Niekoľko poznámok k storočnici Pucciniho Triptychu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 14. decembra t.r. uplynie presne sto rokov od svetovej premiéry predposledného Pucciniho diela – Triptychu. Bolo to v slávnej MET pod taktovkou dirigenta Roberta Maranzaniho za obrovského záujmu, po premiére nie celkom spokojnej opernej verejnosti, ktorá z troch krátkych častí diela ocenila najmä poslednú (Gianni Schicchi), kým prvé dve jednoaktovky (Plášť a Sestra Angelika) boli prijaté vlažnejšie.

S účinkujúcich najväčšiu pozornosť vyvolala častá Carusova partnerka a Toscaniniho milenka Geraldine Farrar s výzorom ozajstnej divy (v úlohe Angeliky), ktorá potom (ako štyridsať ročná) predčasne opustila svetlá operných reflektorov. Schicchiho stvárnil slávny taliansky barytonista Giuseppe de Luca. Kuriozitou bolo, že tenorista Giulio Crimi spieval tak výsostne dramatický part Luigiho v Plášti, ako aj pre lyrického tenoristu vhodného Rinuccia v záverečnej komickej jednoaktovke. V úlohách Talpu (Plášť) a Simoneho (Gianni Schicchi) sa zasa predstavil slávny poľský basista Adam Didur. Premiéra sa odohrala bez účasti skladateľa, ktorý potom prijímal ovácie až na európskej premiére diela 11. januára nasledujúceho roku v rímskom Teatro Costanzi. Pri príležitosti storočnice Triptychu teraz chceme venovať tejto opere niekoľko poznámok.

Giacomo Puccini (1858 – 1924),
zdroj: internet

Postavenie diela v rámci Pucciniho tvorby a jeho genéza

Z hľadiska popularity dnes Puccini boduje predovšetkým trojicou diel vytvorených s libretistami Giacosom a Illicom, teda Bohémou, Toscou a Madama Butterfly. Pomerne často sa hráva aj jeho labutia pieseň (Turandot), prvá jeho ozaj vydarená opera (Manon Lescaut), v posledných rokoch sa však divadlá začínajú vracať aj k jeho opernému westernu (Dievča zo západu) a k ľahšej parafráze zo života bohémy (Lastovička). Pokiaľ ide o Triptych, častejšie než jeho kompletné uvedenie inscenátori prenášajú na javisko len niektorú z jeho častí, väčšinou v kombinácii s inou kratšou operou. V tomto smere jasne vedie komický Gianni Schicchi, ktorý je nepochybne najlepšou talianskou buffou od čias Donizettiho (pravda len, ak Verdiho Falstaffa nepovažujeme za komickú operu).

Giuseppe Giacosa, Giacomo Puccini, Luigi Illica,
zdroj: internet

Didier Gold napísal svoju naturalistickú drámu La Houppelande v štýle Zolu v roku 1897, skladateľ sa s ňou zoznámil v roku 1912 a v roku 1916 podľa nej (na libreto Giuseppe Adamiho) skomponoval jednoaktovku Plášť (Il tabarro). Už dlhšie uvažoval o napísaní diela zobrazujúcich tri vrstvy Danteho Božskej komédie (peklo, očistec, raj) a naturalistický Plášť svojou brutalitou, vrením ľudských vášní a krvavým zakončením predstave pekla vyhovoval. Na rozhraní rokov 1916 a 1917 ukončil na libreto Giovanniho Forzana jednoaktovku Sestra Angelika, ktorej tragický príbeh z prostredia kláštora so záverečným vykúpením sa dá chápať ako cesta očistcom. V nasledujúcom roku potom s tým istým libretistom vytvoril operu Gianni Schicchi z čias úsvitu florentskej renesancie. V nej síce na veľkej ploche fraškovite zobrazuje prahnutie po majetku, no v záverečnom speve mladej dvojice ju nechá optimisticky spievať o slnečnej Florencii reprezentujúcej raj.

K charakteristike jednoaktoviek

Plášť sa zvykne chápať ako príbeh manželského trojuholníka. Je to však iba jedna strana mince. Giorgetta nie je povrchná Nedda a Michele zúrivý pomstiteľ Canio, ktorý sa s nevernou manželkou pohráva počas divadelného predstavenia. Aj keď Luigi nepochybne Giorgettu eroticky priťahuje, jej vzťah k nemu je aj vzťahom k vlastnej minulosti na súši, preč od monotónneho života na vlnách Seiny, kde sa cíti ako vo väzení. Hoci manžela podvádza, stále k nemu ešte čosi cíti, čo naznačujú jej slová v záverečnom dialógu. A Micheleho part vo veľkom duete s manželkou je plný citu a snahy obnoviť vzájomné puto, ktoré ich zrejme kedysi spájalo a až jej odmietnutie nového zblíženia (non son più la stessa) z neho urobí pomstiteľa. Ponurú atmosféra a napätie vo vzťahoch na palube bárky však Puccini vyvažuje majstrovským zobrazením onoho „druhého života“ na nábreží plnom rázovitých postavičiek. Ich zástoj má nostalgický náboj, či už je to lúčenie mladých milencov alebo pesnička flašinetára. Nad všetkým ale vládne predtucha smrti, ktorá sa spomína už kuplete o Mimi, ktorá zomrela pre lásku. Pre starnúcu Frugolu, je smrť je najlepším liekom na životné strasti a podľa pomstychtivého manžela len smrť prináša mier v duši. Hudobne je Plášť akýmsi monolitom, hudba plynie monotónne ako kolísanie sa lode na vlnách Seiny a skladateľ majstrovsky kreslí atmosféru.

Sestru Angeliku označil znalec Pucciniho Branislav Kriška (na rozdiel od samotného jej autora) za najslabšie skladateľovo dielo. Určite to platí z hľadiska divadelného, pretože dráma tu existuje len v duši „väznenej“ matky snívajúcej o svojom nemanželskom dieťati, ktoré jej bolo odobrané. Úvodná polovica jednoaktovky je síce takisto plná epizód z kláštorného života, nepôsobia však natoľko presvedčivo, aby hlbšie zaujali či už divadelne alebo hudobne. Dráma sa začne črtať až keď v rozhovore zaznie slovo „túžba“, no rozhorí sa až príchodom kňažnej v jej neľútostnom rozhovore s Angelikou. Duet je skvele vystavaný dramaticky i hudobne a patrí k najlepším stránkam Pucciniho tvorby vôbec. Inscenačným úskalím je záver diela, ktorý sa dá chápať symbolicky i doslovne. Hudobne je part Angeliky mimoriadne náročný tým viac, čím viac sa blíži koniec príbehu.

Zvykne sa tvrdiť, že v opere Gianni Schicchi skladateľ vstúpil na novú pôdu aj hudobne, keď typicky pucciniovské melódie vložil len do árie Rinuccia, Lauretty a ich záverečného duetu. Nie je to celkom presné. Pucciniovská melodika napríklad zaznie aj scéne, v ktorej ženy obliekajú Schicchiho do šiat mŕtveho Buosa Donata, alebo v Schicchiho varovnom rozprávaní (Addio Firenze, addio cielo divino), ktorej melódiu po ňom, naozaj ako telce (v slovenskom preklade) opakuje príbuzenstvo. Pravda, zvyšok je naozaj konverzačný štýl, ktorý bol v menšej miere prítomný aj v jeho predchádzajúcej tvorby a tu sa dostáva do popredia. V monológu Schichiho (In testa la capellina) skladateľ mimoriadne invenčne narábal s rytmom, čím ilustroval zoznam vecí, ktoré treba zariadiť, aby sa plebejec mohol vydávať za mŕtveho boháča. Kým Dante odsúdil podvodníka Schicchiho do pekla, Puccini ho zobrazuje ako sympatickú postavu, ktorá len zneužije lakomosť a hlúposť príbuzenstva. Aj preto Schicchi v záverečnom hovorenom monológu prosí Danteho o prepáčenie.

G. Puccini: Triptych/Gianni Schicchi, Metropolitná opera New York, 1918,
Florence Easton (Lauretta), Giulio Crimi (Rinuccio),
foto: Archív Metropolitnej opery

Triptych na nahrávkach

Dielo bolo vždy vďačným sústom pre nahrávacie štúdiá. A väčšinou používalo spevákov najvyššej výkonnostnej kategórie. Pokiaľ ide o Plášť k jedinečným predstaviteľom Micheleho patril Tito Gobbi, ktorý aj napriek istému hlasovému limitu vo vysokej polohe dokázal majstrovsky svojím mierne nazálnym tónom charakterizovať uzavretého, sklamaného manžela (1955). O sedem rokov neskôr vznikla nahrávka Plášťa s Robertom Merrilom, Renatou Tebaldi a Mariom del Monacom, v ktorej práve tenorista našiel svoju ideálnu úlohu. Tejto nahrávke silne konkuroval štúdiový záznam z roku 1970 s trojicou Sherrill Milnes, Leontyne Price a Placido Domingo. Tenorista potom v roku 1977 opäť naspieval úderného Luigiho vedľa vynikajúco frázujúcej Renaty Scotto, ktorá sa v 70. rokoch preorientovala z koloratúrno-lyrického sopránu na soprán dramatický. Na rozdiel od niektorých svojich konkurentiek Scotto dokázala presvedčivo stvárniť aj obyčajné konverzačné miesta partu Giorgetty.

Z neskorších nahrávok diela je zaujímavé naštudovanie Bruna Bartolettiho z roku 1994. Aj keď Mirella Freni ku koncu umeleckej dráhy prechádzala k dramatickejším postavám, jej Giorgetta nepatrí k jej profilovým úlohám. Zato zaujímavý bol výkon tenoristu Giuseppe Giacominiho, ktorý v roku 1967 začínal svoju umeleckú dráhu hosťujúc v Slovenskom národnom divadle ako Alfréd v Traviate a postupne sa vypracoval na významného predstaviteľa najdramatickejších tenorových partov.

G. Puccini: Triptych, obal CD

Nahrávka Antonia Pappana z roku 1997 je zasa zaujímavá tým, že Micheleho stvárnil Carlo Guelfi, ktorý potom o pár rokov neskôr spieval na Zvolenských hrách zámockých Verdiho Rigoletta. Z videonahrávok diela spomeňme aspoň Gavazzeniho naštudovanie z roku 1983, kde popri Cappuccillim a Martinuccim spievala Giorgettu Maďarka Sylvia Sass, bohužiaľ žiariaca na medzinárodných pódiách len krátko. Vo videonahrávke s dirigentom Riccardom Chaillym popri Juanovi Ponsovi a Paulette Marrocu (aj tú poznáme ako Abigail zo Zvolena) spieval Luigiho Miroslav Dvorský.

Mimo štúdiových nahrávok sa nedá zabudnúť na rozhlasový prenos z Viedenskej štátnej opery z konca 80. rokov, kde v Plášti dominoval dramatický tenor Vladimira Atlantova a Micheleho výrazovo skvele stvárnil najväčší barytónový belcantista druhej polovice minulého storočia Renato Bruson.

Sestru Angeliku od roku 1949 naspievalo veľa významných sopranistiek. Výborne úloha sedela Victorii de los Angeles (1957), ale aj Katje Ricciarelli (1973) a Mirelle Freni (1991), ale čestne sa s úlohou popasovala aj naša Lucia Popp (1987), ktorá inak neinklinovala k talianskej opere. Omylom bolo obsadenie úlohy belcantovou hviezdou Joan Sutherland (1978). Kňažnú najlepšie stvárnili mezzosoprány inklinujúce až k altu (Fedora Barbieri, 1957, Marilyne Horn, 1976), hoci úctyhodne ju stvárnili aj Giulietta Simionato či Fiorenza Cosotto.

Medzi najúspešnejšími spevákmi, ktorí naspievali Schicchiho opäť dominuje Tito Gobbib (1958 a 1977), až dvakrát úspešne stvárnil v štúdiách Schicchiho Giuseppe Taddei (1950 a 1969), ktorý postupne opúšťal veľké tragické postavy (Boccanegra, Tell, Rigoletto) a špecializoval sa skôr na úlohy komického odboru. Obľúbený barytonista Callasovej éry Rolando Panerai nahral Schicchiho ešte v roku 1986. Od 70. rokov viackrát nasnímali dielo aj v Nemecku (v titulnej úlohe figurovali Dietrich Fischer Dieskau a Walter Berry). Úlohu Lauretty nikdy nespievali príliš „ľahké“ soprány, ale skôr hviezdy typu Tebaldi, Angeles, no príležitosť si nenechali ujsť ani ďalšie dramatickejšie sopranistky ako Anna Tomowa-Sintow (1972) či Angela Gheorghiu (1998). Pravda, bližšie k ideálu mali hlasy typu Ileany Cotrubas Mirelly Freni, Sone Ghazarjan, Cecilie Gasdia. Rinuccia zvyčajne nahrávali lyrickí tenoristi. Skvelým bol Giuseppe di Stefano na prahu medzinárodnej kariéry (1949), za pozornosť stojí aj Rinuccio u nás málo známeho Luciana Saldariho (1969). Zo „zvolenských hostí“ spomeňme Stefana Secca (2002). Málo vhodnými predstaviteľmi Rinuccia boli Placido Domingo (1977), Peter Seifert (1986) či Roberto Alagna (1998). Všetky spomínané nahrávky mali aj vynikajúcich dirigentov. Okrem už spomínaných uvedieme také esá, ako boli boli Serafin, Patané, Levine, Gardelli, Maazel.

Triptych na Slovensku

Až do roku 2017 si ani jedno slovenské operné divadlo netrúflo na kompletný Triptych. Do konca druhej svetovej vojny, kedy sa talianska opera v SND netešila obľube u jej vedenia (Nedbalovci), divadlo dvakrát uviedlo Plášť v kombinácii s komickou časťou Triptychu. V roku 1927 inscenáciu dirigovanú Zdenkom Folprechtom režíroval tenorista súboru Roman Hűbner, v roku 1944 hudobné naštudovanie prevzal Ladislav Holoubek, Plášť režíroval činoherný herec František Dibarbora (!), Schicchiho Drahoš Želenský. Obe spomínané inscenácie mali len päť repríz, čo však v tých časoch pri menej známych operách a pri vysokom počte premiér bolo celkom bežné.

G. Puccini: Triptych/Plášť, Opera SND 1968,
Bohuš Hanák (Michele), Marta Nitranová (Giorgetta),
foto Jozef Vavro/Archív SND

Rovnaké dve jednoaktovky si zvolil v roku 1968 aj pucciniovský režisér Branislav Kriška s dirigentom Tiborom Frešom. Podarilo sa im vytvoriť naozaj pozoruhodnú inscenáciu, ktorá síce mala len desať repríz, ale kritika ju hodnotila značne vysoko. Kriškova réžia v Plášti vytvorila skvelú atmosféru a dodnes neprekonané zostáva aj spevácke obsadenie. Bohuš Hanák bol priam démonickým Michelem (po jeho emigrácii si raz vyskúšal úlohu aj Juraj Hrubant), Marta Nitranová vytvorila v Giorgette jednu zo svojich najlepších kreácii vyhovujúc úlohe typovo herecky i hlasove a dr. Gustáv Papp napriek neveľkej destinácii pre taliansku operu ohúril priam zázračnou údernosťou vysokej polohy. Výbornú herecko-spevácku kreáciu vytvorila Oľga Hanáková v postave Frugoly. V komickej časti dominoval nezabudnuteľný výkon Juraja Martvoňa v titulnej úlohe a Jiří Zahradníček si dvakrát zgustol na b2 v Rinucciovej árii o krásach Florencie. Len Lauretta bola obsadená príliš lyrickými hlasmi.

V roku 2002 sa na javisko SND vrátil Plášť (spolu s Schönbergovým Očakávaním). Inscenácia nijako neoslnila, čo platí tak o réžii hosťujúceho Antona Nekovara (ten v súlade s činohrou no nie s libretistami opery nechal v závere zavraždiť aj Giorgettu) ako o hudobnom naštudovaní Petra Feranca. Zo spevákov najlepšie obstál aj vokálne brutálny Sergej Tolstov, Gurgen Ovsepjan už spieval mimo svojej predchádzajúcej hlasovej formy a Božena Berkyová nevyhovovala úlohe Giorgetty už typom svojho skôr lyrického hlasu. Napriek tomu, že pred premiérou na Námestí SNP denne zaznieval z ampliónu duet Giorgetty a Luigiho (É ben altro il mio sogno), inscenácia sa hrala len štyrikrát.

V roku 2017 sme sa konečne dočkali kompletného Triptychu. Išlo o výborné orchestrálne naštudovanie Rastislava Štúra a trocha nevyrovnanú réžiu činoherného režiséra Romana Poláka. Tomu sa vydarila najmä posledná komická časť (Gianni Schicchi), najmenej Plášť, kde vyslovene chýbal protipól diania mimo bárky a kolorit prostredia. Okrem témy smrti (dokonca aj Angelika spieva La morte é vita bella!) silno exponoval v Sestre Angelike (čiastočne aj v Plášti) motív dieťaťa. Spevácky šlo o kvalitné naštudovanie, no bez nezabudnuteľných výkonov. Zvlášť milo prekvapili len obaja predstavitelia Schicchiho (Gustáv Beláček a Ján Ďurčo), privítali sme, že Laurettu spievali plnšie hlasy Evy Hornyákovej a Kataríny Štúrovej-Juhásovej. Len exportný Rinuccio chýbal. Inscenácia sa v týchto dňoch preniesla do Moravskoslezského divadla v Ostrave, keďže šlo o koprodukciu (premiéra 13. 12. 2018).

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Opera SND, 2017,
D. Šlepkovská (Zita), M. Malachovský (Simone), M. Doboš (amanito di Nicolao), M. Smolnický (Guccio),
T. Juhás (Rinuccio), G. Beláček (Gianni Schicchi),
foto: Anton Sládek

Na rozhraní posledných dvoch desaťročí minulého storočia, kedy o desaťročie neskôr zaniknuvšia Komorná opera patrila pod SND, tento spevácky nedobudovaný súbor uviedol Sestru Angeliku, najprv spolu s Cocteaovým Ľudským hlasom (6 predstavení), potom v kombinácii s komickou časťou Triptychu (2 predstavenia). Inscenáciu pripravil režijne Miroslav Fischer (v Angelike pracoval aj s projekciou) a hudobne ju naštudoval Marián Vach. V prvej bratislavskej Angelike zažiarila Liliana Larinová, ktorá potom už v riadnych inscenáciách SND bohužiaľ nikdy nezopakovala podobný výkon. Nadpriemerný výkon podala aj Jitka Saparová ako Principessa s jej fenomenálnymi hĺbkami, čo potvrdila aj v spomínanej kompletnej inscenácii Triptychu po takmer troch desaťročiach. Spevácky slabšie vyšiel Schicchi, málo presvedčivý osobitne v oboch mileneckých postavách (Rinuccio nezvládnutý tenoristom Rymarenkom).

G. Puccini: Triptych/Gianni Schicchi, Opera ŠD Košice,
foto: Archív ŠDKE

Prvá slovenská Sestra Angelika sa však konala v Košiciach v roku 1969, kedy ju inscenátori spojili s Ferenczyho Nevšednou humoreskou. V titulnej úlohe sa uviedla Eva Šmáliková, ktorej „verizmus“: dobre sedel. Podobne postupovali aj v Banskej Bystrici, kde aj v rámci ZHZ 2010 naštudovali Angeliku spolu s Leoncavallovými Cigánmi. Vcelku vydarená inscenácia (dirigent Pavol Tužinský) mala kvalitnú Angeliku v Márii Porubčinovej, ktorá si potom úlohu zopakovala v roku 2017 aj v bratislavskej inscenácii. Vrcholom jej kreácie bol duet s ľadovou kňažnou.

G. Puccini: Triptych (Sestra Angelika), Opera SND, 2017,
Mária Porubčinová (Sestra Angelika), Jitka Sapara – Fischerová (Kňažná),
foto: Anton Sládek

Po Schicchim v roku 1950 a Plášti uvedenom v roku 1973 sa v roku 2012 v Košiciach rozhodli ponúknuť divákom ďalšie dve časti Triptychu. Inscenáciu pripravil dirigent Ondrej Olos a významný český činoherný režisér Ján Antonín Pitinský. Ten si však s poetikou diela vôbec neporozumel. Do prvého naturalistického príbehu namiesto budovania atmosféry vsunul akési gymnastické cvičenia komparzu, ktoré sa potom objavili aj v druhej polovici večera. Ani spevácky nemožno inscenáciu označiť za vydarenú, azda s výnimkou skúseného Mariana Lukáča v úlohe Micheleho.

Škoda, že slovenské operné publikum miluje z Pucciniho iba Bohému, Toscu a Butterfly (a možno vďaka Pavarottim spropagovanému Nessun dorma už i Turandot). Zato zaujímavá bratislavská Manon Lescaut (2012) a nevydarená košická inscenácia tej istej opery (2015) sa na repertoári dlho neudržali. Triptych majstra z Luccy si pozornosť publika určite zaslúži a dúfame, že sa k nám z Ostravy ešte vráti.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár