O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (35)

V 35. diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla predstavíme sólistu opery Artura Gofmana, sólistov operety Marlis Ginalskú a Františka Hrdličku, pôsobiacich v SND v rokoch 1932 – 1934.

Artur Gofman, basbarytonista ruského pôvodu (dátumy a miesta narodenia a úmrtia nie sú známe), bol podľa záznamov v českých periodikách žiakom speváckej školy známej pedagogičky Bohumily Rosenkrancovej v Prahe. Podľa dostupných záznamov začínal Gofman svoju umeleckú činnosť v roku 1921 na koncertných pódiách v Prahe, kde kritiku zaujal mäkkým, príjemným hlasom v piesňovej tvorbe českých, ruských a svetových skladateľov. Na koncerte v rámci propagácie českej hudby v Paríži (1927) úspešne spieval piesne Josefa Suka a Vítězslava Nováka, účinkoval i na dobročinnom koncerte v St. Mandé.

V októbri 1928 na pozvanie československého vyslanectva v Paríži spieval na koncerte pri príležitosti osláv 10. výročia republiky, kde interpretoval piesne J. B. Foerstera, V. Nováka J. Křičku i slovácke národné piesne. V novembri 1928 na spomienkovom večere v Lille mal úspech prednesom Písní Závišových Rudolfa Frimla. Svojim štýlovým, jemne stlmeným barytónom priliehavo a lyricky vrúcne interpretoval piesne českých skladateľov, napr. na večere venovanému básnikovi českej moderny A. Sovovi (1931). Účinkoval na Slávnostnom koncerte popredných sólistov opery Národného divadla v Prahe v Lucerne (1932) so Zd. Zikovou, R. Kublom, V. Zítkom a s klavírnym sprievodom Rudolfa Mandée. Vystúpil aj na hudobnom večere žiakov B. Rosenkrancovej z tvorby B. Smetanu (1932) v pražských Vršoviciach.

Krátko pôsobil v opere v Odese, potom v opere v Monte Carle (1929 – 1931). V roku 1932 prijal angažmán v Českom divadle v Olomouci, kde v titulnej postave Musorgského Borisa Godunova (1932) zaujal krásnym, ušľachtilo znejúcim timbrom a dramatickým výrazom. Výborne spieval aj Jiskru Řehůřka v Kovařovicových Psohlavcoch (1932). Po konflikte s dirigentom Adolfom Hellerom z divadla odišiel a prijal ponuku Antonína Drašara na angažmán do operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave.

V SND odbornú obec zaujal príjemným, pekne znejúcim a vyrovnaným hlasom ako Walter Fürst v Rossiniho Viliamovi Tellovi (1933), najmä v triu s Tellom (Karel Zavřel) a Arnoldom (Roman Hübner). Objemný, zvučný a kultivovaný hlas uplatnil v postave herecky decentného Athanaela v Massenetovej Thais (1933). Spevácky i herecky vynikol ako Budivoj zo Smetanovho Dalibora (1933).

Doštudoval postavy strýka Bonza v Pucciniho Madame Butterfly (1932, insc. 1924), Jarna z Thomasovej Mignon (1933, insc. 1932), Brandera (Gounod, Faust a Margaréta (1933, insc. 1930), Alberta v Halévyho Židovke (1933, insc. 1929), vo Verdiho operách markíza d´Obignyho v Traviate (1933, insc. 1922), grófa Ceprana v Rigolettovi (1933, insc. 1923) a Samuela v obnovenej inscenácii Maškarného bálu (1933). Z menších postáv stvárnil postavu tretieho muezína v komickej opere Petra Cornelia Barbier z Bagdadu (1933) a štvrtého obyvateľa podzemia v prvom uvedení Rosinského opery Mataj (1933).

Po odchode zo SND sa vrátil na pražské koncertné pódiá. Na koncerte žiakov a bývalých absolventov B. Rosenkrancovej mal veľký úspech na divadelnom večere z tvorby francúzskych opier, kde ako Nikalantha z Delibesovej Lakmé uplatnil svoj vo výškach mäkký, melodický hlas s dramaticky uchvacujúcim výrazom (1934). Na večere piesní a árií (1935) spieval okrem piesňovej tvorby Rubinsteina a Gliera aj árie z Leoncavallovej opery Zaza a Verdiho Rigoletta a svojím zdravým, mužným hlasom a brilantným prednesom prispel k lesku večera. Mäkký hlas, podľa vyjadrení kritiky, dobre uplatnil v postave Grjazného v opere Rimského-Korsakova Carská nevěsta (1935), ktorú v ruskom jazyku uviedla operná sekcia rusko-českého spolku Mir v pražskom Švandovom divadle a kde spievala Ľubašu bývalá sólistka opery SND Jelizaveta Evertová. V ostravskom divadle hosťoval v titulnej úlohe Musorgského Borisa Godunova (1936).

Účinkoval aj na ďalších koncertoch, napr. na koncerte venovanom Čajkovského skladbám (1935), na večere tvorby W. A. Mozarta (1937), na dobročinnom koncerte pre hluchonemé deti (1938), na koncertoch Umeleckej besedy napr. aj s Mášou Kolárovou, bývalou sólistkou opery SND a i. V bratislavskom rozhlase, spieval napr. ruské ľudové piesne (1932) a s klavírnym sprievodom Rudolfa Macudzinského árie z opier Rubinsteina, Borodina a Musorgského (1933). Spieval aj v pražskom rozhlase (1931 – 1932), v ostravskom ruské cigánske piesne neznámych autorov (1934).

Ďalšie informácie o umeleckej činnosti a živote Artura Gofmana nie sú známe.

Marlis Ginalská (vlastným menom Marie Eliška Ginalská, vydatá Marie Lisette Cuvier, narodila sa 13. marca 1913 v Olomouci, zomrela 30. novembra 1972 v Brétigny-sur-Orge pri Paríži, Francúzsko). Jej otec, policajný radca Stanislav Ginalský bol Poliak, matka Zdena, rod. Zemanová, pochádzala z Čiech.

Umeleckú činnosť začala v Moravskosliezskom Národnom divadle v Ostrave (1931). Po menších postavách podala skvelý výkon ako Bessie Worthingová v Abrahamovej operete Květ Havaje (1932), kde kritiku príjemne prekvapila aj vyspelým tanečným umením. Bola rozkošnou Mi v Lehárovej Země úsměvů (1932), zmyslom pre humor zaujala ako Mimi v operete H. Maya Pro jednu noc lásky (1932).

V roku 1932 očarila divákov hrou, tancom, spevom i pekným zjavom ako Klärchen v operetách Benatzkého U bíleho koníčka a Bessie v Abrahamovom Kvete Havaja v Mariánskych lázňach. V sezóne 1932 – 1933 bola subretou Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a v roku 1933 prijala ponuku Antonína Drašara do Modernej operety v pražskom divadle Varieté. Tu stvárnila postavu Madelein v operete F. Szabolcsa Maya (1933), Mášu v Lehárovom Cárovičovi (1933). V pražskej Veľkej operete stvárnila pružnú postavu pružnej Milky Máchovej v prvom uvedení operety Quida Nossbergera Májové koťátko (1933).

Pokračovala ako hosťujúca umelkyňa v operetnom súbore SND. Naštudovala postavu Daisy Parker v pripravovanej premiére Paula Abrahama Ples v hoteli Savoy (1933), ktorá sa musela pre demonštrácie zrušiť. V novej sezóne 1933 – 1934 sa úspešne uviedla v Lehárových operetách ako Mi v Zemi úsmevov (1933, insc. 1932) a Máša v Cárovičovi (1933, insc.). Bola spevácky i herecky výborná Martja vo Fallovej Rozvedenej pani (1933). Ako dobrá komička sa predviedla v postave elegantnej, naivnej Lenky v Benešovej operete U svätého Antoníčka (1933).

V roku 1933 vymenila na krátky čas divadelné dosky za filmové plátno. Prijala ponuku režiséra Miroslava J. Krňavského, ktorý hľadal nové tváre pre veľkofilm Ze světa lesních samot, kde hrala hlavnú predstaviteľku revírnikovej ženy Zdeny Kořanovej.

Vrátila sa k divadlu a účinkovala ako hosť v divadle Rokoko v postave revuálnej tanečnice Pussy v operetnom spracovaní filmovej frašky s Vlastom Burianom To neznáte Hadimršku, ktorú pod názvom Šušlín řádí (1934) s hudbou Waltera Kolla naštudoval dirigent J. Libor.

Ďalšie informácie o jej živote a činnosti nie sú známe, až v roku 1941 sa objavila na scéne Moderního divadla v Prahe v jednej z hlavných postáv v novej revuálnej operete St. Parýzka Margareta v réžii riaditeľa divadla Jiřího Koldovského. V tom istom roku 1941 naspievala pieseň Tančíme kankán pre film Rukavička režiséra J. A. Holmana, ktorú na gramofónovej platni vydala aj agentúra Esta a naspievala tiež štyri skladby v nemčine pre Telefunken, o. i aj slávnu pieseň Lili Marlen.

Operetný spevák František Hrdlička (nar. 1898, presný dátum a miesto narodenia, ako aj dátum a miesto úmrtia nie sú známe) začínal umeleckú činnosť podľa dostupných záznamov vo Vinohradskej spevohre, napr. v prvom uvedení Piskáčkovej úspešnej operety Tonka z periferie (1930), v operete Audran Loutka (1931).

V operetnom súbore SND sa uplatnil ako vtipný komik v charakterových a menších postavách Floriána v Eisemannových Veselých manévroch (1932), Dixiho v Szabolcsovej operete Maya (1932) a lokaja Ivana v Lehárovom Cárovičovi (1932). Vydarenou figúrkou bol vrchný čašník Alexis v Gilbertovej Cudnej Zuzane (1932). Podľa záznamu odišiel z divadla na vlastnú žiadosť (in: L. Lajcha, Zápas o zmysel a podobu SND 1920 – 1938, 1, s. 640).

Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo

Vrátil sa do Prahy, v Modernej operete spieval v prvom uvedení úspešnej revuálnej operety Jana Kalába Vzducholoď lásky olomouckého skladateľa Jana Kalába (1933, dirigent J. V. Schöffer, réžia V. Pražský) a zopakoval si lokaja Ivana z Lehárovho Cároviča (1933). V divadle Rokoko naštudoval jednu z postáv v prepracovanej verzii starej frašky Tobisa, Mirovského a Špilara s hudbou Pipa Faltysa (pseudonym skladateľa Dalibora C. Vačkářa), v divácky úspešnej novinke Vilibalde, nespi ! (1933).

Vo Východočeskom divadle (1936 – 1937) spieval o. i. principála komediantov v Smetanovej Prodanej nevěste (1937). Účinkoval v pražskom divadle Na Slupi v operetnej novinke Láska ze sletu (1938) od Karla Fořta s hudbou J. Vašatu a E. Ingriša uvedenej v rámci X. všesokolského zletu.

Ďalšie záznamy o činnosti a živote umelca nie sú známe.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Archív O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla