Nesmrteľný Deckerov Werther odbočil aj do Bratislavy

Po tretíkrát sa koncom divadelnej sezóny otvoril festival Eurokontext.sk hudobnodramatickému umeniu. Verný nastavenej koncepcii je prvotne prehliadkou inscenácií hosťujúcich súborov a nie speváckych hviezd. Je skôr konfrontáciou tvorivých výsledkov divadiel susedných krajín (tohto roku iba dvoch českých a jedného poľského) s našimi, s akcentom na neobohranú dramaturgiu. Dve z privezených diel na bratislavskom javisku zazneli po prvý raz (Wagnerove Víly a Szymanowského Kráľ Roger), jedno v predloženej pôvodnej verzii (Šostakovičova Lady Macbeth z mcenského okresu) naposledy pred 83 rokmi a iba Massenetov Werther absentoval v Bratislave necelé dve desaťročia.

V ani jednom z doterajších ročníkov, pochopiteľne, nechýbalo pražské Národné divadlo, ako prirodzene rovnocenný partner hostiteľa a usporiadateľa prehliadky. Pred štyrmi rokmi sa voľba celkom nevydarila (Verdiho Simon Boccanegra), no predvlani prvá česká scéna strhla pozornosť až dvoma skvelými inscenáciami, Janáčkovým Mŕtvym domom a dvojicou Šostakovičových jednoaktoviek Orango a Antiformalistický jarmok. Do tretice sme v nedeľu večer privítali Pražanov s ich novou inscenáciou Werthera od Julesa Masseneta. Na javisku Národného divadla sa zatiaľ neohriala, bratislavské predstavenie bolo v poradí štvrtým, teda druhou reprízou.

Nejde pritom o nový inscenačný tvar, ale o kópiu dvadsaťdvaročnej podoby, zrodenej v amsterdamskej opere pod taktovkou známeho nemeckého režiséra Willyho Deckera. Popri kultovej salzburskej Traviate (premiérovanej roku 2005 s Annou Netrebko v titulnej úlohe), je to ďalšia „putovná“ inscenácia, ktorá už prešla viacerými divadlami. Pre Prahu boli zhotovené nové kulisy (scénografom a autorom kostýmov je Wolfgang Gussmann), šité na mieru Národného divadla, ktoré však pre šírku pódia bratislavskej Sály opery a baletu nového divadla boli trocha priúzke. Willy Decker sa prípravy pražského oživenia inscenácie nezúčastnil a nahradil ho jeho asistent Stefan Heinrichs.

Po navštívenom predstavení v rámci Eurokontextu v Bratislave sa nevdojak vynára otázka, prečo sa práve táto inscenačná podoba Massenetovho Werthera stala takmer „nesmrteľnou“? Ťažko sa na ňu hľadá jednoznačná odpoveď. Možno v čase vzniku pôsobila svojou minimalistickou javiskovou výbavou originálne. Azda upútalo jej ladenie do dvoch základných farieb a ich tieňovania (modrej a žltej, premietnutej sčasti aj do kostýmov), alebo sa zapáčili praktické premeny obrazov a rozdelenie šikmej hracej plochy posuvnou stenou. Či snáď mix popisných (portrét nežijúcej matky, snehová búrka v závere) a symbolických (detská stavebnica verzus náznaky budov mesta, postavy priateľov Mestského správcu) prostriedkov. Dnes už Deckerova podoba nepôsobí až tak strhujúco a novátorsky, hoci viacero miest stále dokáže upútať. Najmä v treťom dejstve je silným momentom stretnutie Werthera a Charlotty, náruživo bežiacich oproti sebe a predsa sa míňajúcich.

V niečom však tento „kozmopolitný“ Werther ostáva nedopovedaný. Rezignuje napríklad na meniaci sa čas. Príbeh sa odohráva medzi júlom a vianočnou nocou, čo sa zo scénografie a kostýmov zračí azda len snehovými vločkami na horizonte. Dosť nejednoznačne vyznieva aj „povýšenie“ epizódnych postáv vínnych kumpánov Mestského správcu, Schmidta a Johanna, do takmer všadeprítomných špehov a navádzačov. Azda je to zámer narušiť romantickú líniu, no ich do karikatúry štylizované výstupy kreovaniu atmosféry neprospeli. Práve striedajúce sa nálady a premeny hrdinov v čase ostali v Deckerovej koncepcii trocha poddimenzované. Asistent režiséra Stefan Heindrichs údajne napĺňal pôvodné zámery detailne, no na danej minimalistickej výprave celkové napätie, vibrujúce emócie a tragickosť situácií stoja a padajú na hereckej drobnokresbe. Minimálne štvorice hlavných postáv. V nej však prevládala konvenčnosť a zacielenie na primárnu rovinu príbehu. Aj napriek tomu, že typovo a vekovo boli protagonisti vierohodní. Problémom je aj záverečný obraz, najmä málo vierohodné poňatie umierania postreleného Werthera. Celkovo teda inscenácia síce zaujme, no zimomriavky nevyvolá.

Ani hudobné naštudovanie Petra Kofroňa nemožno prijať celkom bez výhrad. Massenetova partitúra obsahuje veľmi široký diapazón farebných, dynamických a výrazových nuáns – od rafinovane delikátnych až po veristicky vygradované. Má pritom dar vytvárať emócie, ísť priam po kožu. Má rozptyl od pohrávania sa s farbením nástrojov v najnižších zvukových rovinách až po burácajúce vzopätia. V tomto smere Kofroňovo poňatie mi nepripadalo dostatočne hĺbavé. Netvrdím, že rozmanité dynamické hladiny nezazneli, trocha mi však chýbali ťažko opísateľné, skôr pocitovo vnímané emocionálne (možno až k sentimentu sa blížiace) podtóny. Hudobne teda presvedčivejšie vyšli dramatické scény. Orchester pražského Národného divadla som už počul hrať aj precíznejšie, čistejšie a s intenzívnejším zápalom.

Najsilnejšou stránkou bratislavského hosťovania boli spevácke výkony. Predovšetkým oboch predstaviteliek dámskych (doslova dievčenských) rolí. Štěpánka Pučálková ako Charlotte najmä v druhej polovici večera odkryla všetky kvality svojho farebne príjemného, v polohách vyrovnaného a dynamicky tvárneho lyrického mezzosopránu. Krásnym prekvapením bola Sophie v podaní mladej slovenskej sopranistky, v súčasnosti členky Operného štúdia berlínskej Štátnej opery Unter den Linden, Slávky Zámečníkovej. Vskutku krásny, tmavší lyrický timbre, zmysel pre vokálnu charakteristiku postavy, s jemnými dynamickými nuansami, vrátane éterických výšok v piane. Je to jeden z najväčších súčasných talentov a je šťastím, že aspoň touto cestou ju spoznala slovenská verejnosť i vedenie našej prvej scény.

Peter Berger (Werther) bol ďalším Slovákom v kvartete hlavných postáv. Jeho hlasový vývoj je zreteľný, z pôvodne lyrického tenora sa zmenil už na dramaticky objemný, farebne sýty a poľahky napĺňajúci priestor hľadiska. Škoda len, že jeho vokálna charakteristika titulného hrdinu, najmä v prvých dvoch dejstvách, stavila viac na silu a veľkosť tónu, čím ochudobnila portrét o plastickejší dynamický a výrazový rozmer. Po pauze už bol jeho prejav zjavne tvárnejší. Mimoriadne dramaticky mu vyšla známa ária z 3. dejstva Pourquoi me réveiller, kde nezaváhal ani v najvyššej polohe. Bez technických problémov a jadrnou barytónovou farbou vyspieval part Alberta Jiří Brückler. Osvedčil sa aj Zdeněk Plech ako Mestský správca, z dvojice Johann (Ivo Hrachovec) a Schmidt (Vladimír Doležal) trocha chýbal tenorový farebný kontrast.

Nie celkom zaplnené operné hľadisko (problém všetkých festivalových večerov) novej budovy SND prijalo hosťovanie partnerského ansámblu s veľkým pochopením. K bezprostrednému stretnutiu účinkujúcich s publikom došlo hneď po predstavení na krátkej, Martinom Bendikom moderovanej besede. Tie boli pravidelnou súčasťou a akýmsi bonusom celého festivalového diania.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 17. 6. 2018, uvedenej na festivale Eurokontext.sk v SND

Jules Massenet: Werther
Hosťovanie Opery Národného divadla Praha
predstavenie v rámci festivalu Eurokontext.sk 2018 (opera a balet)
nová budova SND 17. júna 2018

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie a dirigent: Petr Kofroň
Režijná koncepcia: Willy Decker
Réžia obnoveného naštudovania: Stefan Heinrichs
Scéna a kostýmy: Wolfgang Grussmann
Dramaturgia: Beno Blachut

osoby a obsadenie reprízy 17. júna 2018

Werther: Peter Berger
Charlotta: Štěpánka Pučálková
Sofia: Slávka Zámečníková
Albert: Jiří Brückler
Mestský správca: Zdeněk Plech
Johann: Ivo Hrachovec
Schmidt: Vladimír Doležal

Orchester Národného divadla a členovia Kühnovho detského zboru (zbormajster Jiří Chvála)

www.narodni-divadlo.cz

www.eurokontext.sk