Nová slovenská opera o mladej vdove, čo hriech rozsievala

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vysoká škola múzických umení uviedla premiéru novej opery skladateľa Ľuboša Bernátha a libretistu Tomáša Surého Margita a Besná. Premiéra sa konala v Mestskom Divadle P. O. Hviezdoslava 8. a 9. mája 2019 v hudobnom naštudovaní Dušana Štefánka a v réžii Tomáša Surého.

Ak by existovala štatistika uvádzania operných noviniek od domácich skladateľov, Slovensko by sa s veľkou pravdepodobnosťou ocitlo niekde na chvoste európskeho rebríčka. Naše tri operné scény premiérovali po roku 1989 len dvanásť nových slovenských opusov. Z toho rovná polovica sú rozprávky a v dvoch tretinách prípadov ide o prvý a k dnešnému dňu i posledný operný titul daného autora či autorky. Niet sa čo čudovať. Predstava, že po náročnom procese vzniku čaká partitúru spánok na dne umelcovej zásuvky, musí byť demotivujúca.

Výsledkom tohto dlhodobého stavu je, že na operno-skladateľskú líniu Suchoň – Cikker – Beneš doposiaľ relevantne nenadviazal žiadny ďalší slovenský autor. Kvantitatívne najplodnejší operní tvorcovia dneška, Víťazoslav Kubička a Marek Piaček, ešte neprekročili prah „kamenných inštitúcií“ – rozsiahla spisba prvého z nich sa uvádza zväčša v chrámoch, druhý je známy najmä v alternatívnom prostredí.

Ľuboš Bernáth,
zdroj: HC

Je teda bez akýchkoľvek pochýb chvályhodné, že sa k podporeniu neduživej slovenskej hudobnodramatickej tvorby rozhodla prispieť bratislavská Vysoká škola múzických umení, keď pri príležitosti 70. výročia svojho vzniku premiérovala novú operu Margita a Besná z dielne tunajších pedagógov, skladateľa Ľuboša Bernátha a libretistu Tomáša Surého. Aj na hudobno-divadelnej realizácii sa vo všetkých zložkách podieľali študenti a pedagógovia školy. Význam produkcie podčiarklo jej predvedenie v Mestskom Divadle P. O. Hviezdoslava – dôstojnom, z akustického i divadelného hľadiska adekvátnom priestore.

Popri logickej konotácii s rovnomennou televíznou operou Tadeáša Salvu z roku 1971 sa mi v súvislosti s Bernáthovou/Surého Margitou a Besnou vynorilo ďalšie slovenské dielo – Benešov Skamenený. Nielen preto, že sa svetové premiéry oboch titulov odohrali na VŠMU (Skamenený v réžii Branislava Krišku mal premiéru v opernom štúdiu v roku 1974), ale aj s ohľadom na skutočnosť, že ich tvorcovia siahli do klenotnice baladickej spisby od našich romantických básnikov: Beneš sa inšpiroval tvorbou Janka Kráľa, Bernáth so Surým zase známou povesťou Jána Bottu, zachytenou aj v diele lokálpatriotického literáta a národopiscu, baróna Alojza Medňanského. No kým Beneš – slovami Jaroslava Blaha – „vychádza z opodstatneného presvedčenia, že budúcnosť hudobného divadla nemôže vyrásť z nekonečných variácií modelu, aký nám zachovala operná klasika“, Bernáth so Surým sa obrátili práve k hudobno-dramaturgickému slovníku minulosti.

Dej vystavali na pôdoryse klasickej opery, pričom do „postmoderného“ koktailu zmixovali recitatívy accompagnato a árie da capo z výbavy barokovej či ranoklasicistickej opery, neoklasicisticky ladené zborové čísla (zbor je tu ozvenou i našepkávačom, spoluvinníkom i sudcom), romantické orchestrálne medzihry, aj postromantické dramatické monológy. Túto štruktúru naplnil Bernáth rôznorodými inšpiráciami z tonálnej časti hudobných dejín a modalitou slovenského folklóru. Jeho retroštýl je na počúvanie príjemný, občas možno až trochu „lepkavý“.

Ľ. Bernáth: Margita a Besná, VŠMU, 2019,
foto: Tamara Jenčová

V prvej časti vŕšiacej motív na motív pôsobí partitúra ako pestrá koláž a volá po zreteľnejšej motivickej práci, no keď s ňou skladateľ v druhej časti skutočne príde, hudba ostáva chvíľami monotónnou. Tento pocit vznikol zrejme i preto, že kým s jednoduchším, priezračnejším materiálom prvej časti si Orchester VŠMU pod vedením Dušana Štefánka poradil na uspokojivej úrovni, v dramatickejšej, symfonickejšie komponovanej druhej časti sa už preukázali jeho technické limity aj nedostatočná skúsenosť s operne košatejšou partitúrou.

Nie je možné ani korektné analyzovať nové dielo po jedinom diváckom zážitku (zhliadnutá prvá premiéra 8. 5.) a bez opory v partitúre, no už na prvé počutie je zrejmé, že Ľuboš Bernáth nepatrí k skladateľom berúcim priveľké ohľady na vokálny komfort protagonistov. Najmä rozsiahly part Besnej by dal zabrať aj skúsenej speváčke. Je skomponovaný vo veľkom intonačnom rozsahu, pričom kladie nároky tak na farebnosť a znelosť nižšej strednej polohy, ako aj na technickú disponovanosť a kondičnú zdatnosť interpretky vo vysokej tessitúre, ktorá je tu navyše skomplikovaná veľkou frekvenciou vokálov „i“ či „e“.

Už samotný fakt, že si Linda Mellenová (5. ročník, trieda Petra Mikuláša) udržala vokálne sily až do konca predstavenia, dali jej výkonu profesionálny rozmer. Dobrý dojem znásobila zaujímavým tmavším timbrom a (najmä vzhľadom na mladý vek) pomerne dramatickým charakterom zvučného, nosného materiálu. Z typového hľadiska s Mellenovej hlasovou zrelosťou vhodne kontrastovala detská krehkosť subretne sfarbeného sopránu Nikoly Ujházyovej (4. ročník, trieda Ľubice Rybárskej), čím vznikla želaná kontradikcia medzi ženskou Besnou a nedospelou Margitou.

Podobne tak mužné dimenzie barytónu a tiež urastená postava Martina Morháča (2. ročník, trieda Dagmar Podkamenskej Bezačinskej) dodávali uveriteľnosť jeho pozícii príťažlivého muža, o ktorého bojujú dve ženy. Bolo asi čarom nechceného, že určitou insitnosťou tónu vychádzajúcou zo zatiaľ nie celkom zvládnutej vokálnej techniky prispel aj k autentickosti profilu nezrelého, „neschopného chlapa“.

Ľ. Bernáth: Margita a Besná, VŠMU, 2019,
foto: Tamara Jenčová

Posledný z prívlastkov nemá byť dehonestovaním interpreta – je bonmotom, ktorým libretista Tomáš Surý vyctil sokoliara Maťa. Žánrový podtitul opery totiž znie „veselá balada v troch dejstvách (piatich obrazoch) o boji dvoch žien o neschopného chlapa“, pričom tvorcovia v bulletine upozorňujú divákov na „záblesky humoru, či už v texte, hudbe alebo mizanscénach“. Avizované momenty sústredili predovšetkým do postavy Maťa: jeho part v textovej i hudobnej rovine svedčí o mládencovom nepríliš bohatom intelekte.

Vstupným číslom sokoliara je pieseň, v ktorej sa dookola opakuje text „Čučoriedke, čučoriedke, prečo ste vy také riedke? Preto sme my také riedke, lebo sme my čučoriedke!“. Po tom, ako sa zamiloval (predpokladáme, že do Margity), spieva si duchaplnú pieseň: „Keď som išiel na vohľady, našiel som ju von z ohrady. Kupodivu, pásla sviňu. Keď láska láskavou, zdá sa byť neláskou.“

Humorné náznaky badať i v texte mladučkej Margity („Mnohí sa ma pýtajú, prečože ja plačem. Nuž, ani sama neviem. Asi rastiem.“). Naproti tomu, Besná ako prototyp žiadostivej ženy, ktorá ovdovela v najlepších rokoch, je postavou tragickou, a to napriek komicky pôsobiacim slovným expresionizmom („Na pomoc prídite pekelné mocnosti. Maťovu lásku mi dokydnite!“ (…) „Oj, či som sprostá, veď ešte víno som nespančovala!“ (…) „Všetko som vykonala, kanček môj presladký. Kde toľko trčí?“).

Tomáš Surý netrápi diváka zbytočnou snahou o identifikáciu jazyka libreta. Priamo v bulletine mu prezrádza, že text „nevychádza zo žiadneho konkrétneho jazykového prostredia. Mieša archaizmy, slangové slová i novotvary.“ Prijatie tohto recesného prístupu k jazyku je otázkou vkusu a predpokladám, že sa môže stať sporne hodnotenou zložkou diela.

Za jeho pozitívnu stránku považujem dramaturgickú štruktúru, ktorá účinne rozvíja dejovú zápletku a speje k jej prekvapivému (hoci v kontexte modernej opernej či vo všeobecnosti divadelnej tvorby nie principiálne novému) rozuzleniu. Po vražde Margity sužujú Besnú výčitky svedomia, tu zhmotnené do prízraku dievčiny i hrozivého zboru („Keď sen môj skutkom stane sa, povstanú bratia, čo usnuli v Pánu. V hodinu túto poslednú – skvelú, už prišiel rátania deň dlhov, nech nikto nespí – vstávajte!“).

Ľ. Bernáth: Margita a Besná, VŠMU, 2019,
foto: Tamara Jenčová

Náhle sa princípom hudobno-dramaturgickej slučky vrátime v priestore a čase do okamihu Margitinej smrti. Divadelná akcia je totožná ako v inkriminovanom štvrtom obraze, no tentoraz v rieke Váh skončí nielen nešťastná dievčina, ale k jej utopenému telu sa zrúti aj mŕtva macocha.

Novú operu so študentmi VŠMU režijne pripravil libretista Tomáš Surý. Dej situoval na minimalisticky strohú, čistú scénu Petra Čaneckého, ktorú tvoril len veľký, diagonálne položený štvorec bielej látky, niekoľko bielych vankúšov a menšie zvislé plátno, sporadicky slúžiace aj ako plocha na tieňohru. Na tejto asketickej ploche rozohrali bielo zaodetí sólisti i zbor viacero choreograficky pôsobivých, miestami až poetických mizanscén.

K takým momentom patrí výjav topenia Moreny, ktorý sa odohrával počas dialógu Besny a alegorickej postavy Žiarlivosti (Veronika Bilová, 3. ročník, trieda Dagmar Podkamenskej Bezačinskej). Kým tá Besnú pokúša a nahovára na zlý čin, na javisko vstúpi mladučké dievča v dlhom anjelskom šate s dreveným krížom (od tejto chvíle ju bude režisér sporadicky inštalovať vo výstupoch spätých s Margitou, akoby bola jej nemým alter egom). Nejde však o prvoplánovú ilustráciu dobra a zla, anjela a diabla. Zboristky jej na skrížené palice postupne nasadia blúzu, sukňu, hlavu, akoby v tejto metafore „ukrižovanej“ bábky anticipovali Margitino utrpenie.

Ľ. Bernáth: Margita a Besná, VŠMU, 2019,
foto: Tamara Jenčová

Zaujme aj divadelné riešenie štvrtého obrazu s názvom Krajina pri Váhu. V ňom pretne biely štvorec dlhý úzky pás bielej látky – je riekou, v ktorej sa špliechajú a milkujú Maťo s Margitou (zrejme ide len o prelud žiarlivej Besnej). Ovinutím tohto pásu okolo Margity zatopí macocha nenávidenú pastorkyňu.

Premiérou nového diela si VŠMU venovalo ambiciózny dar k okrúhlym narodeninám. Čas ukáže, či sa Ľuboš Bernáth zaradí ku kolegom, ktorí ostali pri sólovej opernej skúsenosti, alebo sa po tomto tŕnistom chodníčku vydá aj na dlhšiu púť.

Autor: Michaela Mojžišová

písané zo svetovej premiéry 8. 5. 2019

Luboš Bernáth: Margita a Besná
Predstavenie Vysokej školy múzických umení
Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave
Svetová premiéra 8. a 9. mája 2019

Libreto: Tomáš Surý

Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek
Dirigenti: Dušan Štefánek, Marco Vlasák
Réžia a dramaturgia: Tomáš Surý
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Scéna a kostýmy: Peter Čanecký
Svetlá: Michaela Pavelková
Choreografia: Elena Zahoráková
Korepetície: Oksana Zvineková

Realizácia scény: Tibor Czoka
Realizácia kostýmov: Katarína Klimentová, Matúš Ďuran, Dominika Katonová, Karin Keblúšková, Anna Kušková, Jana Němečková (študenti 1. Bc. ročníka, divadelná scénografia, DF VŠMU)
Realizácia rekvizít: Karin Keblúšková, Dominika Katonová

Účinkovali študenti Katedry spevu, Orchester VŠMU a hostia.

Osoby a obsadenie

Besná – kľučiarka, mladá vdovica, v podstate v dobrom postavení
Barbora Dvorská (1. Mgr. ročník; Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Linda Mellenová (2. Mgr. ročník; Peter Mikuláš)
Margita – jej chovanica, najradšej sa zdržiava doma, smutno i veselo si spieva, občas plače a nevie prečo
Renata Bicánková (2. Mgr. ročník; Peter Mikuláš)
Nikola Ujházyová (1. Mgr. ročník; Ľubica Rybárska)
Maťo – sokoliar, neschopný chlap
Filip Demek (1. Mgr. ročník; Ľubica Rybárska)
Dávid Harant (2. Mgr. ročník; Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Martin Morháč (2. Bc. ročník; Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Adam Nádler (1. Mgr. ročník; Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Žiarlivosť, energia
Veronika Bilová (3. Bc. ročník; Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Tatiana Hajzušová (3. Bc. ročník; Božena Ferancová)
Bohyňa – miestna zaklínačka
Eva Dovcová (1. Mgr. ročník; Hana Štolfová-Bandová)
Angelika Hujdičová (2. Mgr. ročník; Jana Pastorková)
Dominika Majdanová (3. Bc. ročník; Peter Mikuláš)
Vidiečanka
Lea Demeková (2. Bc. ročník; Ľubica Rybárska)
Karolína Markéta Plawná (3. Bc. ročník; Peter Mikuláš)
Morena: Emma Bernáthová, a. h.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

muzikologička, operná kritička a publicistka, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár