Nezabúdajme na Annu Polákovú

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kniha Lýdie Urbančíkovej Anna Poláková-Hadravová (vydavateľ: Hudobná spoločnosť Hemerkovcov, 2012) dopĺňa pomaly rozširujúci sa počet publikácií venovaných slovenským operným spevákom.

Zaiste, sopranistke narodenej v Koválove v roku 1922 chýba taká závratná medzinárodná umelecká kariéra, akú zažili Dvorský či Gruberová, ba aj jej pätnásťročné pôsobenie na slovenských operných javiskách nemožno porovnávať s prínosom príslušníkov zakladateľskej speváckej generácie (Blaho, Bartošová) či niekoľkodesaťročným pôsobením Márie Kišonovej-Hubovej a Eleny Kittnarovej na našich javiskách. Napriek tomu si Anna Poláková knižnú publikáciu plne zaslúži, čo osobitne ocenia jej košickí priaznivci, pretože bez nej sú jednoducho dejiny košickej opernej scény nemysliteľné.

Kniha Lýdie Urbančíkovej Anna Poláková-Hadravová

Aj Urbančíková len mierne variuje model, ktorí naši muzikovedci a teatrológovia používajú pri podobných publikáciách. Na rozdiel od Terézie Ursínyiovej, ktorá svoju knihu o Kišonovej-Hubovej koncipovala v priamom dialógu s vtedy ešte žijúcou umelkyňou, Urbančíková zasa viacej narába so spomienkami, ktoré umelkyni venujú jej bývalí kolegovia, a celkovo ľudia, s ktorými na svojej životnej púti prišla do styku. A tak hneď na prvým stránkach čítame vyjadrenia Gizely Veclovej, Júliusa Regeca, Romana Skřepka (s ktorými formovala profil „svojho“ divadla), ale aj rozhovor s Polákovej manželom, v ktorom sú predovšetkým zaujímavé údaje o jej sporadickej umeleckej činnosti po emigrácii (1965), a spomienky kňaza, ktorý ju poznal ako malé dievčatko.

Ale aj v ďalšom texte, ktorý sa venuje jej umeleckej dráhe, sa okrem bohatej citácie z recenzií jej výkonov na javisku v Košiciach i Bratislave (kam odišla 1962) objavuje spomienka vtedy mladého budúceho kritika Stana Bachledu na zážitok z jej interpretácie Dvořákovej Rusalky i trocha zbytočná dojmológia operného fanúšika z jej bratislavskej Violetty v La traviate.

L. Holoubek: Stella, ŠD Košice, 1958, Anna Poláková (Stella), foto: M. Litavská, Archív DÚ

Cennou sú citácie odbornej kritiky pojednávajúcej o jej umeleckom napredovaní, ale niekdy sa vyslovujúce aj k inscenáciám, v ktorých účinkovala. Tieto sú zároveň dokumentom, ktorý nám demonštruje spôsob, akým sa kedysi o opere v médiách písalo, pričom, pravda, treba rozlišovať medzi vyjadreniami odborníkov (raz viac raz menej špecializovaných na operné divadlo a aj generačne mierne diferencovaných) a skôr informatívnymi, niekedy dokonca autorsky neidentifikovateľnými zmienkami o jej umení.

Autorka správne venuje maximálny priestor košickému angažmán, pretože ten tvoril podstatu jej umeleckého prínosu pre dejiny slovenskej opernej interpretácie. Zároveň správne delí túto periódu na časť, kedy spolupracovala s dirigentom Ladislavom Holoubkom a časť šéfovania dirigenta Josefa Vincourka. Hoci som nemal možnosť priamo sledovať jej výkony v Košiciach, aj v Bratislave som zaregistroval ohlas košickej inscenácie Verdiho Sily osudu v exportnom predvedení, kde popri nej excelovali Gejza Zelenay a Imrich Jakubek.

G. Verdi: Sila osudu, ŠD Košice, 1957, Gejza Zelenay (Páter Guardián), Anna Poláková (Leonora), foto: Archív DÚ

Aspoň približnú predstavu som si o tom mohol vytvoriť z rozhlasovej nahrávky duetu Guardiana a Leonóry resp. árii dona Alvara, zachytenej na gramoplatni. Pravda, v rokoch 1962-65 som už bol pravidelným svedkom jej bratislavských vystúpení. Tejto fáze jej činnosti sa v knihe síce pomerne stručne, ale výstižne venuje Jaroslav Blaho. Prechod košickej „divy“ Polákovej do SND jednako nebol ľahký, keďže vo viacerých úlohách sa musela uspokojiť s úlohou alternantky tunajších stálic (Česányiovej a Hubovej). Jej poctivému umeniu to však nevadilo a aj citované kritické ohlasy dokladajú, že tu nehrala len nevďačné druhé husle.

Pre záujemcu o históriu slovenskej opery sú neobyčajne podnetné prílohy publikácie. Fotografická príloha je doplnená aj ďalšími fotografiami roztrúsenými medzi textom. Ešte zaujímavejší je priložený zoznam interpretovaných úloh a rozhlasových nahrávok jej hlasu. Tie zároveň dokazujú, že tak, ako dnes nahrávky opernej hudby tvoria len zlomok počtu nahrávok hudby populárnej, v Polákovej košickej „zlatej ére“ zasa opera žila ešte v tieni operety.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963, Imrich Jakubek (Manriko), Anna Poláková (Leonora), foto Jozef Vavro / Archív SND

Od Polákovej odchodu do emigrácie čoskoro uplynie 47 rokov. Jej umenie si preto pamätá predovšetkým generácia dnešných dôchodcov. Napriek tomu treba poučiť aj tých mladých, že dnešné úspechy našich operných vokalistov nevyrástli na holej lúke, ale že pred nimi tu boli generácie, ktoré si zaslúžia náš obdiv a úctu. K tomu prispieva aj kniha Lýdie Urtbančíkovej.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár