Budapeštianska štátna opera má pod súčasným vedením sezóny dramaturgicky tematizované. Máj a jún sa nesú na vlne Giacoma Pucciniho, ktorému venovali veľkolepý festival. Nepotrebujú k tomu výrazné životné jubileum (hoci roky 1858 – 1924 isté podnety naznačujú), skôr dominuje ambícia siahnuť po svetovom unikáte. Kompletná desiatka uvedených Pucciniho opier tomu napomáha.
Počas sezóny si súbor kompletizoval pucciniovský repertoár. Jeho súčasťou bola Tosca, Bohéma (hrajú ju dokonca v dvoch režijných verziách), Madama Butterfly, Triptych a Turandot. K novému naštudovaniu Dievčaťa zo západu v týchto dňoch pribudla premiéra Manon Lescaut. Ešte pred ňou zaznela prvotina Víly, spolu s Messa di gloria. V spolupráci s Maďarskou operou v Kluži je pripravená Lastovička a do nového priestoru Eiffelovho umeleckého štúdia je zakomponovaný Edgar. Pod voľnú oblohu amfiteátra na Margitinom ostrove sa sťahuje Turandot. Dramaturgovia festivalu nevynechávajú ani Pucciniho piesne a festival vyzdobí gala večer amerického tenoristu Gregoryho Kundeho.
G. Puccini: Manon Lescaut, Maďarská štátna opera, 2019,
foto: Szilvia Csibi
Tri týždne s Puccinim sú v plnom prúde a fanúšikovia tohto skladateľa by si mali prísť na svoje. Aj keď nevypredaná prvá repríza, inými slovami premiéra alternujúceho obsadenia (divadlo nepoužíva termín 2. premiéry), viedla k istému zapochybovaniu. No Erkelovo divadlo s 1820 miestami, aj pri momentálne z rekonštrukčných dôvodov odstavenej historickej budove, nie je malou diváckou kapacitou.
Manon Lescaut sa vrátila do Budapešti údajne po ôsmich rokoch (žiaden bulletin som neobjavil, rozdávali len ceduľky s obsadením!), tento raz v réžii domáceho Mátého Szabóa. Scénu navrhol Balázs Horesnyi, nám známy z nového Verdiho Otella v košickom Štátnom divadle. Kostýmy navrhla Anni Füzér. Komplexný vizuálny dojem vniesol isté rozpaky. Nevychádzajú principiálne z faktu, že inscenátori neposúvali dej a priklonili sa k jeho zasadeniu do doby vzniku opery (koniec 19. storočia), ale skôr pre nadužívanie klišé. A v ňom prevládla staromódnosť.
Jednotný základ vertikálne rozvinutej scény, tvorenej špirálovitým schodiskom a kvázi realistickým, balustrádovým priečelím námestia v Amiens po oboch bokoch, ladil s úvodným dejstvom. Na prehustené javisko sa zmestil hostinec, mešťania, študenti, vojaci, všetci v pestrých dobových kostýmoch. Na hornom premostení sa dokonca objavila maketa spodnej časti auta, z ktorého vystúpila Manon so svojím starým milencom a bratom.
G. Puccini: Manon Lescaut, Maďarská štátna opera, 2019,
foto: Szilvia Csibi
Napriek asi päťminútovej prestavbe sa v salóne Gérontovho parížskeho domu (2. dejstvo) veľa nezmenilo. Pribudla točitá posteľ s baldachýnom, miesto intímnych stretnutí Manon s nemilovaným boháčom i milovaným rytierom. Rozvláčny výjav madrigalu a tancov, prizdobený bizarnými, nabielo maskovanými tvárami čiernych postáv, predchádzal vzrušujúcejšiemu vývoju situácie po duete Manon a Des Grieuxa. Samotná Pucciniho opera až vtedy nadobúda strhujúci dramatický ťah. Príchod zadýchaného Lescauta, zvestujúceho blížiacu sa mravnostnú políciu, bol však pateticky prehnaný.
Druhú polovica večera (tretie a štvrté dejstvo) otvára intermezzo s projekciou mora a Des Grieuxa, kráčajúceho do prístavu v Le Havre. Takmer rovnakú scénografiu obmieňajú len mreže, so snahou vyvolať ilúziu stráženého priestoru pre prechod eskortovaných žien na loď do vyhnanstva. Des Grieux sa vo chvíli, keď mu odvádzajú Manon, dostáva do afektu, vystrelí z pištole, no vzápätí precitne a prosí kapitána lode o povolenie sprevádzať ju.
G. Puccini: Manon Lescaut, Maďarská štátna opera, 2019,
foto: Szilvia Csibi
Napriek tomu, že záverečné dejstvo scénicky odporovalo pustej americkej pláni (stále prítomné schodisko, hoci neutralizovaný horizont), a počas árie Sola, perduta, abbandonata sa po javisku pohybovala maskovaná figúra flautistu, podarilo sa protagonistom v Szabóovej réžii vyvolať nefalšované emócie. Dráma sa končí. Des Grieux bezmocne zviera kus Manoninho odevu, zatiaľ čo dievča kráča po schodoch v ústrety istej smrti.
Partitúru poňal hudobný riaditeľ divadla Balázs Kocsár s vyzdvihnutím pucciniovsky farebného orchestrálneho aparátu. Nešetril dynamikou, tam kde mohla vyniknúť bohatá inštrumentácia a už vyrysované kontrasty, dal jej neobmedzený priestor. Použijem charakteristiku diela z pera Jaroslava Blaha: „Manon Lescaut je dielo mladosti, no zároveň už dielo zrelé“. V sprevádzaní sólistov bol Kocsár ústretový, pravda, ľahšie sa presadzovali dramatické hlasy Manon a Lescauta, než trocha lyrickejší Des Grieux. Orchester budapeštianskej opery potvrdil svoje známe schopnosti a vyváženosť sekcií, pričom dôsledne vymodelované symfonické intermezzo bolo korunou kvality. Sýtymi farbami sa prezentoval aj zbor, pripravený Gáborom Csikim.
G. Puccini: Manon Lescaut, Maďarská štátna opera, 2019,
foto: Szilvia Csibi
V oboch obsadeniach sa v hlavných postavách striedali domáci sólisti so zahraničnými hosťami. Na premiére to bola Gabriella Létay Kiss a Marcello Giordani, na navštívenej prvej repríze Sae-Kyung Rim (Manon) a Gergely Boncsér (Des Grieux). Juhokórejská, na milánskom Verdiho konzervatóriu vyškolená sopranistka Sae-Kyung Rim, má vo svojom životopise viaceré významné vystúpenia, okrem iného na festivale v Arena di Verona či vo Viedenskej štátnej opere, do ktorej sa ako Madama Butterfly vráti aj v budúcej sezóne. Postavou drobná, no intenzitou dramatického materiálu dominantná speváčka (v repertoári má tiež Abigaille, Aidu, Leonoru zo Sily osudu či Toscu), bezpečne ovláda taliansku vokálnu estetiku. Jej hlas je objemný, vyrovnaný v polohách, vrátane okrajových, schopný pracovať s dynamikou i výrazovou emóciou.
Nájsť k nej rovnako dramatického Des Grieuxa nie je celkom jednoduché. Gergely Boncsér je typovo vierohodným mladíkom, jeho spinto tenor (pred necelými dvoma rokmi som ho obdivoval ako Raoula v Meyerbeerových Hugenotoch, o ktorých sme písali TU…) s nezlomnou istotou, koncentrovanosťou a leskom zvláda vysokú polohu. Farebnú vášnivosť stredov však zatiaľ trocha limituje jeho hlasový volumen, ale možno svoje zohrala aj ostražitosť, aby sa nedal strhnúť dramaticky expresívnym finále 2. dejstva a bez ujmy vygradoval part v záverečnom obraze.
G. Puccini: Manon Lescaut, Maďarská štátna opera, 2019,
foto: Szilvia Csibi
Maďarský Rumun Levente Molnár je stálicou Bavorskej štátnej opery v Mníchove, ale aj iných významných divadiel a častým hosťom v Budapešti. Do Lescauta vložil svoj pomerne dramaticky znejúci barytón a trocha preexponovanými gestami sa prispôsobil režijnej koncepcii. Postavu Géronta de Ravoira stvárnil István Rácz, basista trocha hrubozrnný, už s úbytkom tónovej sviežosti. S ľahkosťou sa niesol tenor Gergelya Ujváriho (Edmond).
Nová budapeštianska Pucciniho Manon Lescaut vonkoncom nepatrí ku kontroverzným inscenáciám, ktorými sú zaplavované svetové javiská. Nevyčítam jej príklon k tradicionalizmu, ale tej ilustratívnosti a ošúchaných gest bolo trocha priveľa. Puccini je však v prvom rade o spevákoch a tí v navštívenom predstavení zaujali najväčšmi. Preto aj záverečné potlesky boli dlhé, sprevádzané typicky maďarským rytmizovaným skandovaním. No zreteľne znelo aj plne oprávnené bravó.
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 21. 5. 2019
Giacomo Puccini: Manon Lescaut
Maďarská štátna opera Budapešť
premiéra 18. mája 2019
recenzovaná repríza 21. mája 2019 v rámci Pucciniho festivalu
inscenačný tím
Dirigent: Balázs Kocsár
Réžia: Máté Szabó
Scéna: Balázs Horesnyi
Kostýmy: Anni Füzér
Dramaturg, Hungarian surtitles: Eszter Orbán
Anglické titulky: Arthur Roger Crane
Choreografia: András Nádasdy
Zbormajster: Gábor Csiki
osoby a obsadenie
Manon Lescaut: Rim Sae-Kyung
Des Grieux: Gergely Boncsér
Lescaut: Levente Molnár
Géronte de Ravoir: István Rácz
Edmondo: Gergely Ujvári
Lampár: József Mukk
Hostinský/ Kapitán námorníkov: András Kiss
Seržant: Sándor Egri
Hudobník: Melinda Heiter
Tanečný majster: László Beöthy-Kiss
Program Pucciniho festivalu v Budapešti TU…
video
