Nestáva sa často v česko-slovenskom opernom priestore, ale ani vo svete, že sa zrodí inscenácia, kde všetky jej súčasti ožijú v optimálnej názorovej, estetickej a interpretačnej symbióze. Operný súbor Národného divadla Brno takúto vzácnu koncepčnú zhodu našiel na najnovšej premiére jednodejstvovej drámy Richarda Straussa Salome, s Lindou Ballovou v titulnej role.
Kedysi jeden z riaditeľov Viedenskej štátnej opery poznamenal, že práve táto inštitúcia je výkladnou skriňou národnej kultúry, ktorou sa môže hrdiť pred všetkými zahraničnými návštevami. Na Slovensku podobná paralela neplatí, či je to tak v Prahe neviem, no Brno, v budove Janáčkovho divadla, ponúklo inscenáciu do „výkladnej skrine“ českej opery rozhodne patriacu. Je to Salome, opera v jednom dejstve na vlastné libreto skladateľa Richarda Straussa, napísané na motívy rovnomennej drámy Oscara Wildea.
Prečítajte si tiež:
„Hudba a slovo sú brat a sestra“ (Capriccio) – pred 70 rokmi zomrel Richard Strauss (článok z roku 2019)
V poradí tretia opera Richarda Straussa (prvotina Guntram a nasledujúci Ohňa zmar sa prakticky nehrajú) a prvá, ktorá dodnes patrí do kmeňového repertoáru divadiel na celom svete, nemala jednoduché začiatky. Drážďanská premiéra v roku 1905 mala síce u publika prenikavý úspech, no Gustavovi Mahlerovi na čele Viedenskej štátnej opery prvé uvedenie diela prelomilo veto cenzorov a v newyorskej Metropolitan Opere vyvolala Salome škandál. Uplynulo viac než storočie a nad dekadentnosťou námetu sa dnes žiadna „vyššia moc“ nepohoršuje.
Už len záleží na tom, v akej podobe, hudobnej i vizuálnej, sa dostáva pred publikum. V moravskej metropole sa vedeniu divadla podarilo zostaviť tím, ktorý na vyše sto minút zastavil dych divákov. Aby ich po doznení posledného taktu postavil pri ováciách na nohy. Bol to ohlas spontánny a absolútne zaslúžený. A kto sa oň zaslúžil? Všetci bez výnimky. Ale poďme podľa zaužívaného operného pravidla. Za hudobné naštudovanie prevzal zodpovednosť šéfdirigent Janáčkovej opery Marko Ivanović.
Režisérom Salome je David Radok, dnes nepochybne najzaujímavejšia osobnosť aj v oblasti operného divadla (spomeňme si na jedinečnú Vivaldiho koprodukčnú Arsildu v Opere SND v roku 2017), scénu vytvoril Dragan Stojčevski, kostýmy Zuzana Ježková, svetelným dizajnérom je Přemysl Janda a v neposlednom rade unikátnu choreografiu vytvorila Andrea Miltnerová. A napokon bez skvelého speváckeho kolektívu by aj najdokonalejšie vyšpekulovaný projekt nedostal živú náplň.
Odkiaľ začať? Je to v podstate jedno, pretože brnianska Salome je výsledkom kolektívneho nadšenia pre vec. David Radok išiel predlohe priamo na dreň. Počnúc Wildeom, cez Straussovo libreto, najužšie späté s hudbou, po reálne možnosti divadla. Režisér nepotreboval nič pridávať ani ukrajovať, nepotreboval prezentovať vlastné ego. Jednoducho, slúžil opere. A to sa vyplatilo. Každú situáciu, každý profil postavy, vzťahové väzby, vymodeloval výsostne na základe textovej a hudobnej predlohy. Kresba charakterov, ich mimika a gestá, zrkadlili detaily libreta a zo syntézy hudby a slova, ktorá je pre Richarda Straussa taká príznačná, vytvoril dych berúcu drámu.
Ideálnu scénu navrhol Dragan Stojčevski, keď na horizonte postavil priečelnú tehlovú fasádu patinou poznačeného Herodesovho paláca. Tá cez priehľadný výsek umožňuje nazrieť do interiéru, konkrétne pozorovať banketovú sálu, kde sa hoduje a orgiám oddáva zhýralá spoločnosť. V naplnení a variovaní tohto zámeru, pretože rozmerné okno dovnútra je otvorené len v niektorých pasážach opery, sa podieľal presne cielený svetelný dizajn Přemysla Jandu.
V nejednej inscenácii Salome býva problémom umiestnenie, funkčnosť a akustické parametre cisterny, v ktorej je uväznený prorok Jochanaan. Radokovo riešenie je aj v tohto ohľade ideálne a čitateľné. Jeho vytiahnutie z útrob pomocou povrazu (pričom z jeho tela ešte steká voda) bolo rovnako pôsobivé, ako aj spustenie naspäť po charizmatickom javiskovom výstupe.
Kresba charakterov Herodesa a Herodiady, to bol do najmenšieho detailu kreslený psychogram dvoch zvrátených postáv vo vyhrotených situáciách. Radok nepodcenil žiaden výjav. Jeden silný moment striedal ďalší. Keď sa Herodes pošmykol na krvi po samovražde Narrabotha, vyvolávalo to rovnaké zimomriavky, ako jeho sexuálna posadnutosť princeznou, úpenlivá žiadosť tanca a po jeho splnení snaha odvrátiť šialenú výzvu Salome dostať na striebornej mise Jochanaanovu hlavu.
Rovnako strhujúco, do najpodrobnejšieho gesta, je vykreslená chladnokrvná brutalita Herodiady. Tá momentka, keď preberá do rúk zabalenú odťatú hlavu Jochanaana, úchvatná záverečná scéna, keď za chrbtom zakrvavenej Salome, bozkajúcej pery prorokovej hlavy (technicky dokonale vyrobený odliatok ako verná kópia originálu) pokojne konzumuje čašníkmi prinášané chody jedla, to sú mizanscény, ktoré inscenáciu posúvajú na svetovú úroveň.
Nuž a napokon titulná hrdinka. Navonok drobná, krehká, no vnútorne rovnako ako obklopujúci svet, duševne zvrátená. Túžba po tajomnom hlase z cisterny ju úplne ovládne, znásobuje ju vidina telesného kontaktu a napokon šialená výzva bozkať pery proroka sa premieňa na skutočnosť.
Samostatnou kapitolou je Tanec siedmich závojov. Pre interpretku, ktorá po celý čas spieva vypätý part, hrá v činohernej dimenzii, býva zdolanie tanca na hranici možností. Preto je neraz choreografia minimalizovaná, alebo speváčku nahradí dablérka. V Radokovej réžii a najmä v dejotvornej choreografii Andrey Miltnerovej, dostáva scéna nový rozmer. Nejde tu o závoje, ale o na seba nadväzujúci sled tanečných sekvencií so silným erotickým nábojom a účinnou kvázi striptízovou gradáciou s vtlačením vyzlečených nohavičiek do Herodesovej tváre.
Nuž, opisovať by sa dala dopodrobna každá scéna, možno aj hľadať odpoveď, prečo inak skvelé, nadčasové kostýmy Zuzany Ježkovej obliekli Páža Herodiady do moslimskej burky. Ale najlepšie je inscenáciu vidieť naživo. Príležitosť sa naskytne aj v budúcej sezóne.
Partitúra Salome je určená pre veľké nástrojové obsadenie. Dané nielen počtom hráčov, ale rovnako ich kvalitou. Tá je orchestru Janáčkovej opery vlastná a hudobné naštudovanie Marka Ivanovića umelecký profil telesa znova potvrdilo. Pod jeho taktovkou sa sformoval farebne bohatý, diferencovaný zvuk, reflektujúci všetky podstatné dejové zvraty, kráčajúci ruka v ruke s hudobným zápisom. Ivanovićov orchester využil dynamické spektrum orchestra, maľoval nuansy, púšťal zvuk do maximálnych hladín, no zároveň prísne rešpektoval hlasy sólistov.
Opera Národného divadla Brno naštudovala Straussovu jednoaktovku bez alternácií. Je to určite riziko, ale zároveň pridaný punc profesionality. O hlavných postavách, ako ich sformoval David Radok, som písal vyššie. Takže teraz si už treba len dosadiť mená interpretov.
Pre slovenskú sopranistku (príznačne k situácii v Opere SND doma ignorovanú) Lindu Ballovú je Salome veľkou výzvou a previerkou jej umeleckého vývoja. Počul som ju po dlhšej prestávke a jej kreácia bola jednoducho po každej stránke úchvatná. Vzhľadom na to, že nepredstavuje model vysoko dramatického, ale dnes mladodramatického sopránu, rozložila si sily tak, aby jej vokálny výkon kulminoval v rozsiahlej záverečnej scéne.
Ak po celý večer (postava neopúšťa javisko, je prítomná aj keď práve nespieva) zneli farebne a obsažne lyrickejšie miesta, tak hroty drámy vo finále naplnila sýtym, okrúhlym tónom, príznačným uchopením typických straussovských fráz, s voľnými, ponad orchester bez tlaku sa nesúcimi výškami. Jej herectvo a tanec presne zodpovedali režisérovým a choreografkiným predstavám.
Zo severného Nemecka pochádzajúceho barytonistu Birgera Raddeho (Jochanaan) som začal registrovať až keď v apríli tohto roku prevzal titulný part Wozzecka vo Viedenskej štátnej opere. Aj keď jeho umelecký životopis bol pestrý aj predtým. Vlastní pevný, ušľachtilo sfarbený, technicky koncentrovaný hlas, ktorý znel rezonančne z javiska, ako aj z decentne ozvučeného priestoru v cisterne. Birger Radde je pre túto rolu hlasovo i typovo ideálnou voľbou.
Jaroslav Březina v charakterových rolách, ku ktorým patrí Herodes (ale aj Tichon v Janáčkovej Káti Kabanovej, ktorého stvárnil vlani na prestížnom Salzburskom festivale), zodpovedá najvyšším kritériám. Vybavil ho širokou paletou výrazových a dynamických odtieňov, pričom jeho tenor stále znie sviežo a farebne šťavnato.
Eva Urbanová (Herodias) má ešte dostatok vokálnych síl, aby dramatický part na pomedzí sopránu a mezzosopránu vyspievala plnohodnotným tónom a s obrovským výrazovým nasadením. Farebné a zvučné hlasy sa objavili aj v úlohách Narrabotha a Pážaťa Herodiady, ktoré stvárnili domáci sólisti Vít Nosek a Jana Hrochová. Jitka Zerhauová (Otrokyňa) dokázala, že niet malých rolí. Výborne zladené boli aj postavy piatich Židov (Zbygniew Malak, Pavel Valenta, Petr Levíček, Michael Robotka a Kornél Mikecz), dvojice Nazaretov (Josef Škarka a Zoltán Korda)a Vojakov (opäť Škarka a David Nykl.
Janáčkovo divadlo v Brne zažilo na premiére Straussovej Salome 17. júna 2023 opäť jeden z historických večerov. Inscenácia je jednoducho strhujúca, má ideálne vyvážené všetky zložky a preto nesporne patrí do „výkladnej skrine“ českej opernej kultúry.
Richard Strauss: Salome
Janáčkovo divadlo, ND Brno
Premiéra 17. júna 2023
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marko Ivanović
Réžia: David Radok
Scéna: Dragan Stojčevski
Kostýmy: Zuzana Ježkova
Choreografia: Andrea Miltnerová
Svetelný design: Přemysl Janda
Salome: Linda Ballová
Herodes: Jaroslav Březina
Herodias: Eva Urbanová
Jochanaan: Birger Raade
Narraboth: Vít Nosek
Páža Herodiady: Jana Hrochová
1. Žid: Zbigniew Malak
2. Žid: Pavel Valenta
3. Žid: Petr Levíček
4. Žid: Michael Robotka
5. Žid: Kornél Mikecz
1. Nazarejec: Josef Škarka
2. Nazarejec: Zoltán Korda
1. Vojak: Josef Škarka
2. Vojak: David Nykl
Kappadočan: David Nykl
Otrokyňa: Jitka Zerhauová
Orchester NdB
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.