Nový Eugen Onegin vo Viedni – generálka tesne pred slovenským lockdownom

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Som si vedomý, že z generálnych skúšok, hoc aj verejných, sa recenzie nepíšu. Druhá vlna pandémie azda dovolí výnimku. Nasledovné riadky sa viažu ku generálke Čajkovského Eugena Onegina vo Viedenskej štátnej opere, so spoluúčasťou Slovenského filharmonického zboru. Tá sa odohrala 23. októbra 2020, deň pred štartom nášho „mäkšieho“ lockdownu.

Rakúska metropola je počas pandémie v prístupe k divadelnému umeniu benevolentnejšia. V daný piatok ešte ani neplatili sprísnené epidemiologické nariadenia (v exteriéroch a ani po zotmení hľadiska rúška neboli povinné, kapacita auditória bola obmedzená na 60% – to sa však od nedele mení), takže Viedenská štátna opera pripravila na 25. októbra 2020 už tretiu premiéru v aktuálnej sezóne. Určite aj s istou dávkou vnútorného napätia. Umelci sú každý týždeň testovaní, vstupenky sa predávajú na meno, organizácia pohybu v divadle má svoj presný poriadok.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Andrè Schuen (Eugen Onegin), Bogdan Volkov (Lenskij), Slovenský filharmonický zbor, foto: Michael Pöhn

Bežným ochoreniam – nemám na mysli Covid-19 – sa však predísť nedá. K tejto situácii došlo aj po hlavnej skúške, len pár dní pred premiérou novej inscenácie Eugena Onegina od Piotra Iľjiča Čajkovského. Ten sa do Viedenskej štátnej opery vracia po ani nie ročnej absencii od derniéry predchádzajúcej podoby režiséra Falka Richtera. Počas desiatich rokov života sa v nej predstavili aj Dalibor Jenis ako Onegin a Pavol Bršlík v postave Lenského.

Nový Eugen Onegin v hudobnom naštudovaní Tomáša Hanusa a v réžii Dmitriho Tcherniakova predpokladal mladé, čo najautentickejšie obsadenie s viacerými debutantmi. Ako oznámili publiku bezprostredne pred generálkou, predstaviteľka Tatiany Tamuna Gochashvili pre náhle ochorenie musela svoj debut odrieknuť. A ani ďalší debutant Andrè Schuen, predstaviteľ Eugena Onegina, nespieval v stopercentnej zdravotnej dispozícii.

Prečítajte si tiež:
Viedenský krst ohňom – Slávka Zámečníková ako Norina na výbornú

Počas pandémie nájsť bleskový záskok nebolo ľahké, no podarilo sa. Náhradnou Tatianou bola známa austrálska sopranistka Nicole Car, ktorá túto rolu spievala vo viacerých svetových divadlách (vo Viedni stvárni Margarétu v novej inscenácii Gounodovho Fausta v apríli 2021, kde Valentinom bude Boris Prýgl a Wagnerom Peter Kellner), nie však v tejto režijnej verzii. Priletela necelé dva dni pred generálkou, musela absolvovať test na Covid-19 a až po získaní výsledku sa mohla v bleskovom tempe zapojiť do poslednej fázy skúšok. To už bila hodina skutočne dvanásta.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Anna Goryachova (Oľga), Nicole Car (Tatiana), Larissa Diadkova (Filipjevna), foto: Michael Pöhn

Viedenský Eugen Onegin nie je novou inscenáciou. Dmitry Tcherniakov ho pripravil v roku 2006 pre moskovské Veľké divadlo, kde mal vtedy pomerne mladý režisér, dnes už päťdesiatnik, za úlohu nahradiť desaťročia pretrvávajúcu striktne iluzívnu podobu diela. Pre Moskvu to bolo určite prelomové, ale úspešné. Inscenácia sa stala „putovnou“, po Moskve a Paríži kotvila vo viacerých svetových operných domoch. V súčasnosti na viedenskom Ringu. Tcherniakov si vytvoril scénu sám, iba kostýmy zveril do rúk Marie Danilovej (pre danú inscenáciu ich upravila Elena Zaytseva) a o svetelné riešenia sa postaral Gleb Filshtinsky.

Táto koncepcia prináša radikálnu zmenu predovšetkým v tom, že celý príbeh situuje do jednotného prostredia. V tomto Eugenovi Oneginovi nenájdeme priedomie na vidieckom statku, ani Tatianinu izbičku s posteľou, niet tu záhrady, zasneženého miesta pred súbojom, ani honosnej petrohradskej plesovej sály. Všetky lokality, celú škálu zaužívaných ilustračných prvkov, Tcherniakov hádže za hlavu. Koncentruje dianie do uzavretej veľkej miestnosti s oválnym jedálenským stolom, s vyše dvoma desiatkami stoličiek, sekretárom, lustrom. Vysoké okná so závesmi majú svoje opodstatnenie, sú jediným pozorovacím spojovníkom s okolím, v záhradnom obraze sa za nimi črtá zeleň stromov. V poslednom dejstve však okná miznú, priestor je bez úniku.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Dimitry Ivashchenko (Gremin), Slovenský filharmonický zbor, foto: Michael Pöhn

Scéna sa zásadnejšie mení až v druhej časti (prestávka je po druhom dejstve, teda po súbojovej scéne, na rozdiel od koncepcie Petra Konwitschného v bratislavskej inscenácii, ktorý tragické dôsledky súboja sugestívne prepojil s polonézou 3. dejstva), keď sa izba farebne mení na purpurovo červenú. Ak spomínam duel, tak Tcherniakov našiel tiež originálne riešenie. K samotnému súboju vlastne ani nedochádza. Keď sa Onegin s Lenským pobijú o pušku, náhle, v tej chvíli nečakane, padne smrtiaci výstrel. Lenskij ostáva ležať mŕtvy na stole.

Ten obrovský jedálenský stôl je hlavnou osudovou „rekvizitou“ pre takmer všetky zlomové akcie. Za ním na začiatku sedia hostia u Larinovej, ktorá im chce predviesť muzicírovanie svojich dcér (malé dueto Tatiany a Oľgy čelom k spoločnosti a chrbtom k hľadisku), tam tvorí Tatiana list Oneginovi a po dopísaní sa postaví na stôl a prievanom rozlietané záclony symbolizujú celkový nepokoj. Pri ňom sa obaja, sediac každý na opačnom konci, stretnú v 3. obraze, akcie pri stole nahrádzajú aj všetky tanečné výstupy. Žiaden balet sa nekoná.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Nicole Car (Tatiana), foto: Michael Pöhn

V Tcherniakovom poňatí vlastne nie je nik šťastným, žiadne city nie sú pochopené. Utrápená je Tatiana po chladnokrvnom odmietnutí Oneginom a v závere sú nešťastní obaja. Onegin prosí, vyhráža sa demonštratívne manipulujúc pištoľou. Keď miestnosťou prejde mrazivo chladnokrvný Gremin a odvádza si svoju manželku, Onegin sa v stave duševného rozkladu najskôr chvíľkovo smeje. No je to skôr zúfalý záchvev človeka, ktorého psychické stavy sú po celý čas tak trocha záhadou.

Šťastie nepraje ani vzťahu Oľgy a Lenského, ktorého žiarlivosť na partnerku chvíľkovo koketujúcu s Oneginom, je ohnivkom tragédie. Nešťastná je aj Larina, keď v jej dome sa odohrá osudová hádka a výzva na súboj.

Napriek tomu, že dejisko celej inscenácie sa nemení, situácie sa vyvíjajú s podrobne premyslenými kontrastmi. Odrážajú duševné stavy hrdinov, pričom práca so svetlom má mimoriadne významnú, nielen vonkajškovo efektnú úlohu. Režisér pracuje s postavami veľmi dôsledne, každá akcia je domyslená, v danej koncepcii má svoj jasne čitateľný zámer. Tcherniakovho Eugena Onegina nemožno zaškatuľkovať. Nepatrí do kategórie vyslovene modernistických, ale zďaleka ani klasických výkladov. Vo svojej koncepčnej prapodstate nevymýšľa žiadne paralelné deje. Dáva jasnú výpoveď o diele, o príbehu na zložitej križovatke nepochopených vzťahov, ktoré nie sú viazané len na začiatok 19. storočia.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Bogdan Volkov (Lenskij), Anna Goryachova (Oľga), Slovenský filharmonický zbor, foto: Michael Pöhn

Hudobné naštudovanie zverilo vedenie divadla českému dirigentovi Tomášovi Hanusovi. Nie je vo Viedenskej štátnej opere nováčikom, má skúsenosti s poprednými divadlami a orchestrami sveta. Predstavil koncepciu, založenú na rovnováhe medzi racionalitou a emocionalitou, lyrikou a drámou, inšpirujúcu vypracovaním výrazových a dynamických detailov, hudobnou kresbou atmosféry. Pianissimá mali priam pavučinovú jemnosť a gradácie do vyšších hladín zvuku, kde skvelý orchester uplatnil svoju povestnú kompaktnosť a ušľachtilosť, boli jednoducho strhujúce. A to išlo „len“ o generálnu skúšku!

Slovenský filharmonický zbor, pripravený Jozefom Chabroňom, nahradil domáce teleso. Dosiaľ už viackrát stál na viedenskom javisku, no len ako posila miestneho zboru. V Eugenovi Oneginovi dokázal, že jeho farebnosť, technická vyspelosť a v neposlednom rade aj schopnosť herecky zvládať akcie (predsa len nejde o zbor, zvyknutý denne stáť na opernom pódiu) prirodzene a s plným nasadením, je hodná úrovne, požadovanej svetoznámym divadlom.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Nicole Car (Tatiana), Bogdan Volkov (Triquet), Slovenský filharmonický zbor, foto: Michael Pöhn

Ako som už vyššie spomenul, postavu Tatiany stvárnila v bleskovom záskoku austrálska sopranistka Nicole Car. Hoci túto inscenáciu prakticky vôbec neskúšala, kto nepozná jej režijné nuansy to vôbec nepostrehol. Bola herecky naplno stotožnená s charakterom hrdinky, s jej citovým rozpoložením v rôznych fázach diela a so zohranými partnermi udržiavala rovnocenný vzťah. Tomu sa hovorí profesionalita. Po vokálnej stránke jej už takmer mladodramatický soprán znel v každej polohe vyvážene, dynamicky mnohotvárne, farebne pôsobivo, s príťažlivým kovovým leskom.

Rodák z južného Tirolska Andrè Schuen (Eugen Onegin), hoci na generálke ešte zdravotne nie celkom fit, sa možno trocha šetril, no aj napriek tomu dokázal vo svojej novej postave, že vlastní jeden z najpôsobivejších barytónov mladej generácie. Má mäkký, ušľachtilý, farebne skôr tmavší, no stále ešte lyrický timbre, s potrebným volumenom a rozsahom. V každej polohe znie krásne, výrazovo diferencovane a spieva vo veľmi dobrej ruštine. Herecky spĺňa Tcherniakovu predstavu o charaktere Onegina ako neempatického, povýšeneckého a arogantného mladíka, ktorý vo svojej psychickej neistote v stresových situáciách demonštratívne tasí revolver. Každopádne Andrè Schuen je už dnes charizmatickou osobnosťou.

Lenského stvárnil tridsaťročný ukrajinský tenorista Bogdan Volkov, predstavujúcu vyslovene lyrický model interpretácie postavy. Nevdojak som si spomenul, ako odlišne ho poňali napríklad Peter Dvorský, Sergej Larin, Vladimír Atlantov či Neil Shicoff, ktorého som videl v inscenácii z roku 1988. Volkovov hlas je príjemný, no nemá nejakú osobitú, odlíšiteľnú farbu. V árii z 5. obrazu však dokázal preraziť aj priebojnejšími tónmi.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2020, Nicole Car (Tatiana), Dimitry Ivashchenko (Gremin), Andrè Schuen (Eugen Onegin), foto: Michael Pöhn

Sýtym, tmavším mezzosopránom vybavila part Oľgy Anna Goryachova. Dimitry Ivashchenko ako Gremin znel sonórne v hlbokej polohe, inak neprevýšil bežný priemer. Larissa Diadkova, niekdajšia mezzosopránová hviezda svetového rangu, dotovala Filipjevnu stále dostatkom hlasového fondu a autentického výrazu. Helene Schneiderman stvárnila Larinu, a v malej úlohe Predspeváka veľmi príjemne znel tenor Mykolu Erdyka zo Slovenského filharmonického zboru, absolventa VŠMU.

Začal som tým, že verejné generálne skúšky nie sú dokončeným produktom a bežne sa nerecenzujú. Avšak na základe súčasnej epidemiologickej situácie na strane jednej a účasti Slovenského filharmonického zboru na strane druhej, som si dovolil porušiť úzus. Neštandardné situácie si niekedy pýtajú aj podobné riešenia.

Autor: Pavel Unger

písané z verejnej generálky 23. októbra 2020

Viedenská štátna opera odvysiela novú inscenáciu aj prostredníctvom streamu – 3. 11. 2020 TU…

Piotr Iľjič Čajkovskij: Eugen Onegin
Viedenská štátna opera
Premiéra 25. októbra 2020

Hudobné naštudovanie a dirigent: Tomáš Hanus
Réžia a scéna: Dmitri Tcherniakov
Kostýmy: Maria Danilova / Elena Zaytseva
Svetlá: Gleb Filshtinsky
Zbormajster: Jozef Chabroň

osoby a obsadenie generálnej skúšky 23. 10. 2020

Larina: Helene Schneiderman
Tatiana: Nicole Car
Oľga: Anna Goryachova
Filipjevna: Larissa Diadkova
Eugen Onegin: Andrè Schuen
Lenskij: Bogdan Volkov
Gremin: Dimitry Ivashchenko
Zareckij: Dan Paul Dumitrescu
Predspevák: Mykola Erdyk

Orchester Viedenskej štátnej opery
Slovenský filharmonický zbor
Komparz Viedenskej štátnej opery

www.wiener-staatsoper.at

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku