Niekoľko postrehov z banskobystrickej Operalie

Od mladosti som si navykol počúvať talianske rádiové prenosy operných koncertov, takže mi program nového letného operného festivalu Operalia Banská Bystrica 2015 s dvoma koncertmi a jedným operným predstavením celkom vyhovoval.

V minulosti som bol jedným z mála (alebo jediným?) operných kritikov, ktorí navštevovali na ZHZ koncerty Mladosť na zámku, z ktorého si teraz organizátori Operalie vzali príklad. Takmer všetci účastníci niekdajších zvolenských polorecitálov sú dnes sólistami operných divadiel a majú za sebou nejeden umelecký úspech. Najväčšia ozdoba terajšieho koncertu – barytonista Pavol Kubáň doteraz získaval svoje „ostrohy“ v zahraničí. Pred pár rokmi som ho počul spievať na koncerte v bratislavskom Zichyho paláci a hneď som vedel, že je to talent, ktorý má budúcnosť. Spevák vlastní lyrický, nie príliš tmavý hlasový orgán, s ktorým však dokáže až prekvapujúco suverénne zaobchádzať. Zo štyroch výstupov by som na prvé miesto dal Pierrotovu pieseň z Korngoldového Mŕtveho mesta tak z hľadiska dramaturgického ako interpretačného. Ukázal, že skladateľova opera nie je len slávne „Gluck das mir verblieb“ a stálo by za to, keby si ju (ako pred desaťročím v Brne) povšímli aj slovenské operné divadlá. Zároveň do bodky vystihol náladu hudobného čísla, ktoré spieval hravo i sentimentálne s príkladnou dynamickou diferenciáciou, pričom jeho výrazové schopnosti ho predurčujú aj ku kariére koncertného speváka. Prekvapením pre mňa boli ním interpretované Andrašovanove Regrútske piesne, kde spevák ukázal, že jeho hlasový fond vie byť aj dostatočne úderný, no bez straty rozmanitosti v interpretácii.

Zo záverečného koncertu spevákov V4 by som upozornil na niekoľko detailov. Ukázalo sa, že keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Mám na mysli problém čistej intonácie, ktorý sa vyskytol (najčastejšie vždy v úvode hudobného čísla) u maďarského tenoristu Atillu Fekete a jeho krajanky Csilly Boros – hrdinky prvého festivalového večera v úlohe Verdiho Abigail. Kým tenoristovi napriek kvalitnému hlasu nedostatočná čistota tónu (paradoxne v málo exponovaných pasážach) uberala na výslednom dojme, sopranistka, najmä spočiatku približne intonujúca v extrémnych výškach, predviedla vzorovú kreáciu postavy, takže som jej spomínaný nedostatok rád odpustil. Vie spievať nádherne v mezzoforte i vo výškach a jej fortissimo je impozatné. Iným paradoxom tohto koncertu bolo, že poľská sopranistka Katarzyna Mackiewicz predviedla akoby dva rôzne výkony – výborný vo francúzskom repertoári a málo presvedčivý v koloratúrnom repertoári talianskom. Violettinu Sempre libera zaspievala v duchu tradície škovránkov, akými boli Galli-Curci alebo Toti dal Monte, ale bez známky virtuozity a skôr subretným než koloratúrnym štýlom. Zato rozlúčka so stolčekom z Massenetovej Manon bola kreovaná veľmi precítene a so zmyslom pre drobný detail. V „lesbickom“ Delibesovom duete Lakmé a Malliky (ktorý po americkom filmovom horore s herečkami Caterinou Deneuve a Susan Sarandonovou spropagovali na koncertoch Netrebko s Garančou) jej hlas pekne ladil s disciplinovane spievajúcou Teréziou Kružliakovou („jednotkou“ koncertu vyšehradskej štvorky). Potešilo ma, že Jakub Kettner pripomenul po dvadsiatich rokoch Bystričanom Verdiho Carlosa z Ernaniho, v ktorého árii (škoda, že bez záverečných extrémnych výšok) spevák „zapol“ až od polovičky. Escamilla, za ktorého pred štyrmi rokmi získal cenu na festivale českých operných divadiel, tentoraz zaspieval skôr v štýle šansónu, takže najlepšie dopadla ária Giordanovho Gerarda, ktorého nedávno spieval v ostravskej inscenácii.

Ani na ZHZ popri vynikajúcich výkonoch nie vždy „papierovo“ silní hostia nadchli. Basista Roberto Scandiuzzi nepochybne patril k talianskej i svetovej basovej špičke. Pred desaťročím v turínskom Teatro Reggio som ho obdivoval, ako vynikajúco stvárnil basovú úlohu v Montemezziho Láske troch kráľov. Tentoraz svoju povesť obhájil len z hľadiska mohutnosti fondu, nie však interpretačne.

Máme teda nový, relatívne úspešne zrealizovaný letný operný festival. Hádam sa mu bude lepšie dariť, než minuloročnému pokusu o verdiovský festival v Trnave, ktorý sa skončil morálnym fiaskom. Aby sa naša Operalia definitívne etablovala aspoň na slovenskej opernej mape, treba ešte čo-to doriešiť. Lebo zatiaľ platí skôr to, čo vyjadril v jednej básni veľký barokový španielsky autor Francisco Quevedo: „ Urobil som to, na čo mi sily stačili a osud (v našom prípade nie celkom doriešená akustika priestorov a najvhodnejší termín podujatia) urobil, čo chcel.“

Autor: Vladimír Blaho

O festivale a jeho programe sme písali TU…

foto: Jozef Lomnický