istom čase nadobúda pocit, že svojho učiteľa už umelecky prevyšuje. Pod Voglerovým vedením vo Würzburgu komponuje prvú dokončenú operu Jephtov sľub (Jephtas Gelübde), no v roku 1812 odchodom do Mníchova nadobúda väčšiu umeleckú nezávislosť. Vogler ho aj tam vťahuje do radov vznešenejšieho meštiactva a Meyerbeerovo klavírne majstrovstvo mu len uľahčuje cestu. 23. decembra 1812 má Jephtov sľub premiéru v mníchovskej Dvornej opere. Už počas práce na prvotine začína upriamovať pozornosť na svoju druhú operu Hostinský a hosť (Wirth und Gast), pripravovanú na január 1813 pre operu v Stuttgarte.

Ďalšou zastávkou Meyerbeerovho putovného života bola Viedeň. Šokuje svojím klavírnym umením, no zámer zapáčiť sa na Viedenskom kongrese novým javiskovým opusom Dvaja kalifovia, sa skončil fiaskom. V roku 1814 sa snažil dobyť Paríž, všetkými vytúženú Mekku opery. V tom čase mu to ešte nevyšlo. Obdivovaní skladatelia ako Luigi Cherubini či Gaspare Spontini, skôr než dobyli Paríž, rástli vo svojej talianskej domovine. To si Giacomo uvedomoval. Takže hor sa za Alpy. Do krajiny, kde už žiarila hviezda o pol roka mladšieho kolegu Gioachina Rossiniho. A tu sme na začiatku druhej periódy života Giacoma Meyerbeera (1816 – 1824) – talianskej.

Šesť opier pre Taliansko, z nich dve pre La Scalu

Rok 1816, keď Meyerbeer zavítal do Talianska, bolo práve obdobím, keď Gioachino Rossini mal na svojom konte svoju už sedemnástu operu Barbier zo Sevilly. Giacomo pochodil rôzne mestá krajiny, využil príležitosť napísať kantátu Teolindine lásky. Dôkladné spoznanie Rossiniho tvorby bolo pre neho obohacujúce (nazval ho „Jupiterom hudby“) a spočiatku neodolal pokušeniu osvojiť si jeho štýl. Postupne prišiel na to, že sa musí riadiť vlastným kompasom.

Apoteóza Giacoma Meyerbeera: Vyfarbená pohľadnica, na ktorej je skladateľ obklopený hlavnými postavami jeho najslávnejších opier. Zdroj: wikipédia

Čoskoro prichádza na svet prvá zo šiestich Meyerbeerových talianskych opier, Romilda e Costanza. Premiéra sa uskutočnila v Padove v júli 1817, pričom od objednávky po premiéru uplynulo asi šesť týždňov. Celkom nie je známe, ako sa mu podarilo získať maximálne vyťaženého a úspešného libretistu Gaetana Rossiho, ktorý spolupracoval s najslávnejšími dobovými skladateľmi.

Túto melodramma semiserio na základe novodobej rekonštrukcie autografu, objaveného v knižnici padovského konzervatória, uviedli na festivale Rossini in Wildbad v lete 2019. Mal som tak možnosť spoznať v koncertnej verzii prvú z talianskych Meyerbeerových opier (písali sme tom TU…).

Aj keď názory na premiéru Romildy a Constanze neboli jednotné, o dva roky neskôr dostal skladateľ pozvánku až z dvoch popredných divadiel. Pre Teatro Reggio v Turíne píše Semiramide riconosciuta. Premiéra je 3. februára 1819, opäť na Rossiho libreto. Opiera sa o Metastasiovu predlohu, zatiaľ čo Rossiniho o štyri roky mladšia Semiramide (považujem ju za jednu z najúchvatnejších skladateľových opier), tiež na text Rossiho, bazíruje na Voltairovi. Benátske Teatro San Benedetto o necelých päť mesiacov víta Meyerbeera prvým uvedením hrdinskej melodrámy Emma di Resburgo.

Rok 1820 – milánska premiéra Margherity d’Anjou

A dostávame sa konečne do roku 1820. Na časovej osi nájdeme objavenie Antarktídy, narodenia Boženy Němcovej, prvého kráľa zjednoteného Talianska Viktora Emanuela II., Andreja Sládkoviča či Josefa Mánesa.

Poďme späť k Giacomovi Meyerbeerovi. Jeho posledné opery sa v Nemecku ani vo Viedni nestretávajú s takým nadšením, akým boli častované v Taliansku. Nemá ani tridsať rokov a z vlastnej iniciatívy stále hľadá optimálny štýl. Pre ďalšiu operu sa mu podarí získať po Gaetanovi Rossim iného veľkého majstra libriet, spolupracovníka Mayra, Generaliho, Rossiniho i Donizettiho. Je ním Felice Romani. Opera semiseria Margherita d’Anjou bola Meyerbeerovým zápisným v milánskom Teatro alla Scala. Premiéra sa uskutočnila 14. novembra 1820.

Margaréta z Anjou (1430 – 1482) anglická kráľovná, foto zdroj shakespeare.berkeley.edu/Furness Image Collection

Námet a jeho spracovanie mixuje historické príbehy s fiktívnymi situáciami, krútiacimi sa okolo tzv. Vojny ruží z obdobia 1455 – 1485 (Bitka pri Hexhame). Išlo o mocenský zápas o vládu v Anglicku medzi rodmi Lancasterovcov a Yorkovcov. Margaréta z Anjou (1430 – 1482) bola anglickou kráľovnou a nominálne francúzskou kráľovnou sobášom s Henrichom VI. Bola jednou z hlavných a zanietených postáv vo Vojne ruží.

Na pozadí dejinných udalostí sa odvíja fiktívny, ľúbostnou pletkou pretkaný príbeh polovážnej opery, s postavou lekára Gamautta pre buffo basistu. Práve v tomto parte badať istý odklon od schémy talianskeho parlanda a predzvesť komiky s francúzskym espritom.

Margherita d´Anjou je napokon jedinou operou z raných fáz, ktorú o šesť rokov neskôr prepracoval pre Paríž. Milánska premiéra bola veľmi úspešná, v obsadení sa objavili popri titulnej predstaviteľke Caroliny Pellegrini napríklad mezzo-koloratúra Rosa Mariani (prvá interpretka Arsaceho v Rossiniho Semiramide), basista Nicolas-Prosper Levasseur (v parížskej ére Meyerbeera známy z viacerých hlavných úloh), či Nicola Tacchinardi, ktorého dcéra Fanny bola historicky prvou Donizettiho Luciou di Lammermoor. Opera sa hrala často do konca 30. rokov. Nielen v taliančine (Benátky, Bologna, Turín, Florencia), ale aj v nemčine (Graz, Berlín, Budapešť, Praha) a v novej úprave vo francúzskom jazyku.

G. Meyerbeer: Margherita d´Anjou, libreto opery, zdroj: internet

Po druhýkrát sa Giacomovi Meyerbeerovi otvárajú brány La Scaly poldruha roka po Margherite d´Anjou a to premiérou opery serie L´Esule di Granata. Posúva sa kompozične, najmä v harmónii, stále ďalej. Otvára sa mu istá dilema. Zatiaľ čo použitím komplikovanejších štruktúr sa vzďaľuje talianskemu vkusu, nemecká estetika jeho posun vníma skôr opačne. Tak či onak, prichádza čas, keď sa mu stanú bližšími princípy francúzskej opery. Dostávame sa tak k poslednej opere Giacoma Meyerbeera, napísanej pre talianske divadlo. Il crociato in Egitto (Križiak v Egypte) mal premiéru v benátskom Teatro La Fenice 7. marca 1824.

Zbohom Taliansko, čaká Paríž a grand opery

Symbolicky, bolo to rovnaké divadlo a ten istý libretista (Gaetano Rossi), kde sa o rok skôr s Talianskom lúčil Gioachino Rossini operou Semiramide. Zároveň v Križiakovi v Egypte na nachádza posledná milovnícka rola, určená kastrátovi. A napokon v nej skladateľ po prvýkrát vnáša do deja interreligiózne zrážky, prítomné v jeho francúzskych grand operách. Dielo po premiére úspešne prechádzalo mnohými európskymi scénami, potom však z nich zmizlo. O prvé novodobé uvedenie sa opäť zaslúžili Benátky roku 2007 (mal som šťastie byť prítomný na jednej z repríz) pod taktovkou bývalého šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanuela Villaumea a v réžii Piera Luigiho Pizziho.

Pamätná tabuľa na Giacoma Meyerbeera, umiestnená na námestí Pariser Platz v historickom centre Berlína v Nemecku.

Ďalšiu tvorivú a životnú etapu, francúzsku, už spojil Giacomo Meyerbeer s Parížom (tam zomrel 2. mája 1864) a tvorbou jeho najvýznamnejších diel (Robert diabol, Hugenoti, Prorok, Afričanka) v štýle grand opery. To však už nie je téma dnešnej spomienky. Podobne ako aj vzťahy skladateľa k svojím generačným druhom, jeho tvorba v zrkadle kritiky, alebo novodobá renesancia opier v kritických edíciách.

Veľmi bohatá je tiež diskografia Meyerbeerovej opernej tvorby. Nielen francúzskej časti, ktorá pochopiteľne obsahuje najväčšie množstvo CD. Ak si dnes pripomíname 200. výročie premiéry Margherity d´Anjou, tak treba spomenúť dve nahrávky. V edícii Opera Rara vyšla opera kompletne v roku 2002. Pod taktovkou Davida Parryho spievajú hlavné postavy Annick Massis, Daniela Barcellona, Bruce Ford a Alastair Miles. V nahrávke z roku 2017 (uvedenie na festivale v Martina Franca, CD aj DVD), ktorú dirigoval Fabio Luisi, hlavnú tenorovú postavu Ducu di Lavarenne stvárnil Anton Rositskiy, známy z hosťovaní v Opere SND najmä v postavách Mozartovho Tita a Belliniho Artura z Puritánov.

G. Meyerbeer: Margherita d’Anjou, obal 2CD, zdroj: internet

Už len posledná poznámka. O postavení operného odkazu Giacoma Meyerbeera v slovenskom divadelnom prostredí. Tu narážame na mimoriadne smutnú bilanciu. Len dve diela, AfričankaRobert diabol, sa doslova mihli na javisku Opery SND v rokoch 1926 a 1934. Ignorovanie celosvetovej renesancie Meyerbeerových opier – aj v kontexte susediacich kultúr – je jednoducho nezanedbateľnou hanbou všetkých povojnových dramaturgov.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku