V 19. diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Oskara Nedbala vám predstavíme barytonistu Pavla Jernera, sólistu operného súboru SND v sezóne 1925 – 1926.
Pavel Jerner (aj Bauer-Ježek alebo Jerner-Ježek, dátum a miesto narodenia nie sú známe, zomrel 19. decembra 1932 v Prahe) bol pôvodným povolaním inžinier, umeleckú dráhu začínal ako operný spevák v Českých Budějoviciach, po oslobodení pokračoval v Národnom divadle v Brne (1920 – 1924, 1929 – 1931) a v sezóne 1925 – 1926 bol sólistom operného súboru SND.
Renomé hrdinského barytonistu získal Pavel Jerner počas pôsobenia v Brne, kde si vybudoval široký repertoár v barytónovom i basovom odbore. Naštudoval mnohé postavy v pôvodnej českej opernej tvorbe, po Kučinovi v Ostrčilovej opere Poupě (1920), vytvoril veľmi peknú postavu Josefa vo Foersterovej Debore (1920) a Jiskru Řehůřka v Kovařovicových Psohlavcoch (1920). Lyrickým hudobným prednesom kritiku upútal ako Přemysl vo Fibichovej Šárke (1921) a Ossian v Ostrčilovej Legende z Erinu (1921).
Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo
Uplatnil sa ako správca továrne vo Weisovom Lešetínskom kovářovi (1921), bol spevácky úspešným Samkom z Foersterovej Evy (1922, 1925) a Vávrom v Dvořákovej opere Tvrdé palice (1929). Veľmi dobrý spevácky a herecký výkon podal v titulnej postave v premiére opery Otu Zítka Pád Petra Králence (1923) v hudobnom naštudovaní Františka Neumanna a v réžii autora. Stvárnil postavu Jeza di Lendu v jednoaktovke Jaroslava Vogela Maréja (1928) na motívy prózy talianskeho autora Antonia Beltramelliho.
Dobré výkony podal ako Ivan Karamazov v Jeremiášovej opere Bratří Karamazovi (1929) a ako Duch hraběte Kazimíra v Křičkovej opere podľa Oscara Wilda Bílý pán aneb Těžko se dnes duchům straší (1929).
Hlasovú kultúru uplatnil v Smetanových operách, typ renesančného šľachtica vytvoril vo Vokovi v Čertovej stene (1922), bol dobrým Kalinom v Tajemství (1923), Tomešom v Hubičke (1924), Přemyslom ze Stadic v Libuši (1924, 1930), doštudoval kráľa Vladislava v Daliborovi (1930, insc. 1924). Spevácky i herecky výborne charakterizoval Tomského z Čajkovského Pikovej dámy (1923). Jedným z jeho najlepších výkonov bola podľa kritiky titulná postava Musorgského Borisa Godunova (1923) v prvom brnianskom uvedení opery s dirigentom Františkom Neumannom v réžii Otu Zítka.
Bol dobrým kupcom Mizgirom (Rimskij-Korsakov, Sněguročka, 1928), vynikol ako Galický (Borodin, Kníže Igor, 1930). Po Valentinovi (Gounod, Faust a Markéta, 1921) zaujal hlasovo výborným Escamillom (Bizet, Carmen, 1921). Svieži spevácky výkon podal ako Figaro (Rossini, Lazebník sevillský, 1922), z Verdiho postáv spieval Rigoletta (1924), Lunu (Troubadour, 1926), Germonta (Traviata, 1928). Stvárnil démonického Scarpiu (Puccini, Tosca, 1923), Mozartovho Dona Juana (1929), Wolframa z Eschenbachu (Wagner, Tannhäuser, 1922), pekný výkon podal ako Wotan v českej premiére Wagnerovho Siegfrieda (1931).
V závere sezóny 1925 – 1926 prijal Jerner pozvanie riaditeľa Oskara Nedbala na pohostinské vystúpenia v Košiciach v rámci zájazdu operného súboru, kde s veľkým úspechom spieval Scarpiu v Pucciniho Tosce, Čajkovského Eugena Onegina, Tonia v Leoncavallových Komediantoch, Verdiho Rigoletta a Jaga v Otellovi. V nasledujúcej sezóne 1926 – 1927 sa barytonista krásneho, elegantného zjavu disponujúci veľkým hlasovým fondom, už ako novo angažovaný sólista súboru, uviedol v Bratislave postavou Scarpiu v Pucciniho Tosce (1926, insc. 1924). Spevácky výkon hodnotila kritika priaznivo, v hereckom prejave mu vyčítala skĺznutie do stereotypu.
Po Figarovi v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1926, insc. 1923) bol hlasovo výborným Verdiho Rigolettom (1926, insc. 1923), kritika mu vytkla menej zreteľnú artikuláciu. Ako Tonio v Leoncavallových Komediantoch (1926, insc. 1924) zaujal najmä skvelým prednesom prológu. Vrúcny, dobre školený hlas uplatnil v postave Čajkovského Eugena Onegina (1926, insc. 1925), menej však uspokojil po stránke výrazovej, lepší výkon podal ako Gróf Tomskij v Čajkovského Pikovej dáme (1926, insc. 1925).
Spevácky najlepší výkon podal podľa kritiky v titulnej úlohe Mozartovho Dona Juana (1926). Úspešne sa zhostil náročného partu Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1927), herecká stránka by ešte vyžadovala väčšie uvoľnenie a cizelovanie. Krásnym sýtym hlasom spieval Jozefa vo Foersterovej Debore (1926), ale jeho herecký prejav bol v póze i gestách teatrálny. So zanietením stvárnil spevácky i herecky výborného Trivalina v prvom uvedení Folprechtovej opery Lásky hra osudná (1926) v hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala. Bol hlasovo znamenitým Kalinom v Smetanovom Tajomstve (1927).
V roku 1929 spieval Jerner pohostinsky Scarpiu v Pucciniho Tosce, kde prekvapil sýtym, farebným a zvučným hlasom s jasnou vokalizáciou, v hereckom výraze mu vak chýbala nemilosrdná tvrdosť policajného šéfa. Pri Escamillovi v Bizetovej Carmen (1932) mu kritika vyčítala nevkusné herecké preháňanie.
Po skončení aktívnej umeleckej činnosti spieval Pavel Jerner už iba pohostinsky. V roku 1932 po náhlej nevoľnosti odpadol na ulici v Prahe na Smíchove a počas prevozu do nemocnice zomrel. Autor krátkej správy v periodickej tlači uviedol informáciu, že vlastné meno umelca bolo František Ježek a stručne zhodnotil jeho činnosť: „ Krásný hlasový materiál nebyl u něho bohužel podepřen harmonickou kulturou pěveckou a veden uvědomělou uměleckou sebekázní. Tyto nedostatky spolu s bohémskou bezstarostností životní způsobily, že výsledky jeho umělecké činnosti nebyly úměrny značné přirozené vloze a šťastným celkovým disposicím k dráze herecké.“ (og., Lidové noviny, r. 40, 20.12.1932, č. 640, s. 7.)
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
Archív O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
