O jednej operete v šarišskom nárečí a jej autorovi (och)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Reč v tejto reflexii s návratom do hudobnej minulosti bude o jednej, už zabudnutej operete, zaujímavej nielen z regionálneho hľadiska a o jej autorovi. Prvou zaujímavosťou je, že na javisku Východoslovenského národného divadla v Košiciach sa 10. januára 1925 po prvýkrát hrala slovenská opereta a druhou, nemenej interesantnou zaujímavosťou bol jej jazyk – zaznelo v nej totiž okrem slovenčiny aj šarišské nárečie. Článok venujem spomienke na skladateľa Júliusa Ivana Hemerku.

(Na okraj nárečovej unikátnosti operety spomeniem, že táto neostala v Košiciach sirotou. Totiž z javiska Štátneho divadla v Košiciach znelo nárečie po polstoročí opäť, tentoraz zemplínske, v ktorom napísal svoju spevohru (operu) Na Zemplíne Tibor Andrašovan, uvedenej v celoštátnej premiére 14. 11. 1986 v prítomnosti skladateľa, i libretistu, michalovského rodáka dr. Juraja Králika. Dielo hudobne naštudoval Štefan Gajdoš, réžiu pripravil Milan Bobula).

Vráťme sa však k operete Ženské rozmary (v pôvodnom názve Hajdamáci) a k jej autorovi Júliusovi Ivanovi Hemerkovi, (od narodenia ktorého uplynulo 26. júla t.r. 130 rokov.) Východoslovenské národné divadlo, (VSND, dnešné Štátne divadlo Košice), ktorému vtedy velil riaditeľ Josef Hurt, zaradilo ponúknutú operetu na zoznam premiér, plánovaných v svojej prvej otváracej sezóne 1924/25, plniac tak predsavzatie vedenia Družstva VSND, hrať čo najviac pôvodnej slovenskej tvorby. Popri operete boli do tejto prvej divadelnej sezóne v Košiciach odovzdané obecenstvu aj inscenácie troch slovenských hier.

Reklama

Juraj Viliam Schöffer, vtedajší šéf opery sa ujal hudobného naštudovania, prvú reprízu následne dirigoval autor – Július Ivan Hemerka, réžiu pripravil Václav Poláček. Ten sa v operete aj objavil, v komickej úlohe obchodného cestujúceho Mórica. Známa tanečnica a choreografka Ela Fuchsová sa podpísala pod choreografiu. Prečo sa opereta nedočkala viacero repríz, i keď odozvy kritiky boli pozitívne, som sa nedopátrala. Pravdepodobne sa hrali len dve reprízy (11. a 13. januára). VSND inscenáciu s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevyviezlo do Podkarpatskej Rusi (Užhorod, Mukačevo), kam divadelný súbor následne, v druhej polovici januára 1925 vycestoval na turné.

Neostalo len pri uvedenom naštudovaní. Operetu Ženské rozmary naštudovala a v r. 1927 v Košiciach aj uviedla maďarská divadelná spoločnosť pod názvom Szeretsz-e rószám? (Miluješ ma, ružička moja?). Noviny vyzdvihovali skutočnosť, že opereta bola uvedená aj v cudzom jazyku, no ako vyzeralo libreto, (preložil Fodor), či a ako to s prekladom naivného libreta dopadlo, to sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Opereta sa ale zo zorného pohľadu divadelníkov nevytratila. Ešte i v roku 1930 si operetu opäť pripomenulo umelecké vedenie VSND a po druhý raz ju zaradilo do repertoáru. Jej premiéra, v hudobnom naštudovaní autora – J. I. Hemerku, ktorý svoje dielo aj dirigoval, sa konala 2. februára 1930. Ako vyzerala táto premiéra, sa dozvedáme z pera významného pedagóga, hudobníka, vtedajšieho glosátora a organizátora hudobného života v Košiciach, (absolventa Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe) – Vojtěcha Měrku, ktorý operetu po hudobnej stránke vnímal pozitívne, s kladným hodnotením.

(Na okraj malá poznámočka. Postavu Chyžnej v tejto operete vtedy stvárnila sólistka operetného súboru Ružena Kustrová, ktorá neskoršie, v roku 1945 stála pri zrode operného súboru VSND v Košiciach a bola viac rokov jeho výraznou oporou.)

Július Ivan Hemerka pochádzal z rozvetvenej hudobníckej rodiny, pôsobiacej na východnom Slovensku. České rodové korene dostal do vienka zo strany otca – Oldřicha Hemerku. (O. Hemerka pochádzal z obce Vrdy pri Čáslavi. Ako čerstvý  absolvent Organovej školy v Prahe sa r. 1883 ocitol v Bardejove, aby tu získal miesto regenschoriho. Neskôr, keď sa mu núkalo výhodnejšie miesto v Košiciach, sa r. 1899 presťahoval, aj s rodinou, do Košíc, kde v roku 1946 zomrel).

Pamätná tabuľa Oldřicha Hemerku (1862 – 1946) v Košiciach, zdroj: wikipedia

V Dóme sv. Alžbety získal, na základe súbehu, významnú pozíciu regenschoriho. V regióne začal byť čoskoro známy a žiadaný aj ako skladateľ a jeho kompozičná aktivita sa ukázala byť pestrá. Okrem podstatnej časti omšových skladieb zahŕňa jeho tvorba komornú hudbu, piesne i rôzne, v praxi použiteľné úpravy a príležitostné skladby. Do východoslovenskej hudobnej histórie sa zapísal ako schopný organizátor hudobného života nielen v Košiciach, ale i v Bardejove a Prešove. Tu udržiaval priateľské kontakty s rodinou skladateľa Mikuláša Moyzesa. K jeho žiakom sa hlásil slovenský skladateľ, hudobný estetik a teoretik dr. Oto Ferenczy, ktorý u neho študoval v Košiciach. Oldřichovi Hemerkovi prislúcha i jedno z významných prvenstiev v zbieraní východoslovenských ľudových piesní v autentickom nárečí, z ktorých niektoré upravoval, alebo varioval do koncertantnej podoby.

Július Ivan Hemerka

Z detí Oldřicha Hemerku sa profesionálne venovali hudbe len dvaja – dcéra Mária Hemerková-Mašiková, koncertná klaviristka a významná pedagogička v hre na klavíri a syn – Július Ivan Hemerka, v ktorom videl otec pokračovateľa svojho diela.

Narodil sa v Bardejove 26. júla 1889 ako tretí zo siedmich detí. V Košiciach, kam sa rodina presťahovala, dostával od otca lekcie v hre na klavíri a organe. Hudobne nadaného chlapca čakala, po ukončení Učiteľského ústavu v Košiciach (10. júna 1910), dráha učiteľa. Okrem učiteľského diplomu získal, na základe skúšky (23. apríla 1910), aj oprávnenie vykonávať profesiu kantora. Výsledkom štúdia bola „učebnica“ – Praktická kantorská knižka, ktorú J. I. Hemerka vydal vlastným nákladom v počte tisíc kusov.

Vábila ho však dráha dirigenta. Do dirigentskej profesie sa priúčal už od r. 1908, keď asistoval svojmu otcovi v Dóme sv. Alžbety pri chrámových hudobných produkciách. Nadobudnuté vedomosti, umocnené neskorším štúdiom na Hudobnej akadémii v Budapešti zúročil v dospelosti hlavne ako zbormajster a príležitostný dirigent. No jeho najväčší sen, stať sa dirigentom v košickom divadle ostal nenaplnený.

Július Ivan Hemerka (1889 – 1942), zdroj: súkr. archív rodiny Hemerkovcov

Po ročnej učiteľskej praxi (1910/1911) v maďarskej obci Jászberény zistil, že pozícia učiteľa mu nesedí a ani nenapĺňa jeho ambície. Preto nasmeroval svoje kroky do Hudobnej Akadémie v Budapešti. Na základe svojich veľmi dobrých praktických vedomostí a zručností mu bolo umožnené nastúpiť rovno do tretieho ročníka, do kompozično-dirigentskej triedy. Štúdium ukončil za rok, tretí a štvrtý ročník absolvoval naraz. Preto už r. 1912 ho možno stretnúť v Šoproni, v dnešnom Petőfiho divadle ako zbormajstra. Bavilo ho aj komponovanie, v ktorom pokračoval a nadviazal na skladby, ktoré napísal ešte v Košiciach. Je viac ako pravdepodobné, že rozprávkové hry, uvádzané v šopronskom divadle (Tisíc a jedna noc, Červená čiapočka a vlk, Robinson Crusoe) sa hrali práve s jeho scénickou hudbou.

Do Hemerkovho rozbiehajúceho sa profesného života však neblaho zasiahla prvá svetová vojna. Dvadsaťpäť ročný Július dostal medzi prvými povolávací rozkaz. Po „rýchlokurze“ ho r. 1914 odvelili, bez pardónu, priamo na front. Zraneného Hemerku však už v roku 1915 previezli do Vojenskej nemocnice v Košiciach. Po zotavení márne hľadal v atmosfére vojnových Košíc zamestnanie. Naskytlo sa však miesto regenschoriho (1916) v Prešove, ktoré prijal a popri ňom začal vyučovať aj v Mestskej Hudobnej škole. Z Prešova dochádzal i do Košíc, keďže vypomáhal svojmu otcovi a spolu so sestrou Máriou vystupovali na dobročinných koncertoch, organizovaných pre vojnových invalidov i vojnové siroty a vdovy. Konali sa po celom východnom Slovensku (Spišská Nová Ves, Levoča, Bardejov a ďalšie). Na programe týchto programov figurovala medzi mnohými aj otcova skladba Vojnová modlitba, ktorú Július, vlastniaci príjemný barytón, spieval.

Svadba s Arankou Krisztovou (1916) ho pripútala viac k Prešovu. Živil sa koncertovaním, viedol chrámový spevokol, glosoval hudobný život v Prešove, Prešovské noviny (Eperjesi lapok) mu uverejňovali kritiky a recenzie. Z jeho pera sa zachovali záznamy a odozvy na vystúpenia umelcov, medzi ktorými nájdeme aj špičkových umelcov. Po roku 1920, po vzniku Československej republiky sa v Prešove hudobný život mimoriadne zintenzívnil: pamätné sú koncerty a vystúpenia Jaroslava Kociána, Ševčíkovho kvarteta, Bélu Bartóka, Ede Zathureckého, Rudolfa Firkušného, Jana Kubelíka, Františka Ondříčka (prvého interpreta Dvořákovho Husľového koncertu), Vášu Příhodu, Českého kvarteta, ba dokonca aj Českej filharmónie.

Po roku 1918 Hemerka ešte viac zintenzívnil svoje koncertné aktivity. Mali dobrú odozvu, kladne ich hodnotil v miestnych novinách (Šarišské listy) napr. aj Vladimír Meličko, (hudobný skladateľ, klavirista, zbormajster, brat herečky Hany Meličkovej) v tom čase žijúci v Prešove.

J. I. Hemerka – dobová karikatúra, foto: súkr. archív rodiny Hemerkovcov

Nemožno nespomenúť vrelé osobné i profesijné priateľské vzťahy s rodinou skladateľa Mikuláša Moyzesa, čo bolo nadviazaním a pokračovaním priateľských vzťahov ešte od jeho otca. Július a Moyzesovci bývali neďaleko od seba (na Vysokej ulici). Július Hemerka s Mikulášom Moyzesom a Dr. Samuelom Wallentinim spoločne organizovali (v rámci Széchenyiho kruhu, ktorý po r. 1918 nahradila Československá beseda) koncerty, na ktorých vystupoval aj Hemerka nielen ako výborný klavírny sprevádzač, ale aj ako veľmi dobrý spevák. V ním vedenom chrámovom zbore spievala zas sóla Marta Moyzesová, skladateľova manželka.

Tu, v Prešove, v hudobne i kultúrne prajnom prostredí začal Hemerka pracovať na operete Hajdamáci, ktorá do histórie slovenskej operety potom vošla pod názvom Ženské rozmary. Zrazu, nevedno prečo, čo bolo pravou príčinou, opúšťa Prešov, kde sa mu narodili syn Július a dcéra Aranka a vracia sa do Košíc. Odchod sa uskutočnil pravdepodobne v roku 1921, keďže tretie dieťa, Marta, sa narodila v uvedenom roku už v Košiciach. Príčiny? Mohli byť viaceré: bol zaskočený zmenenými formami hudobného života v novom štáte, možno zaniklo miesto zastupujúceho učiteľa v Mestskej hudobnej škole, ktoré vykonával v Prešove, možno ho celkom neuspokojovala činnosť kapelníka v chráme, mal vyššie ambície a svoju úlohu mohla zohrať i nevyhovujúca finančná situácia.

Košice

Tak, či onak, pre Hemerku sa východiskom stali Košice, v ktorých napriek neutíchajúcim ambíciám a túžbe získať post dirigenta v košickom divadle, ostal nevyplneným „snom“. V Košiciach, podobne ako v Prešove, pokračoval v dráhe kapelníka a organistu v niekoľkých miestnych kostoloch (u premonštrátov, dominikánov, kalvínov), v ktorých uvádzal aj sklady svojho otca. Naďalej sa živil tiež vyučovaním hudby a spevu. No novinkou v jeho hudobníckom živote bola iniciatíva, z ktorej vzišla sedem členná kapela zábavnej a tanečnej hudby. Pravidelne s ňou vystupoval v chýrnej košickej kaviarni Slávia.

Toto košické obdobie malo samozrejme svoje pozitíva, napr. v nadviazaní priateľstva so slovenským skladateľom Jánom Mórym, (autorom prevažne tanečnej hudby, piesní, komornej hudby, ale i operiet (Slečna vdova, La Valléry, a ďalších). Hemerka často za ním vycestovával a bol jeho hosťom vo Vysokých Tatrách. Móry žil v osade Nové Štrbské Pleso. Spravoval tu po strýkovi zdedený hotel. Nie je vylúčené, že toto tatranské prostredie inšpirovalo Hemerku k tomu, že 2. a 3. dejstvo operety nechal odohrávať na Hrebienku.

Východoslovenské národné divadlo, zdroj: TASR

Svoj skromný príjem zbormajstra, kapelníka, i kaviarenského hudobníka pohotovo dopĺňal i aranžovaním a inštrumentovaním skladieb iných skladateľov populárnej, zábavnej, či operetnej hudby.

Sporadicky sa napokon predsa len dostal k dirigovaniu, no len v maďarských divadelných spoločnostiach. Bolo to v Košiciach (1931, 1938/39), keď mu táto spoločnosť uviedla spevohru Padajúce hviezdy s námetom zo života Sándora Petőfiho a potom tiež v Bratislave (1936/38). V tom čase sa zoznámil a udržiaval pre neho inšpiratívny kontakt so skladateľom Gejzom Dusíkom.

Budapešť

Július Ivan Hemerka s rodinou opustil Košice r. 1939. Cieľom cesty sa stala Budapešť. Nastúpil ako zbormajster v divadle Royal a v Jókaiho divadle. Pre potreby týchto divadiel komponoval i scénickú hudbu. K hudbe tanečnej a zábavnej pribudla hudba filmová. V Budapešti stačil ešte dokončiť svoju poslednú operetu Dnešné dievčatá (A mai lányok), ktorú uviedlo Jókaiho divadlo v septembri 1943 v jeho hudobnom naštudovaní. Zhoršujúci sa zdravotný stav odstavil Hemerku od zamestnania (trpel na cukrovku). Zomrel tri roky pred svojím otcom – 23. decembra 1943 v Budapešti, kde je aj pochovaný.

Július Ivan Hemerka možno osobnostne nedokázal a nevedel, po rozpade Uhorska, prekonať a vcítiť sa do zmien, ktoré priniesol nový spoločenský život i nový politický systém. Vo svojom umeleckom živote, napriek ambíciám, sa nestretával s ústretovosťou okolia, niekoľkokrát začínal odznova, a to so stále s nenaplnenou túžbou stáť raz za dirigentským pultom vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach.

Skladateľ Július Ivan Hemerka

K zábavnému typu hudby inklinoval od počiatku svojej hudobníckej dráhy. Svedčia o tom jeho opusy zábavnej a tanečnej hudby, i ním založený salónny (malý tanečný) orchester, ktorý hrával i jeho skladby, a v ktorom sám sedel za klavírom.

Zaiste sa mu zapáčil operetný žáner, ktorý v čase jeho detstva v Košiciach (ale aj v Prešove) bol bohato zastúpený v repertoári maďarskej divadelnej spoločnosti Jánosa Komjáthyho a od času 1. svetovej vojny v spoločnosti Ödöna Faragóa. Možno to bola pre neho inšpirácia, aby svoje skladateľské vlohy uplatnil, keďže ho to tiahlo k divadlu aj ako dirigenta, v operetnom žánri. V tomto hudobnodramatickom žánri zanechal operety: Priateľská šuba, Ženské rozmary, Žena, Dnešné dievčatá, V parku pod starými stromami a dve spevohry: Háry János (nedokončená)a Padajúce hviezdy.

Salónny Jazz Septet J. I. Hemerku, foto z r. 1930 v košickej kaviarni Slávia. Zľava: Anton Procházka (pozauna), Bohuslav Pokorný (trúbka), Július Ivan Hemerka (stojaci pri klavíri), Jozef Moczo (husle), Vili Lengyel (saxofón), Rudolf Bičište (bicie), Vojtech Filčák (v pozadí). Foto: súkr. archív rodiny Hemerkovcov

Prvá opereta Priateľská šuba bola na svete už v roku 1908, ale predvedená nebola. Operety Žena (Az asszony), s libretom Jánosa Jeneia a Dnešné dievčatá (Mai lányok), (libreto Perényi – Szücs) mu uviedli maďarské divadelné spoločnosti. Košičania videli okrem operety Ženské rozmary aj operetu Žena (1942), v Budapešti uviedlo Jókaiho divadlo operetu Dnešné dievčatá (10. 9. 1943). Túto operetu naštudoval a dirigoval Hemerka. Sporadicky, medzi rokmi 1930 – 1940 dirigoval v Košiciach (1931), potom v Bratislave (1936 – 1938), tam tiež v maďarskej divadelnej spoločnosti. Vtedy sa zoznámil aj so skladateľom Gejzom Dusíkom. Táto známosť ho povzbudila v kompozícii ďalších operiet. V Košiciach v sezóne1938/39 hudobne naštudoval a dirigoval v maďarskej spoločnosti svoju spevohru Padajúce hviezdy. Práve touto operetou ukončila spoločnosť svoju činnosť v Košiciach.

V Budapešti pribudla hudba filmová a pre obe divadlá skladal hudbu scénickú.

Ako to bolo s operetou Ženské rozmary

Svoju druhú operetu Ženské rozmary, zložil Hemerka v roku 1920 (vtedy s názvom Hajdamáci). Podľa vlastnoručného záznamu v partitúre ju dokončil 10. novembra 1920 v Prešove. Nevšednou – jazykovou zvláštnosťou operety sú dve postavy – Jožko a Hanča, slúžiaci na statku Orkuckého na východnom Slovensku (1. dejstvo), v operete hovoriaci a spievajúci v šarišskom nárečí.

Okolo autorstva libreta, mimochodom veľmi naivného, vznikol medializovaný spor, iniciovaný autorom pôvodného libreta Emom Bohúňom. Ten sa verejne, otvoreným listom v novinách, ohradil voči upravenej podobe libreta operety, ktoré upravoval Ján Slávik.

Emo Bohúň (1899 – 1959), zdroj: fdb.cz

Emo Bohúň (1899 – 1959) spisovateľ, novinár, publicista, napísal libreto v čase, keď žil a pracoval ako bankový úradník v Prešove, kde fungoval aj ako kultúrny referent a redaktor novín Šarišské listy. V roku 1922 tu vydával satirický časopis Dereš. Vznik libreta u Bohúňa pravdepodobne inicioval sám Hemerka. Po prvom uvedení operety sa Bohúň cítil dotknutý, že ako autor libreta je uvádzaný ing. Ján Slávik, upravovateľ a nie on.

V liste, ktorý zverejnil Slovenský denník (VIII. 1925, č. 17a, s. 5) Bohúň ale pripúšťa, že v librete operety došlo oproti pôvodnej verzii k niektorým zmenám: v pôvodnej verzii libreta s názvom Hajdamáci Bohúň lokalizoval dej do ukrajinskej (ruskej) a nie východoslovenskej dediny, novinkou v librete boli aj Vysoké Tatry. Bohúň sa taktiež ohradzoval voči implantovanému nárečiu, a vytýkal pozmenené mená jednotlivých postáv. … „no kostra, aj epizódy,“ tvrdí v otvorenom liste spisovateľ, „…zauzlenie i rozuzlenie ostali nedotknuté.“

Bohúňovi sa nepáčilo, že ho Slávik nepožiadal o zvolenie urobiť zmeny v librete, ktoré mohol, píše Bohúň, urobiť napokon aj on sám. Toľko spisovateľ Emo Bohúň. (Zatiaľ som sa nedopátrala originálnej podoby libreta zo spisovateľovho pera.)

Titulný lis rukopisu klavírneho výťahu operety Ženské rozmary, foto: súkr. archív rodiny Hemerkovcov

Na slabé, umelecky nekvalitné libreto) poukazovalo i vedenie SND v Bratislave. Proti libretu v roku 1920, keď Hemerka poslal operetu na posúdenie do Bratislavy, vystúpil vtedy dramaturg opery SND dr. Hála, o čom svedčí list Milana Zunu, vtedy umeleckého šéfa opery SND, adresovaný z Bratislavy J. Hemerkovi datovaný 3. decembra 1920. Nielen vtedy, ale aj po premiérach operety v Košiciach v rokoch 1925 a 1930 boli voči libretu vznesené námietky v košickej tlači. Recenzie premiér operety r. 1925, 1927 a potom v maďarskom jazyku (preklad Fodor) r. 1930 sa ale svorne zhodujú v kladnom hodnotení hudby operety, s ktorým možno vo všeobecnej rovine aj súhlasiť.

Partitúra a klavírny výťah operety, napovedajú o Hemerkovej snahe vychádzať v hudbe i z intonácie ľudových piesní. Ako príklad môže poslúžiť kuplet Mórica v 1. dejstve, intonačne blízky východoslovenskej ľudovej piesni, narazíme však aj na intonáciu ukrajinských piesní, (nezabúdajme, že pôvodné libreto bolo situované na ukrajinskú dedinu), napr. v duete Oľgy a Miloša (1. dejstvo). Ústrednou hudobnou formou dvadsiatich uzavretých čisiel operety (sóla, duety, ansámbly, zbory, tance) je valčík. Hudba operety ako celok akoby oscilovala medzi maďarsko-viedenskou módnou operetnou vlnou s evidentnou snahou skladateľa po hudobnej lokalizácii deja do prostredia, v ktorom sa odohráva. Mnohé piesne a tance operety sú schopné aj samostatného života. Predohra operety melodicky invokuje ťažiskové melódie.

Titulný list rukopisu klavírneho výťahu predohry (ouvertúry) k operete Ženské rozmary, foto: súkr. archív rodiny Hemerkovcov

Dielo vzbudzovalo záujem verejnosti ešte pred prvým predvedením. Svedčia o tom články, publikované v dennej tlači v rokoch 1920 a 1921. Jeden taký, s názvom „O pripravovanej slovenskej operete“ vyšiel v novinách Právo ľudu, či iný článok, ktorý uverejnili noviny Slovenská politika niesol názov „Čo sa stalo s prvou slovenskou operetou?“ O operetu prejavilo záujem aj vedenie Slovenského národného divadla v Bratislave, no stroskotalo to, ako som už uviedla, na librete.

Napriek všetkým skutočnostiam a rozruchu okolo operety, keď jablkom sváru sa stalo libreto, upozorňujem na snahu skladateľa napísať a uviesť operetu zo slovenského prostredia, so slovenským libretom a hudobne to aj potvrdiť.

Vedenie Východoslovenského národného divadla v Košiciach (riaditeľ Josef Hurt) dostálo svojmu prísľubu uvádzať na javisku od samého začiatku svojho vzniku slovenské diela. Slovenská opereta Ženské rozmary, nesie vlajku prvej slovenskej operety, ktorá kedy vôbec zaznela z javiska košického divadla, keď do toho času započítame ešte aj čas od otvorenia prvej kamennej budovy v Košiciach (Mestské divadlo) v roku 1789.

Autor: Dita Marenčinová

Poznámka:

V texte som použila rozhovory a písomné poznámky skladateľovho syna Júliusa Hemerku, ktorý v čase zbierania materiálu ešte žil, (v súčasnosti už nežije), v Maďarsku v meste Balassagyarmat (Balašské Ďarmoty). Poskytol mi notový materiál – klavírny výťah a partitúru operety aj s libretom. (Tento notový materiál som odovzdala do Okresného Archívu mesta Košice.) Fotografie, použité v texte pochádzajú z osobného rodinného albumu Hemerkovcov.

Bibliografia:

Ľudová politika, III, 1927, č. 255, s. 6
Robotnícke noviny, XXII, 1925, č. 12, s. 4
Slovák,VII,1925, č. 15, s. 6
Slovenská politika, VI, 1925, č. 10, s. 5
Slovenský východ, VII, 1925, č. 4, s. 5 – XII, 4. 2.1930
Encyklopédia dramatických umení I. Veda. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1989
Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zväzok. Obzor, Bratislava 1984
Pazdírkův hudební slovník naučný, 1937. Část osobní. Svazek první ( A-K)
Slovenský biografický slovník I. (A-D). Matica slovenská. Martin1986
Ursínyová, T.: Cesty operety. Opus. Bratislava 1982

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár