O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (14)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štrnásty diel seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle venujeme činnosti českého herca, režiséra a operetného speváka Václava Poláčka v Slovenskom národnom divadle v rokoch 1923 – 1924 a 1932 – 1934. V predošlom prvom z troch príspevkov venovaných tejto osobnosti, sme sa zamerali na jeho činnosť pred príchodom do SND.

Václav Poláček prijal v roku 1923 ponuku riaditeľa Slovenského národného divadla Oskara Nedbala na miesto šéfa spevohry a režiséra činohry, s povinnosťou hrať v činohre. Ako režisér sa uviedol novým naštudovaním Verdiho Rigoletta (1923) v spolupráci s dirigentom Pavlom Dědečkom. Evidentná bola jeho snaha zbaviť predstavenie starého klišé, obnovená inscenácia upútala sviežosťou a živosťou. S menším úspechom sa stretla opera Stanislava Sudu Pri božích mukách (U Božích muk, 1924, dirigent Dědeček) na slovenský námet, ktorú kritika jednoznačne odmietla, nepomohla jej ani Poláčkova réžia, ktorá vhodne vystihla prostredie.

Václav Poláček (1880 – 1962), foto: Štátny oblastný archív Plzeň

Kritiku zaujala režijne premyslená koncepcia Smetanovho Tajomstva (1924) uvedená v rámci Smetanovho cyklu, opäť s dirigentom Dědečkom. Prijateľná bola réžia Charpentierovej hudobnej drámy Louisa (1924) v scénickej výprave Jiřího Drémana, ale aj zásluhou Dědečkovho kvalitného naštudovania. Režijná koncepcia obnovenej inscenácie Gounodovho Fausta (1924) narážala na nevhodné dekorácie. S dirigentom Bohušom Tvrdým naštudoval Mozartovu Figarovu svadbu (1924) uvedenú na zájazde opery v Košiciach.

V roku 1924 sa Poláček so súborom opery pod vedením Oskara Nedbala zúčastnil historického zájazdu bratislavskej opery do Barcelony a Madridu v Španielsku, kde vykonával funkciu inšpicienta a v Smetanovej Predanej neveste spieval principála. Po odvolaní vedúceho zájazdu a režiséra Smetanovej Predanej nevesty Jaroslava Kvapila do Prahy inscenoval operu v jeho intenciách v Teatro Real v Madride.

Predaná nevesta v Madride, zájazd Opery SND v roku 1924, programový plagát zdroj: internet

V činohre režíroval Poláček dve veselohry, Šamberkovu Palackého triedu čís. 27 (1923), tu vytvoril aj neodolateľnú postavu Heliodora Drmolu a komédiu Glassa a Megrueho Nová firma (1923), kde svoj zmysel pre komiku uplatnil v jednej z hlavných postáv Siegfrieda Potascha. V činoherných inscenáciách vytváral mnohé ďalšie postavičky a figúrky, úspech mal aj v postave krajčíra Ihličku v balete Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky (1923).

Do súboru SND sa Václav Poláček vrátil v roku 1932 na pozvanie riaditeľa Antonína Drašara. Bolo to v období svetovej hospodárskej krízy, ktorá zasiahla aj divadlo. Drašar, ako úspešný súkromný podnikateľ, mal záujem prilákať divákov a dôsledky finančnej krízy sa rozhodol riešiť založením samostatného spevoherného súboru. Stal sa však terčom kritiky a polemík slovenskej kultúrnej obce, ktoré sa zneužívali na politicko-národnostné boje, nevšímajúc si návštevnícku krízu. Tieto problémy sa pertraktovali aj v periodickej tlači a kritiky na operetné premiéry sa objavovali iba zriedkavo (výnimkou bol bratislavský nemecký denník Grenzbote).

Prečítajte si tiež:
O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (13)
(prvý z troch príspevok venujúci sa činnosti Václava Poláčka pred príchodom do SND)

Drašar si z predchádzajúceho pôsobiska v Olomouci priviedol dirigenta Jiřího Viliama Schöffera i viacerých sólistov a v roku 1932 poveril vedením súboru režiséra Václava Poláčka. Súčasne si na jeseň v roku 1932 založil druhú scénu, Moderní operetu v pražskom Varieté, ktorá pomohla Drašarovi finančne preklenúť najkritickejšie obdobie. Dirigentom bol Schöffer, režisérom Poláček a členmi súboru viacero sólistov SND (Jarmila Kšírová, Terézia Prošingerová, Štefan Hoza, František Krištof Veselý a i.), ktorí si museli plniť i svoje bratislavské úväzky.

Václav Poláček a Juraj V.Schöffer, foto: Archív DÚ

Ako prvú inscenáciu v SND uviedol Poláček Offenbachovu operetu Orfeus v podsvetí (1932) vo vlastnej revuálnej úprave, čo však podľa kritiky operete neosožilo. Hudobne operetu naštudoval nový dirigent spevohry, koncertný pianista a skladateľ Max H. Schwarz, žiak Alexandra Zemlinského, s ktorým Poláček spolupracoval aj na dielach maďarských autorov. Svižný spád mala konvenčná, vo svojej dobe úspešná opereta z veľkomestského prostredia Szabolcsa Fényesa Maya (1932) a Mihályho Eisemanna Veselé manévre (1932) v peknej, výstižnej výprave Jána Ladvenicu. Uviedol aj anglickú hudobnú komédiu z exotického prostredia Sidneyho Jonesa Gejša (1934) s Margitou Česányiovou v hlavnej postave.

Prečítajte si tiež:
O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla
(seriál)
S
metanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo

Kritiku nezaujal ani muzikál Viviana Ellisa a Richarda Myersa Jim a Jill (1933), ktorý bol inverziou rozprávky o Popoluške s obrátenými rolami. Z postavy očarujúceho princa sa stala moderná mladá a rázna žena, milionárova dcéra Jill (Zdenka Poláčková), ktorá si vybrala za manžela chudobného Jima (Ludvík Letenský).

V decembri 1932 režíroval inscenáciu Nedbalovej Poľskej krvi, ktorá bola rozlúčkovým predstavením ukončenia dlhoročnej umeleckej činnosti Mirka Horského, s hosťujúcou Mary Bártů (Helena), pod taktovkou ďalšieho hosťa, Františka Dyka (šéfa a prvého dirigenta Radiojournalu, rozhlasového orchestra v Bratislave). Režíroval mnohé aktuálne, úspešné zahraničné, klasické operety, s dirigentom Josefom Vincourkom naštudoval Gilbertovu Cudnú Zuzanu (1932) s Ljubou Hermanovou v titulnej úlohe, Fallovu Rozvedenú pani (1933).

F. Lehár: Veselá vdova, Opera SND, 1933, programový plagát, zdroj: Archív SND

V repertoári sa prvýkrát objavili aj vokálne náročné operety najhranejšieho Franza Lehára, v uvádzaní ktorých predbehlo Bratislavu košické Východoslovenské národné divadlo už v roku 1926. Po odchádzajúcom režisérovi Villym Pražským prevzal Zem úsmevov, ktorou v októbri 1932 Drašar otváral Moderní operetu v Prahe, kde mala veľký úspech zásluhou mladého, dobre vyzerajúceho výborného tenoristu Štefana Hozu ako princa Su-Čonga, žiačky Josefa Egema na bratislavskej Hudobnej hudobnej a dramatickej školy Jarmily Kšírovej (Líza) a Terézie Prošingerovej (Mi, uvádzaná ako Proschingerová).

Prijateľná bola réžia Cároviča (1932) s dirigentom Vincourkom na scéne Jána Ladvenicu a s výborným interpretom titulnej postavy Dr. Jankom Blahom. Veľmi dobrú umeleckú úroveň mala podľa kritiky aj inscenácia Veselej vdovy (1933, Vincourek, Ladvenica, prvé uvedenie Veselej vdovy v SND) s populárnou a pôvabnou speváčkou s príjemným hlasom Jarmilou Kšírovou v postave Hanny Glavari, elegantnou Valenciennou bola Marie Řezničková a skvelým Danilom Dr. Janko Blaho. V Grófovi Luxemburgovi (1933) s Františkom Krištofom Veselým v titulnej úlohe opäť zažiarila Jarmila Kšírová (Angela Didierová).

F. Lehár: Giuditta, Opera SND, 1934, Štefan Hoza (Octavio), Margita Česányiová (Giuditta), foto: Archív DÚ

Poláček režíroval i prvú operetu naštudovanú v slovenskom preklade Štefana Hozu Paganini, ktorý spieval aj titulnú úlohu. V postave Belly Giretti zaujala speváckym výkonom¸ krásnym zjavom a živým, elegantným hereckým prejavom začínajúca Margita Česányiová. V spolupráci s Ladislavom Holoubkom uviedol divácky úspešnú exoticky ladenú a humorom podfarbenú Bajadéru (1934), kde opäť upútali Česányiová (Odetta) a Hoza (Princ Radjami). Nesporným umeleckým činom bolo podľa kritiky uvedenie Lehárovej Giuditty (1934) vo výbornej, do posledného detailu prepracovanej réžii, s dirigentom Schöfferom a s vynikajúcou Česányiovou v titulnej postave. Premiéra ako slávnostné predstavenie Slovenského veslárskeho klubu pod záštitou starostu mesta Bratislavy Dr. Vladimíra Krnu bola súčasne spoločenskou udalosťou.

F. Lehar: Giuditta, Opera SND, 1934, zdroj: Archív SND

Zo súčasnej českej tvorby mala úspech jedna z najpopulárnejších operiet Járu Beneša z Moravského Slovácka U Svätého Antoníčka (1933) s Jozefom Křepelom (starosta Ondruš), s hosťujúcimi subretami Růženou Cellerovou (Marina) a Marlis Ginalskou (Lenka), známou aj z filmového plátna. Vo Viplerovej, z moravského folklóru čerpajúcej operete Na Svätom kopčeku (1934, pod taktovkou Ladislava Holoubka) Poláček naplno využil farebne bohatú výpravu Jána Ladvenicu. K úspechu prispel ako hosť aj tvorca hlavnej postavy Střéčka Křópala, rázovitý a bodrý Valentín Šindler. Divácky úspešná bola aj Weinbergerova revuálna opereta s jazzovými melódiami na vtipné libreto Na ružiach ustlané (1934) s dirigentom Holoubkom na pompéznej scéne Tibora Sylvestra a s Česányiovu v hlavnej úlohe Mariany.

Poláček režíroval aj pôvodnú operetu J. V. Schöffera Závodom o lásku (1934) na vlastné, podľa niektorých recenzentov nevhodné, menej hodnotné libreto, ktoré by si vyžadovalo úpravu, iní ho dokonca odmietli ako „nemravné“. Kladom operety bola Schöfferova invenčná hudba s výbornou inštrumentáciou a výkony Máji Kohoutovej (Máňa), Elly Šárkovej (Luisa), Josefa Křepelu (Leo) a Františka Krištofa Veselého (Richard). V spolupráci s choreografkou Ellou Fuchsovou režíroval celovečerný balet poľského skladateľa Ludomíra Różyckého Pán Twardowski (1933).

J. V. Schöffer: Závodom o lásku, Opera SND, 1934, programový plagát, zdroj: Archív SND

Václav Poláček vytvoril aj charakterové a komické postavy, akými boli napr. Jupiter (Offenbach, Orfeus v podsvetí, 1932), Gróf Schwarzenberg (Eisemann, Veselé manévre, 1932), Barón Conrad (Gilbert, Cudná Zuzana, 1932), úradník na vyslanectve Njeguš (Lehár, Veselá vdova, 1933), milionár Henry Kemp (Grey – Newmann, Jim a Jill, 1933), riaditeľ Pietre te Bakkenskijl (Fall, Rozvedená pani, 1933), Gróf Hedouville (Lehár, Paganini, 1933), John Castor, petrolejový kráľ z New Yorku (Vilím, V žiari miliónov,1934), Profesor Emanuel Helsing (Vipler, Na Sv. kopčeku, 1934), profesor Pierre Doriot (Beneš, Syn bohov, 1934), Tajný radca Haugswitz (Weinberger, Na ružiach ustlané, 1934, Ibrahim (Lehár, Giuditta, 1934), Chiron, riaditeľ banky (J. V. Schöffer, Závodom o lásku, 1934), Markíz Imari (Jones, Gejša, 1934). Priliehavý a precízny výkon podal ako Lord, kancelár de la Trémouille v hre G. B. Shawa Svätá Jana (1934).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Archív: O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár