O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (31)

V 31. diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla predstavíme sólistu operného súboru barytonistu Júliusa Ungara a sólistu operety Rudolfa Princa pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Antonína Drašara v sezóne 1931 – 1932.

Július Ungar, barytonista slovenského pôvodu (dátumy a miesta narodenia a úmrtia umelca nie sú známe) začínal malými a charakterovými úlohami ako úradník (Puccini, Madame Butterfly, 1931, insc. 1924), brabantský šľachtic (Wagner, Lohengrin, 1931), Lokaj (Strauss, Ariadna na Naxe, 1931), Šarlatán (Ignaz Lilien, Beatrys, 1932), Narumov (Čajkovskij, Piková dáma, 1932), Cisársky komisár (Puccini, Madame Butterfly, 1932, insc. 1924), hlásateľ (Halévy, Židovka, 1932, insc. 1929), starý Havajčan Kaluna v operete Paula Abrahama Kvet Havaja (1932).

Pekným a príjemným hlasovým materiálom kritiku upútal v postavách mandarína v Pucciniho Turandot (1931), Marulla vo Verdiho Rigolettovi (1931, insc. 1923) a Pietra v jeho opere Simone Boccanegra (1932). Dobre sa uplatnil ako Brander v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1931, insc. 1930) a Jarno v Thomasovej Mignon (1932), nesedela mu však úloha Alfia v Mascagniho Sedliackej cti (1932, insc. 1921). Na kvalitatívne vyššej úrovni bol jeho spevácky výkon v postave cigána v Musorgského Soročinskom jarmoku (1932) umocnený hereckým prejavom i maskou.

Poznámka:

Biografické údaje a informácie o živote a činnosti Júliusa Ungara nie sú dostupné, jeho meno neuvádza žiadna lexikografická a odborná literatúra. Podľa záznamov Ladislava Lajchu bol slovenským umelcom, ktorého angažoval riaditeľ Antonín Drašar a ktorého po dohode so šéfom opery v roku 1932 prepustil. (IN. L. Lajcha. Zápas o zmysel a podobu SND 1920 – 1938,1, 2000, s. 185, s. 546).

Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo

Rudolf Princ (vl. menom Rudolf Vladimír Félix de Valois Princ, nar. 17. októbra 1902 Vodňany, okr. Strakonice, zomrel 30. januára 1964 v Prahe) pochádzal z francúzskeho šľachtického rodu. Vyštudoval nižšiu strednú školu a učiteľský ústav v Českých Budějoviciach a stal sa učiteľom na Strakonicku a potom v Znojme. Z lásky k divadlu sa však rozhodol pre herecké povolanie a časom sa vypracoval na operetného herca a komika.

Po umeleckých začiatkoch na divadelných scénach v Mladej Boleslavi, Juhočeskom národnom divadle v Českých Budějoviciach, Moravskom divadle v Olomouci (1927 – 1931) bol angažovaný v Slovenskom národnom divadle (1931 – 1932). Potom odišiel do Prahy, kde prešiel viacerými divadelnými scénami: Malá opereta, Veľká opereta, Moderné divadlo Akropolis, Tylovo divadlo v Nusliach, Divadlo na Fidlovačke a nakoniec sa opäť vrátil do Nuslí, kde svoju dlhoročnú činnosť v šesťdesiatych rokoch ukončil.

Na divadelných doskách prešiel od operetného mladokomika až po odbor starokomický. Kritika oceňovala najmä jeho temperamentný herecký prejav, mimiku, masku a zmysel pre humor. Nahrával piesne na gramofónové platne a hral drobné figúrky vo viacerých filmoch (1938 – 1964).

V olomouckom divadle sa Rudolf Princ po postavách šéfa a kapelníka v úspešnej Hašlerovej revue Ženy, pozor na muže ! (1927) uplatnil v mnohých menších úlohách v širokom spektre spevoherného repertoáru, ako poštár Ferdinand Binder (Schubert – Berté, Dům u tří děvčátek, 1927), hrabě Pachta (Ascher, Taneček panny Márinky, 1928), Marco (Lehár, Paganini, 1928). V Lehárových operetách vytvoril originálnu figúrku komorníka (Carevič, 1928), Weylanda (Friederika, 1929), tanečného majstra Cascadu (Veselá vdova, 1930). Dobré výkony podal ako Sárosfálfy (Brodszky, Unáší ženu, 1929), učiteľ (Jessel, Děvče z černého lesa, 1929), bratr Peregrin (Eysler, Zlatá paní mistrová, 1929), hrabě Negresko (Kálmán, Vévodkyně z Chicaga, 1929), Voltaire (J. Strauss, Casanova, 1929). Zmysel pre komiku prejavil v postave Pavla Jandla (Pál, Poslední dcera Verebelyho, 1930).

Bol znamenitým Mefistom (Zerkowitsch, Meluzina, 1930), pojašeným maliarom Masakrevičom (Ziehrer, Vagabundi, 1930), Albertom v úspešnej Brodszkého operete Primavera (1930). Stvárnil boha obchodu Merkura (Offenbach, Orfeus v podsvětí, 1931), dobre vystihol novinárskeho reportéra Ohna v Móryho operete Zimní románek (1931). S olomouckou scénou sa rozlúčil postavami Armanda v Lajtaiovej revuálnej operte Sisters (1931) a palermského princa Pietra zo Suppého Boccaccia (1931).

V Slovenskom národnom divadle vytvoril rad rozmanitých, epizódnych a rázovitých figúrok v operetnom a spevohernom repertoári. Zaujal ako Emil vo Frimlovej Rose Marie (1931), v operetách Nicholasa Brodszkého stvárnil Alberta v Primavere (1931) a správcu panstva Petra Göncziho v operete Unáša ženu (1931). V aktuálnom repertoári naštudoval tajomníka vyslanectva (Paul Abraham, Viktória a jej husár, 1931), riaditeľa cirkusu Anselma Borgla (Bernhard Grün, Českí muzikanti, 1932), generála Ferdinanda Lichtenfelsa (Lehár, Zem úsmevov, 1932), sluhu Patrika (Rudolf Piskáček, Tulák, 1932), poručíka Sunny Hilla (Paul Abraham, Kvet Havaja, 1932), husárskeho oficiera Karla Liebenberga (Kálmán, Grófka Marica, 1932), Clarka (József Kóla, Nočný motýlik, 1932). zopakoval si pátra Peregriniho (Eysler, Zlatá pani majstrová, 1931) a novinárskeho reportéra Ohna v Móryho Zimnom romániku (1932).

Vo Veľkej operete v Prahe stvárňoval popri menších úlohách aj mladokomické postavy a zaradil sa medzi významné osobnosti súboru. Vytvoril menšiu postavu ceremoniára (Oskar Straus, Kouzlo valčíku, 1935), Malona (Friml, Rose Marie, 1938), milo naivného Aloisa Nebojsu v revuálnej operete Weinbergera Apropó, co dělá Andula ? (1935). V operetách Járu Beneša bol riaditeľom hotela (Uličnice,1936) a sekretárom Ignatzom Niemertondelom (Panna Pusy, 1937). Stvárnil milovníka v nie veľmi úspešnej Jankovcovej revuálnej operete Svět o tom ví (1939), epizódnu úlohu v komickej operete neznámeho autora Jana Libora Zlatá žába (1939), vytvoril ostrú karikatúru zriadenca blázinca v paródii na operetný žáner Romana Blahníka Šťastná náhoda (1940).

V skvelej inscenácii Lehárovej Giuditty (1935) vo vkusnej réžii a nádhernej výprave Jiřího Koldovského spieval po čašníkovi aj Pierrina v predstavení, ktoré skladateľ poctil svojou návštevou a účinkujúcim poďakoval za ich výborné výkony. Výstižne vykreslil ministerského predsedu (Lehár, Carevič, 1940), jednou z jeho najúspešnejších postáv bola vydarená, vtipná figúrka kniežaťa Basila Basiloviča (Lehár, Hrabě Luxemburk, 1940).

V Modernom divadle v paláci Akropolise, ktoré založil a viedol Jiří Koldovský, dobre zahral karikatúru dekadentného korunného princa v otváracom predstavení divadla, v revuálnej operete Eduarda Ingriša Melodie srdcí (1940). Veľký úspech mal v efektnej modernej revue Stanislava Parýzka v štýle parížskeho Folies Bergère Margareta (1941) a vo výpravnej operete Josefa Stelibského Grand hotel Riviera (1941), kde spolu s L. Letenským vytvorili dvojicu komických lovcov perál. Účinkoval aj v činohre, napr. vo veselohre Felixa Joachimsona Škaredá holka (réžia F. Filipovský, 1940) hral s O. Trousilom donjuanovskú dvojicu Fritza a Jacka.

Podľa dostupných záznamov prišiel na začiatku päťdesiatych rokov do divadla v Nuslích, kde v roku 1961 dlhoročnú umeleckú činnosť ukončil.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Archív O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla