V tomto roku si 28. apríla pripomíname 25 rokov od úmrtia a 25. októbra zasa 80. rokov od narodenia slávnej českej dramatickej sopranistky Hany Svobodovej-Janků. Táto rodáčka z Brna bola jednou z najvyhľadávanejších predstaviteliek Pucciniho Turandot, s ktorou debutovala na javisku Opery SND, a následne sa s ňou predstavila v milánskej La scale a ďalších renomovaných divadlách po boku svetovej opernej interpretačnej špičky.
Part chladnej čínskej princeznej Turandot z poslednej Pucciniho opery je veľmi špecifický nielen v dejinách talianskej opery ako celku, ale aj v rámci skladateľovej opernej tvorby. Robia ho tým vysoké nároky na zvládnutie extrémne vysokej hlasovej polohy a požiadavka na mimoriadnu expresivitu a dramatickosť speváckeho prednesu. Z týchto dôvodov sa v ňom vždy uplatňovali aj speváčky inklinujúce skôr k nemeckej, predovšetkým Wagnerovej a Straussovej opere.
V známej nahrávke diela vedľa Renaty Tebaldiovej (Liu) a Maria del Monaca (Kalaf) titulnú úlohu spievala Nemka Inge Borkh (1921 – 2018) a najslávnejšou predstaviteľkou úlohy v šesťdesiatych rokoch bola slávna Wagnerova Izolda a Brunhilda Švédka Birgit Nilsson (1918 – 2005). Videl som spievať Turandot v amfiteátroch vo Verone i Fiesole s kvalitnými, no nie medzinárodne špičkovými sopranistkami a v 90. rokoch vo Viedni na výslní sa nachádzajúcu Ghenu Dimitrovu.
Bednárikova inscenácia v Slovenskom národnom divadle z roku 2005 mala až tri výborné predstaviteľky titulnej úlohy – Evu Urbanovú, Ľubicu Rybársku a Sorinu Munteanu, ktoré v posledných rokoch vystriedali Anda Louise Bogza a Maida Hundeling. Predsa však mojou najpreferovanejšou Turandot zostáva Hana Svobodová-Janků, ktorá z druhej premiéry Kriškovej inscenácie v SND (november 1965) urobila historickú udalosť v dejinách našej reprezentatívnej opernej scény.
Speváčka potom zažiarila aj v zahraničí (nadväzujúc na české speváčky Emu Destinnovú, Jarmilu Novotnú či čosi menej známu Zdenku Zikovú a Evu Hadrabovú) spočiatku legálne, neskôr ako emigrantka.
Už ako devätnásť ročná nastúpila ako zboristka do Janáčkovej opery v Brne a zakrátko bola preradená medzi sólistov. Vytvorila tam celú plejádu sopránových postáv z českých opier (Kňažná v Novákovom Lampáši, Júlia v Jakobínovi, Rusalka, Anežka v Dvoch vdovách, Katarina v Gréckych pašiách a Krasava i Libuša atď.) no divadlo postupne odhalilo jej schopnosti kvalitne sa zmocniť mladodramatických a potom dramatických sopránových postáv osobitne na poli talianskej opery. Tá bola v tom čase v Čechách ešte stále podceňovaná a nemala tam ani vysokokvalitných interpretov. Tieto predispozície uplatnila najprv v Leonóre z Trubadúra (1965 s ňou hosťovala aj v SND, o dva roky neskôr zasa v Pucciniho Bohéme), no vzápätí (na jeseň roku 1965) sa už prezentovala aj ako Pucciniho Turandot.
V bratislavskej inscenácii prvú premiéru Pucciniho „labutej piesne“ spievala Božena Suchánková, ktorá dovtedy vytvorila svoju najlepšiu kreáciu ako Mascagniho Santuzza. Nedá sa povedať, že by náročný Pucciniho part nezvládla, no premiéra nevyvolala nadšenie, k čomu možno prispel aj fakt, že jej partnerom v tomto predstavení bol dr. Gustáv Papp síce s úderným, no málo talianskym tónom. O to väčšie nadšenie vyvolala druhá premiéra.
Part princeznej má v podstate (ak si odmyslíme jej krátky vokálny vstup do mučenia Liù) len štyri vokálne čísla. Ale aké čísla! Vstupnú áriu, hádanky, arioso so zborom (Figlio del cielo) a záverečný duet opery s Kalafom (podľa Franca Alfana). Už pri prvým tónoch árie In questa reggia sa dalo tušiť, že úloha jej bude výborne sedieť. Priam šok však prišiel pri opakovaní pôvodnej melódie, v ktorej sa jej hlas začal šplhať stále vyššie a v najvyššom tóne sa zaskvel nevídaným leskom a prieraznosťou.
Majstrovsky zvládala potom ďalšiu sériu vysokých tónov, no ozajstný vrchol jej spevu nastal v ariose zo zborom, na konci ktorého sa dva razy spolu so zborom „zapichla“ na unikátne c3. V tomto hudobnom čísle nevdojak prezrádzala aj svoj český pôvod, keď vo fráze „som cisárova dcéra a pevnú vieru mám“ nahrádzala predposledné slovo českým víra.
O štyri roky neskôr vo februári 1969 počas vojenskej základnej služby v Prahe som ju opäť počul v rovnako kvalitnej forme útočiť na city návštevníkov Národného divadla, pričom jej úspech umocnil ešte aj jej partner Jiří Zahradníček (dovtedy v Čechách trocha podceňovaný, no v SND mimoriadne úspešný), ktorý na jej dve „cečka“ odpovedal frázou No, no principessa ukončenou rovnako vysokým a dlho držaným tónom.
Bolo by však omylom domnievať sa, že bola rovnakým typom speváčky, akým bol v tenorovom odbore unikátny majster vysokej polohy Franco Bonisolli. Na rozdiel od neho sa neuspokojila s údernosťou extrémnych výšok (ktoré si tenorista rád aj vymýšľal), ale bola aj majsterkou frázovanie a delikátnych no znelých pianissim.
Popri jedinečnej Turandot si speváčka v druhej polovici brnenského angažmán vybudovala aj širší repertoár zo svetovej opernej tvorby (Leonora zo Sily osudu, Desdemona z Otella, Santuzza zo Sedliackej cti, Tosca, Líza z Pikovej dámy atď.). V roku 1967 vyhrala konkurz, v ktorom Teatro alla Scala hľadalo alternantku k Birgit Nilssonovej, vtedy hádam najuznávanejšej interpretke Turandot.
Prečítajte si tiež:
Fenomenálnu Hanu Svobodovú-Janků objavila Bratislava pre La Scalu
Dňa 16. apríla nasledujúceho roku na premiére namiesto chorej švédskej sopranistky však vystúpila (pod taktovkou Georgesa Prêtra) ona a dočkala sa búrlivých ovácií prísneho talianskeho publika (osobitne loggione Scaly nerado videlo v titulných úlohách zahraničných spevákov, na čo napríklad pri debute v tomto divadle doplatila Eva Marton).
O rok neskôr sa potom zaskvela v úlohe čínskej princeznej aj v Arene di Verona, kde počas leta odspievala šesť z deviatich predstavení Pucciniho opery a v roku 1975 si tam svoj triumf opäť zopakovala. V druhom prípade (od roku 1969) však už bola v pozícii emigrantky a voľne putovala po významných operných javiskách sveta. Len v jej najdokonalejšej kreácii to bolo v slávnom argentínskom divadle Colón, na Wiener Festwochen, v Dražďanoch, v Berlíne či Palerme. Z ďalších jej úspechov spomeňme napríklad Giocondu (vo Verone i v Barcelone), Alžbetu z Valois v Berlíne, Ariadnu na Naxe v Düsseldorfe (kde spolu s berlínskou Nemeckou operou mala aj trvalejšie angažmán), Smetanovu Miladu vo Viedni a časté putovanie po európskych divadlách s oboma Verdiho Leonorami (Trubadúr, Sila osudu) i s Lady Macbeth. Kuriozitou bola jej barcelonská i viedenská Kundry vo Wagnerovom Parsifalovi.
Jaroslav Blaho vo svojej knižke venovanej Petrovi Dvorskému jeho „veľkosť“ pomeriaval aj tým, s ktorými dirigentmi či speváckymi partnermi tenorista vystupoval. S Dvorským Hanu Svobodovú-Janků spájajú dva ďalšie fakty. Jednak to, že sa vo svete uplatnila predovšetkým v konkurenciou najpresýtenejšej repertoárovej oblasti talianskej opery, ale tiež, že jej spevácka kariéra pretrvala len čosi viac než dve desaťročia.
Za ten čas sa za dirigentským pultom stretávala s Francescom Molinari-Pradellim, Antoninom Vottom, Nellom Santim, Giuseppe Patané, Albertom Eredem, Zubinom Mehtom a ďalšími. Jej tenorovými partnermi boli svetové hviezdy Carlo Bergonzi, Franco Corelli, Plácido Domingo, James King, dnes neprávom zabúdaný Gianni Raimondi, na talianskych javiskách mimoriadne vychytený (ako Otello) Charles Craig, či rumunský svetobežník Ludovic Spiess, ktorý nás v 70. rokoch v Trubadúrovi v SND značne sklamal.
Sopranistka sa po roku 1989 vrátila do Čiech, no zomrela a je pochovaná vo Viedni. Okrem spomienok nám po nej zostali nahrávky jej hlasu. Už v roku 1967 dirigent Jaroslav Krombholc nahral Smetanovho Dalibora, v ktorom popri Kniplovej Milade sa zaskvela ako Jitka. V roku 2016 jej v Českej republike vyšlo CD so staršími nahrávkami jej árií (okrem už spomínaných postáv tam nájdeme aj áriu Dvořákovej Armidy, Wagnerovej Elzy a Gounodovej Margarety), ktoré doplnili nahrávky Smetanovej Mařenky a Janáčkovej Kostelníčky z roku 1990.
Hana Svobodová Janků spolu s wagnerovskou hviezdou Ludmilou Dvořákovou nadviazala na medzinárodné úspechy českých sopranistiek prvej polovice 20. storočia. Mali sme to šťastie, že obe dve sme mohli počuť z operného javiska Slovenského národného divadla.
Autor: Vladimír Blaho
video
G. Puccini: Turandot, Deutsche Oper Berlin, 1975, diriguje Zubin Mehta
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.