V štvrtom diele seriálu o menej známych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Bedřicha Jeřábka od založenia v roku 1920 predstavíme druhú subretu operného súboru Hanu Lauterbachovú.
Hana Lauterbachová (aj Hanna Lauterbachová, vyd. Jelenská, narodila sa 19. apríla 1884 v Prahe, zomrela 25. augusta 1944 tamže), bola v rokoch 1920 – 1921 subretou operného súboru SND, v sezóne 1921 – 1922 členkou novozaloženej Vidieckej činohernej spoločnosti Slovenského národného divadla, zájazdového súboru SND, tzv. Maršky a v sezóne 1929 – 1930 sólistkou operety Východoslovenského národného divadla v Košiciach.
Hana Lauterbachová pochádzala z obchodníckej rodiny na pražských Vinohradoch, zlákalo ju však divadlo. Začínala v Operní a operetní společnosti Jana Drobného, pokračovala v pražskej Aréne na Smíchove (1912 – 1919). Jej prvou postavou bola tanečnica Meary v operete Emiliána Starého Hotel holubník (1912). Naštudovala Eglantinu v groteske Rudofa Nelsona Paříž se baví (1912) a ďalšie postavy v moderných spevoherných novinkách, v burleske Noc v nebi (1912), v operete K rozkazu Její Výsosti (1915) Bruna Granichstaedtena, v Offenbachovej operete Pařížský život (1912).
Čoskoro sa stala obľúbenou a obdivovanou protagonistkou súboru napr. ako Cilka v jednom z najúspešnejších titulov Arény z Gilbertovej Autovíly (1913). Naštudovala poručíka Marosiho (Kálmán, Podzimní manévry (1913), Princeznu Marii (Ascher: Taneček panny Márinky, 1914), titulné úlohy v Jarnovej Kristy z myslivny (1915), v melodickej operete Roberta Winterberga Krásna Švédka (uvádzaná pod názvom Tak se to má dělat, 1915) a Zuzku v Lehárovom Dráteníčkovi (1916).
Stvárňovala postavy v ďalších novinkách, napr. v historickej operetnej revue Stará Praha (1917) v obraze Když si náš dědeček babičku bral, vo Fallovej operete Na rynečku před sto léty (upravená Studentská láska, 1918), v operete Emiliána Starého Maharadžův miláček aneb Favoritka pod taktovkou autora (1918).
S Arénou sa rozlúčila postavou Serpoletty v Planquettovej operete Zvonky cornevillské (1919). Tu sa spoznala s nastávajúcim manželom Vladimírom Jelenským a spolu s Hugom Krausom patrili v smíchovskej Aréne k nezabudnuteľnej trojici, ktorá bola senzáciou a atrakciou Prahy.
Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo
V roku 1919 prešla s Jelenským do Východočeskej divadelnej spoločnosti Bedřicha Jeřábka a v roku 1920 do Slovenského národného divadla, kde pôsobila v operete, opere i činohre. V postave Heleny v Poľskej krvi zaujala kritiku speváckym výkonom i elegantným zjavom, oduševneným hereckým i tanečným prejavom. Bola herecky výbornou Denisou v Hervého Mamzelle Nitouche (1920), vynikla ako Princezná Mária v Ascherovom Tančeku panny Márinky (1920), Krista v Jarnovej operete Krista z horárne (1920), Blanka-Mária v Messagerovej Michuove dcérušky (uvádzanej pod názvom Dve myšky, 1920), Markíza de Pompadour v Moorovom Pánovi profesorovi v pekle, 1920), Serpoletta v Planquettových Zvonkoch kornevillských (1920), Molly v Jonesovej Gejši (1920) a Milča z Piskáčkovho Osudného manévru (1920).
Svojím výkonom zažiarila v úlohe temperamentnej Coletty v Albiniho Bosonohej bajadére (1921). Na zájazde súboru v Košiciach stvárnila v reprízach Julju Lellu z Nedbalovho Vinobrania (1920), Marosiho (Kálmán, Podzimné manévre, 1920), Venušu (Offenbach, Orfeus v podsvetí, 1920), Manricettu Palmiersovú (E. Starý, Maharadžov miláčik alebo Favoritka, 1920), slúžku Marjánku (E. Starý, Biely lev, 1920). Uplatnila aj ako Mlada vo Fibichovej Šárke (1920) a Barena v Janáčkovej Jej pastorkyni (1920).
V roku 1921, po založení zájazdového súboru činohry SND, Lauterbachová ako „prvá dáma“ Maršky uplatnila svoj príjemný hlas a šarmantný zjav v postavách Maryše v rovnomennej hre bratov Mrštíkovcov (1921), Ibsenovej Nory (1921), svojou živosťou zaujala ako Hanna v hre Skružného a Vrbského Láska si nedá porúčať (1921), výborne hrala Jacquelinu v Bissonovej Bezmennej (1922).
Ešte ako členka Maršky hosťovala Lauterbachová s Jelenským v apríli 1922 v operete Emiliána Starého Bílý lev v úlohe Marjánky v pražskom divadle Urania a po zrušení Maršky sa na jeseň obaja do Prahy vrátili. Po pohostinských vystúpeniach vo Vinohradskej spevohre v Maharadžovom miláčkovi a Poľskej krvi prijala v roku 1923 angažmán. Veľké úspechy mala v titulných postavách Fallovej operetyMadame Pompadour (1923) a Gilbertovej Náhody slečny Věry (1923).
Krátko pôsobila v divadle Rokoko (za vedenia riaditeľa Miloša Nového, člena pražského ND), kde hrala znamenite dámu v komédii Hennequina a Webera Bar na Montmartru (1925) a v populárnej výpravnej revue Karla Hašlera Fantom Rokoka (1926) v réžii autora.
Od roku 1926 bola jednou z najlepších subriet Východočeskej divadelnej spoločnosti riaditeľa Vladimíra Wuršera v Pardubiciach, kde vynikla svojimi prepracovanými výkonmi. Excelovala ako Helena v Poľskej krvi (1926) a princezná Nasťa v Stolzovej operete Půlnoční valčík (1927). Bola skvelou Lehárovou Frasquitou (1929), spievala hlavnú úlohu vo Viplerovej operete Pepita (Husar a tanečnice, 1929).
Po požiari divadla odišla aj s Jelenským do Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1929 – 1930), ktoré viedol bývalý herec pražského ND Karel Želenský so svojím synom Drahošom. Ako skúsená a herecky tvárna umelkyňa vynikla v klasických operetách. Zmysel pre humor prejavila v postave Sylvy Varescu z Kálmánovej Čardášovej princeznej (1929), stvárnila Soňu z Lehárovej operety Cárovič (1929). Vyrovnané spevácke a herecké výkony podala v Stolzovej operete Princezná Ti-Ti-Pa (1930), ako Odetta Darimonde z Kálmánovej Bajadéry (1930) a Mária v novej operete Lajosa Lantaia Dávne leto (1930).
Vytvorila skvelú a štýlovo interpretovanú titulnú postavu v prvom česko-slovenskom uvedení Lehárovej Frideriky (1929) na tému ľúbostného vzťahu mladého Goetheho a Friederiky Brion, neskôr múzy jeho ľúbostných veršov. Páčila sa aj v hlavnej postave Piskáčkovej operety Perly Panny Serafínky (1930). Mala úspechy aj v populárnych revuálnych fraškách Arnolda a Bacha ako temperamentná a elegantná speváčka Pussy (To neznáte Hadimršku), 1929), distingvovaný výkon podala aj v operetách My si to môžeme dovoliť (1929) a Ministerstvo na záletoch (1930).
Po zániku divadla sa opäť vrátila do Vinohradskej spevohry, kde vytvorila jednu zo svojich najlepších úloh, Sylvu Varescu v Kálmánovej Čardášovej princeznej (1930) a titulnú postavu Lehárovej Frederiky (uvedenej pod názvom Básníkova první láska, 1930) s Josefom Bolem v úlohe Goetheho. Umeleckú kariéru ukončila v divadle v Kladne (1931 – 1932), tu si zopakovala postavy z Jarnovej Kristy z myslivny (1931) a z Kálmánových operiet Čardášová princezna, Hraběnka Marica (1931) a Podzimní manévry (1933.)
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
Archív: O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
