O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (10)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V desiatom diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Bedřicha Jeřábka od založenia v roku 1920 predstavíme mezzosopranistku Slávu Rostovú, tenoristu Antonína Šimeka a barytonistu Lea Strausa.

Sláva Rostová (vlastným menom Jaroslava Procházková, vydatá Karlíková, narodila sa 7. apríla 1890 v Košťanoch, okres Teplice, zomrela 26. augusta 1972 v Prahe, manžel Ing. Vilém Karlík, riaditeľ uhoľných baní v Moste) bola sólistkou operného súboru SND v rokoch 1921 – 1923.

Rostová študovala spev v Pivodovej speváckej škole, s ktorou absolvovala verejné vystúpenie v Lucerne. Vystupovala na koncertných pódiách, napr. v roku 1920 spievala s klavírnym sprievodom Karla Nedbala piesne na koncertnom večere v pražskom Mozarteu. O rok neskôr sa pod jeho taktovou nadaná, perspektívna speváčka predstavila aj na opernom koncerte so Šakovou filharmóniou.

Slávka Rostová ako Carmen, foto: Archív DÚ

Po pohostinskom vystúpení v postave Panny Rózy v Tajomstve, uvedeného v rámci Smetanovho cyklu v apríli 1921, začala umeleckú činnosť v Košiciach koncom sezóny 1920 – 1921 ako Radka vo Fibichovej Šárke (1921, insc. 1920), Zuzka vo Foersterovej Eve (1921) a Lola z Mascagniho Sedliackej cti (1921). Spievala Ľudmilu v Smetanovej Predanej neveste (1921) v skvelom hudobnom naštudovaní Milana Zunu, bola dobrou Baruškou vo Weisovom Lešetínskom kováčovi (1921), stvárnila Karolku z Janáčkovej Jej pastorkyne (1922). Speváckym i hereckým výkonom kritiku upútala v postave kľúčnice Lotinky v Dvořákovom Jakobínovi (1922).

Bola výborná aj ako Flora z Verdiho Traviaty (1922), ktorú narýchlo prevzala za chorú Renátu Šimáňovú. Javiskovou istotou, zvučným a pekným, farebným hlasom odbornú obec zaujala v postave Suzuki v Pucciniho Madame Butterfly (1922), s ktorou úspešne pohostinsky vystúpila na scéne Národného divadla v Prahe (1922). Dobrou postavou bol Niklas v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1922). Pekný spevácky a v hereckom výraze premyslený výkon podala v titulnej postave Thomasova Mignon (1922).

Ako Bizetova Carmen (1922) zaujala viac pekným zjavom, herecky dobre zvládla kartovú scénu a záverečnú scénu, po stránke speváckej však zostala postave veľa dlžná. Vyrovnaný spevácky i herecký výkon podala ako Siebel z Gounodovho Fausta a Margaréty (1922). Jej speváckemu naturelu bola blízka aj postava Princa Orlovského zo Straussovho Netopiera v novom naštudovaní dirigenta Františka Vaněka.

Slávka Rostová ako Mignon, Slovenský svet, 27. 8. 1922, r. 2, č. 34, s. 5

So vzácnym pochopením po speváckej i hereckej stránke interpretovala aj menšie postavy, pastierika v Pucciniho Tosce (1922), tretiu žnicu v Smetanovej Libuši (1923), bola hlasovo dobrou a pôvabnou lesnou žienkou z Dvořákovej Rusalky (1922), výbornou kňažnou v Dvořákovej opere Šelma sedliak (1922) a Glašou v Janáčkovej Káti Kabanovej (1923). S bezpečnou intonáciou a v presnom rytme spievala postavu Malliky v košickej premiére inscenácie Delibesovej Lakmé (1922) pod taktovkou Milana Zunu, ktorou svoju činnosť v SND ukončila.

S Bedřichom Jeřábkom a ďalšími umelcami odišla z Bratislavy do divadla v Plzni (1923 – 1924), kde si zopakovala napr. Bizetovu Carmen (1923) a Niklasa z Offenbachových Hoffmannových poviedok (1924 ) Záznamy o jej ďalšej činnosti či pôsobnosti chýbajú, možno iba predpokladať, že po vydaji za riaditeľa baní v Moste Viléma Karlíka umeleckú činnosť ukončila.

Prečítajte si tiež:
O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
S
metanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo

Antonín Šimek (umelecké meno Tino Šimek, narodil sa v roku 1896, presný dátum, miesto narodenia a ďalšie údaje nie sú známe) bol sólistom operného súboru SND v sezóne 1921 – 1922.

Antonín Šimek, odchovanec operného speváka, barytonistu Emanuela Kroupu, začal umeleckú činnosť v roku 1919 vo Východočeskej spoločnosti Antoša J. Frýdu, kde naštudoval bohatý repertoár. Popri Smetanových postavách Jeníka v Predanej neveste a Lukáša v Hubičke, aj Kozinu v Kovařovicových Psohlavcoch, Pedra v d´Albertovej Nížine, Manrica vo Verdiho Trubadúrovi. Bol výborným Pinkertonom z Pucciniho Madame Butterfly, kde bola jeho partnerkou v titulnej úlohe primadona Národného divadla v Brne Božena Snopková. Wilhelma Meistera v Thomasovej Mignon spieval s hviezdnym speváčkami Kristinou Morfovou (Filina) a Ludmilou Prokopovou (Mignon).

Antonín Šimek, foto: Archív DÚ

Na scéne SND vystupoval Šimek pohostinsky už v sezóne 1920 – 1921. V smetanovských úlohách Jeníka (1920) z Predanej nevesty a Lukáša z Hubičky (1921) uplatnil svoj mäkký, farebný, vo vysokej polohe zvučný hlas, zaujal aj pekným zjavom a hereckým výrazom.

V sezóne 1921 – 1922 už ako člen operného súboru spieval princa v Dvořákovej Rusalke (1921, insc. 1920), podľa kritiky bol dobrým, herecky vášnivým Turiddom v Mascagniho Sedliackej cti (1921), dramatickým Donom José z Bizetovej Carmen (1921) a Caniom v Leoncavallových Komediantoch (1921). Spevácky i herecky sa úspešne zhostil Verdiho postáv Riccarda v Maškarnom plese (1921) a Vojvodu v Rigolettovi (1922, insc. 1920). Svedomite naštudoval titulnú postavu Massenetovho Werthera (1921).

Po titulnej postave Massenetovho Werthera (1921) sa jeho hlas zaskvel v úlohe rytiera Des Grieux v Massenetovej Manon (1922), kde podal premyslený herecký výkon, vystupňovaný v kláštornej scéne. Spevácky i herecky vynikol George Brown v opere Boieldieua Biela pani (1921) a Laca v Janáčkovej Jej pastorkyni (1922). Na zájazde opery v Košiciach spieval Hoffmanna v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1922) a Fausta v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1922).

V sezóne 1922 – 1923 hosťoval v Plzni ako Eleazár v Židovke a Dalibor, v roku 1927 ako Raul v Meyerbeerových Hugenotoch a Ladislav v Smetanových Dvoch vdovách., v Brne ako Radames v Aide a Princ v Rusalke v roku 1923). V roku 1923 bol hosťom Volksoper vo Viedni ako Don José, Radames, Canio a Pinkerton. Do roku 1931 vystupoval na popredných operných scénach Národného divadla v Belehrade, v Záhrebe, v Miláne, Palerme a Zürichu. V Záhrebe spieval napr. Radamesa v Aide so slovinským basistom (známym aj z hosťovania v SND) Josipom Križajom ako Ramfisom.

Koncert Tina Šimka, Národní listy, 25. 4. 1933, r. 73, č. 80, s. 4

Po návrate často hosťoval v Národnom divadle v Prahe (1932 – 1942) ako Princ v Rusalke, Don José, Verdiho Don Carlos a Richard v Maškarnom plese. V roku 1932 inicioval z lásky k Chodskému kraju a jeho histórii, k dielam Aloisa Jiráska aj k opere Psohlavci a obdivu ku Karlovi Kovařovicovi uvedenie Kovařovicovej opery Psohlavci vo vojenskej jazdiarni Domažliciach v prevažnej časti so súborom Národného divadla Praha.

V srdci Chodska priniesol divákom hodnotný umelecký zážitok, na ktorom sa za spoluúčasti orchestra Radio-Journalu podieľali režisér a súčasne predstaviteľ Matěja Přibeka Josef Munclinger, dirigent Otakar Jeremiáš a scénograf Václav Gotlieb, Zdeněk Otava (Lomikar) a Věra Manšingrová (Hanči). Šimek spieval hlavnú postavu Jana Sladkého Kozinu ušľachtilým lyrickým hlasom s patričnou dramatickou gradáciou a s oduševneným hereckým výrazom. V roku 1943 spieval v stredočeskom meste Dobřichovice spieval Vojtecha v Blodkovej opere V studni s miestnym amatérskym súborom.

Bohatá bola aj koncertná činnosť Antonína Šimeka. Na koncerte piesní a árii z tvorby Verdiho, Mozarta, Bizeta, Masseneta, Pucciniho, Moniuszka, Meyebeera, Čajkovského, Smetanu a Nováka v Smetanovej sieni v Prahe (1927) spieval s Hermanom Hornerom, basistom Nemeckého divadla v Prahe. Na samostatnom koncerte interpretoval tvorbu Glucka, Mozarta, Čajkovského, Jindřicha, Jiráka, Nováka a Gabriela Musellu (1931). Vystupoval na koncertoch v Budapešti, Taliansku, v roku 1938 mal koncert z nemeckej, talianskej, francúzskej a českej piesňovej tvorby v hudobnej škole v Paríži (Ecole normale de la musique). V spoločnosti Radio svizzera-italiana servizio tecnico nahral s pianistom Walterom Langerom gramoplatňu s českými piesňami (1947).

Barytonista Leo Straus (Leopold Alexander Straus, L. A. Straus, Ludvik Straus, narodil sa 5. novembra 1885 v Mohelne v okrese Třebíč, dátum a miesto úmrtia nie sú známe) bol žiakom speváckej školy bývalého sólistu ND Praha Václava Viktorína, neskôr sa súkromne doškoľoval u pedagóga Egona Fuchsa.

Umeleckú činnosť začal ako koncertný spevák v Prahe v roku 1909. Na koncertných pódiách sa prezentoval kultivovaným a umelecky pôsobivým prednesom piesňovej tvorby R. Schumana, F. Schuberta, E. H. Griega, J. Brahmsa i C. Debussyho, ale predovšetkým pôvodnej domácej tvorby Boleslava Vomáčku, Karla Boleslava Jiráka, Vítězslava Nováka, Ladislava Vycpálka a. i. Príležitostne interpretoval árie z opier Bedřicha Smetanu, Zdeňka Fibicha. Popri koncertnej činnosti sa od roku 1914 venoval prednáškam zameraným na vyučovanie spevu spojených s praktickými výstupmi.

Leo Straus ,foto: Archív DÚ

Na scéne SND sa Leo Straus uviedol svedomitým naštudovaním Alberta v obnovenej premiére Massenetovho Werthera (1921), začiatočníckym ťažkostiam v hereckom výraze sa podľa kritiky nevyhol v postave Silvia v Leonacavallových Komediantoch (1921). Doštudoval Sharplessa v Pucciniho Madame Butterfly (1922, insc. 1921), dobre sa vžil do postavy Georgesa Germonta vo Verdiho Traviate (1922), po stránke speváckej mu však robila ťažkosti vyššia poloha jeho partu, lepší výkon podal potom v reprízach.

Dobrým dojmom na kritiku zapôsobil ako Gróf Brode v Maršíkovom Čiernom lekne (1921), herecky aj spevácky pekný výkon podal v postave Maršálka z Dvořákovej opery Čert a Káča (1921). Vytvoril postavy Hermana v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1922), Hostinského v Massenetovej Manon (1922), Marulla vo Verdiho Rigolettovi (1922, insc. 1920), v Smetanových operách Budivoja v Daliborovi (1922) a Krušinu v Predanej neveste (1922, insc. 1921). Rozlúčil sa postavou Valentína v Gounodovom Faustovi a Magaréte (1922) v Košiciach.

Po odchode z Bratislavy bol Leo Straus jednu sezónu sólistom opery v Plzni, tu stvárnil Tomeša v Smetanovej Hubičke (1922), Bučinského v Dvořákovom Dimitrijovi (1923), Proška v Kovařovicovej opere Na starém bělidle (1923), Renata z Verdiho Maškarního plesu (1923). Podľa dostupných referencií v tlačí sa potom naďalej venoval koncertnej činnosti.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Archív: O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár