„Nie som tolerantný typ, ani diktátor“ – k 15. výročiu smrti bývalého šéfdirigenta Opery SND Jonasa Alexu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pre deväťdesiate roky v Opere Slovenského národného divadla bolo príznačné hľadanie zahraničných šéfdirigentov. Prvým z nich bol Litovčan Jonas Alexa, ktorý zastával funkciu v období od augusta 1990 do júla 1994. Dnes si pripomíname pätnásť rokov od jeho úmrtia.

Litovčanovi Jonasovi Alexovi nepadlo vedenie orchestra Opery SND rovno do lona. Vtedajší riaditeľ súboru Juraj Hrubant ho oslovil až po mimoriadne úspešnom naštudovaní Čajkovského Pikovej dámy (predchádzalo mu hosťovanie v Borodinovom Kniežati Igorovi) ešte za šéfovania Mariána Chudovského v januári 1989.

Výsledok, ktorý Alexova zodpovednosť za hudobnú stránku inscenácie priniesla, odrážal sústredenú, koncepčnú a zároveň inšpiratívnu prácu. Tá sa preniesla na celý súbor. Opäť raz vyvrátil, že kolísavé výkony orchestra nie sú zapríčinené jeho nedostatočnou profesionalitou, ale chýbajúcimi dirigentskými autoritami. V Jonasovi Alexovi takúto osobnosť Opera SND našla.

Jonas Alexa (1939 – 2005), foto: Litovské národné múzeum umenia

Narodil sa v litovskom meste Telšiai 23. februára 1939, študoval najskôr na konzervatóriu zborové dirigovanie a po jeho absolutóriu sa v rokoch 1962 – 1965 stal v St. Peterburgu žiakom dirigentskej triedy Jevgenija Mravinského. Svoju profesionalitu si neskôr cibril vo Viedni pod vedením Hansa Swarowského a na seminári v Salzburgu u Herberta von Karajana.

Ako mi v rozhovore pre časopis Hudobný život v roku 1991 prezradil, prejsť školou spomenutých velikánov, bolo nenahraditeľným šťastím. Od každého načerpal najcharakteristickejšie črty. „Mravinskij bol veľkým majstrom formy, tvary jeho kreácií boli akoby vytesané zo skaly“, povedal Jonas Alexa. U Swarowského vyzdvihol hĺbkovú analýzu partitúr aj cez optiku hľadania súvislostí medzi rôznymi skladateľmi, u Karajana zasa umenie viesť skúšobný proces, kde „vládlo azda ešte väčšie napätie, než na koncerte“.

Jonas Alexa (v dolnom rade v strede) so súborom Litivského štátneho divadla opery a baletu vo Vilniuse, foto: Litovské národné múzeum umenia

Pred príchodom na Slovensko pôsobil dvadsaťpäť rokov v Litovskom štátnom divadle opery a baletu vo Vilniuse, ale hosťoval tiež v iných mestách bývalého Sovietskeho zväzu, v Edinburghu, Erfurte a ako koncertný dirigent v mnohých ďalších krajinách sveta. V repertoári mal podstatnú časť ruskej tvorby, ale aj široké spektrum diel svetovej klasiky i moderny. S týmito skúsenosťami sa podujal presne pred tridsiatimi rokmi vtisnúť umelecký profil aj bratislavskej opere. „Dostal som k dispozícii tvárny súbor, je teraz mojou úlohou tento potenciál zúročiť“, povedal na margo svojho angažmánu.

Prečítajte si tiež:
Pripomíname si v októbri (2020)
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (7). Deväťdesiate roky, čas stabilizácie aj mečiarizmu

Veľmi dobre si uvedomoval geografickú blízkosť Viedne aj ako zdroja pozitívnym stimulov. Za relatívne krátky čas pôsobenia v Bratislave presne zadefinoval stav v súbore. A zároveň si uvedomoval aj kontext s politickou a ekonomickou realitou, do ktorej v čase zásadného politického obratu po novembri 1989 vhupol. Jonas Alexa ako šéfdirigent vedel vysoko oceniť pozitívne výsledky v Opere SND, vyzdvihoval vysokú úroveň repríz Verdiho Sily osudu pod taktovkou Ondreja Lenárda, ale priznal, že boli aj večery, keď si do hľadiska sadal s obavami. Sám sa chcel pričiniť o stabilizáciu, o intenzívnu a koncentrovanú prácu. Ocenil blízkosť vokálnej estetiky slovenských sólistov s talianskou školou, v čom videl isté paralely s Litvou.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Opera SND 1989, Ľubica Rybárska (Líza), Sergej Larin (Hermann), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Vo svojej rodnej vlasti pôsobil tiež ako pedagóg, takže sa potešil, že za svojho asistenta dostal Petra Feranca, žiaka leningradskej školy Marissa Jansonsa. Spomenul svojich rodákov, manželov Larinovcov, ktorí prišli do Bratislavy v rovnakom čase. Sergej Larin pod Alexovou taktovkou triumfoval v inscenácii Čajkovského Pikovej dámy ešte ako hosť v postave Hermana a od sezóny 1989/90 sa stal sólistom Opery SND. Zároveň sa začala jeho víťazná cesta po najprestížnejších operných domoch sveta, žiaľ, ukončená umelcovou predčasnou smrťou. Jeho manželka Lilia Larinová pôsobila najskôr v bratislavskej Komornej opere a v roku 1993 sa stala sopránovou posilou sólistického aparátu Opery SND.

Jonas Alexa v Slovenskom národnom divadle po Pikovej dáme naštudoval Mozartovho IdomeneaFigarovu svadbu (vo verzii Milana Sládka s využitím bábok), pričom v oboch formoval orchester a sólistov k precíznosti a štýlovosti. Ponúkal priestor mladej generácii sólistov. Napríklad otvárací koncert sezóny 1991/1992, ktorý bol zároveň zo strany protagonistu Petra Dvorského benefičným, osviežili hlasy Ivety Matyášovej, Evy Jenisovej či Denisy Šlepkovskej.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Opera SND 1991, foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Do Bratislavských hudobných slávností 1991 vstúpil so súborom SND uvedením Mozartovej Korunovačnej omše a Dvořákových Biblických piesní. O rok neskôr sprevádzal Sergeja Kopčáka na jeho gala večere, kde popri áriách zaznelo aj Rossiniho Stabat mater. Jonas Alexa obnovil inscenáciu Donizettiho Lucie di Lammermoor, dokumentujúc svoj blízky vzťah k belcantovej opere. Podpísal sa aj pod naštudovanie operety Johanna Straussa Netopier.

rozhovore pre Hudobný život som sa v roku 1991 pýtal Jonasa Alexu aj na jeho vzťah k tzv. režisérskemu divadlu. K inscenácii Goudovho Fausta v réžii Jozefa Bednárika (neskôr ju aj sám dirigoval) poznamenal, že spočiatku bola pre neho šokom, no spoznávaním súvislostí dospel k názoru, že radšej takto, ako „naftalínovo“. O rok neskôr už spoločne s Bednárikom pripravil Offenbachove Hoffmannove poviedky. Podpísal sa aj pod naštudovanie násilne zmodernizovaného Čajkovského Eugena Onegina (réžia Pavol Smolík, 1993), ktoré však nevyšlo tak, ako jeho inauguračná Piková dáma.

J. Offenbach, Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1992, Ľudmila Hudecová (Antónia), Peter Mikuláš (Miracle), Marta Nitranová (Matka), zbor Opery SND, foto: Katarína Marenčinová
G. Verdi: Otello, Opera SND, 1993, Katarína Marenčinová/Archív SND

Poslednou bratislavskou premiérou Jonasa Alexu bol Verdiho Otello. Spolu s režisérom Miroslavom Fischerom, v diele na scéne SND 35 rokov nehranom, potvrdili zrelosť súboru v náročnej predlohe. Slovami recenzentky Terézie Ursínyovej (Hudobný život z 3. 11. 1993) „Otello v interpretácii Jonasa Alexu bol shakespearovskou dramatickou freskou – s akcentom na ´dramatizmus´“.

Pri otázke, ktorý okruh skladateľov je mu najbližší, Jonas Alexa sa vyznal z obdivu k Bergovmu Wozzeckovi, pre jeho síce zložitú hudobnú štruktúru, no predovšetkým silné humanistické posolstvo. Blízko mal k Verdimu a Puccinimu, ale rovnako, keďže študoval aj vo Viedni, k obom Richardom – Wagnerovi i Straussovi. No a samozrejme, k hlbokej studnici ruskej hudobnej literatúry.

Jonas Alexa (1939 – 2005), foto: Michail Raškovskij

A keď som sa ho pýtal, či mu je bližší typ dirigenta-diktátora, alebo preferuje tolerantnosť k odlišným názorom, prišla zaujímavá odpoveď: „Tolerancia je nepriateľ umenia. Ale podľa mojej mienky, v dnešných dňoch ani dirigent-diktátor nemá šancu na úspech. Počul som na platni skúšať Toscaniniho, bol ako decko, nadával, plakal, kričal. Bolo to zaujímavé, ale dnes by to asi nešlo“.

Jonas Alexa pôvodne podpísal zmluvu so Slovenským národným divadlom na tri sezóny. Pravdepodobne mu ju predĺžili, no ťahalo ho to domov. Vo Vilniuskej opere mu totiž ponúkli vedúci post. O poslednom desaťročí jeho života veľa nevieme. V zozname diskografie som náhodou našiel profilové CD slávneho tenoristu Gegama Grigoriana (dnes robí svetovú kariéru aj jeho dcéra Asmik), ktoré nahral s Rotterdamskou filharmóniou pod taktovkou Jonasa Alexu.

Jonas Alexa so študenstským orchestrom, foto: Litovské národné múzeum umenia

Umelec, ktorý počas piatich rokov pôsobenia (z toho štyroch vo funkcii šéfdirigenta) citeľne formoval tvár Opery SND, zomrel vo Vilniuse 15.októbra 2005. Pätnásť rokov od jeho smrti si zaslúži aspoň túto skromnú spomienku.

Autor: Pavel Unger

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku