V šiestom diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Bedřicha Jeřábka od založenia v roku 1920 predstavíme basistu Josefa Beláka a basbarytonistu Antonína Zachystala.
Josef Belák (vl. menom Josef Mořic Belák, narodil sa 6. marca 1890 v Kunčičkách v Sliezsku, dnes súčasť Ostravy, dátum a miesto úmrtia nie sú známe), bol v rokoch 1920 – 1922 druhým basistom operného súboru Bedřicha Jeřábka.
Belákov mohutný, jadrný hlas sa dobre uplatnil v smetanovských postavách, podľa dobových záznamov mu však chýbala istota v hereckom výraze spôsobená javiskovou neskúsenosťou. Bol prvým interpretom pašeráka Matúša v Hubičke (1920), Budivoja v Daliborovi (1920), Krušinu v Predanej neveste (1920), výborného Bonifáca v Tajomstve (1920) a Oldřicha Rokycanského v Braniboroch v Čechách (1921).
Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo
Po Lutoborovi v Libuši (1920) kritikov zaujal v reprízach sýtym hlasom a krásnou interpretáciou Radovana, spieval Vitoraza vo Fibichovej Šárke (1920). Veľmi pekné spevácke i herecké výkony podal ako Lucifer v Dvořákovej opere Čert a Káča (1921), Václav zo Šternberku v Kovařovicových Psohlavcoch (1920) a Rychtár v Janáčkovej Jej pastorkyni (1920). Bol hlasovo dobrým kniežaťom Greminom v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1920), typovo mu však úloha nevyhovovala. Šťavnatým, plnokrvným hlasom spieval Masetta v Mozartovom Donovi Juanovi (1920).
Výraznejšie sa mu darilo v menších a charakterových úlohách akými boli jeho Angelotti z Toscy (1920) a Cisársky komisár v Madame Butterfly (1921) v Pucciniho operách. Z Verdiho postáv stvárnil Grófa Ceprana (Rigoletto, 1920), Silvana (Maškarný ples, 1921), Baróna Douphala (Traviata, 1922). Uplatnil sa ako Fiorillo v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1921), Strážmajster Morales v Bizetovej Carmen (1920), Jarno v Thomasovej Mignon (1920), Brétigny v Massenetovej Manon Lescaut (1920) i Luther z Offenbachových Hoffmannových poviedok (1920).
Basovým fondom zaujal ako Brander (Gounod, Faust a Margaréta, 1920), stvárnil Alberta (Halévy, Židovka, 1920), Mac Irtona (Boieldieu, Biela pani, 1921), Johanna (Massenet, Werther, 1921) a z operetných postáv vytvoril Lebruna (Starý, Biely lev, 1920), Baróna Chanterella (Audran, Bábka, 1920).
V roku 1922 odišiel spolu s Bedřichom Jeřábkom a ďalšími členmi súboru do Plzne, kde pôsobil do roku 1927. Potom sa vzdal speváckej dráhy a vrátil sa zlatníckemu umeniu, k tradičnému povolaniu rodiny, z ktorej pochádzal. (In: Dr. Jaroslav Švehla, rukopis Účast českých umělců na rozvoji SND v Bratislavě v létech 1919 – 1939.)
Antonín Zachystal (narodil sa 1. októbra 1878 v Prahe, zomrel 30. marca 1949 v Klatovoch) bol sólistom operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1922, kde stvárňoval menšie postavy.
Začínal v roku 1908 spolu s manželkou Mariou Zachystalovou v Opernej a operetnej spoločnosti Jana Drobného ako tenorista operety a predstaviteľ operných komických postáv. Účinkoval vo Fallovej Dolárovej princeznej, Audranovej Loutke a i., ale spieval napr. aj grófa Lunu vo Verdiho Trubadúrovi. Bol členom divadelnej spoločnosti Karla Moora (1911), hosťoval v pražskej Aréne na Smíchove v postave Dr. Slepejša v Straussovom Netopierovi (1911).
Prešiel na barytónový a basbarytónový odbor, pôsobil v Janovského divadelnej spoločnosti a od roku 1916 bol členom operného súboru divadla združených miest východočeských Jeřábka. Vynikol napr. ako Alcindor z Pucciniho Bohémy (1916), pozornosť vzbudil v úlohe Matouša Kožůška v populárnej Piskáčkovej operete Slovácká princezná (1918).
Zachystal disponoval menším hlasom a v Slovenskom národnom divadle úspešne stvárňoval komické postavy v operetách, väčšinou vo dvojici s Bohušom Vilímom. Výstižne charakterizoval bankára Mr. Francisa Steewortha v prvej operetnej inscenácii Emiliána Starého Maharadžov miláčik (1920), majora Chateau-Gibusa v Hervého Mamzelle Nitouche (1920), kúzelníka Ormuza v Straussovej Tisíc a jednej noci (1920), Generála z Yffsu v Messagerovej operete Michuove dcérky (1920).
Zmysel pre humor prejavil v postave pátra Maxima z Audranovej Bábky (1920), stvárnil Komárka (Piskáček, Osudný manéver, 1920), Jogra (Starý, Skvelá partia, 1920), Christiana Tschölla (Schubert-Berté, Dom u troch dievčatiek (1920). Darilo sa mu v Offenbachových operetách, kde vytvoril pekné postavy Jupitera v Orfeovi v podsvetí (1920) a Pana v Dafnis a Chloe (1920). Bol výborným Jánom Zarembom z Nedbalovej Poľskej krvi (1920).
Z operného repertoáru vytvoril výbornú postavu sudcu v Smetanovom Daliborovi (1920), presadil sa i v ďalších Smetanových operách ako Radovan v Libuši (1920), Mícha v Predanej neveste (1920). Naštudoval Jiřího Syku (Kovařovic, Psohlavcoci, 1920), Maršálka (Dvořák, Čert a Káča, 1921), kostolníka (Puccini, Tosca, 1920), Dancaira (Bizet, Carmen, 1920), správcu v prvom uvedení opery Emanuela Maršíka Čierne lekno (1921) a ďalšie figúrky a postavičky rôzneho žánru v opernom i operetnom repertoári.
Malé postavičky a figúrky v operných, operetných a činoherných inscenáciách vytvárala aj jeho manželka Marie Zachystalová, s ktorou v roku 1922 odišiel s Bedřichom Jeřábkom a viacerými členmi súboru do Plzne, kde bol inšpektorom divadla. Ďalšie informácie o jeho činnosti nie sú známe. V roku 1935 vystúpil v Klatovách pohostinsky v úlohe sedliaka Melichara v hre Maryny Radoměřskej Žena pod křížem. Pravdepodobne ukončil umeleckú činnosť a usadil sa v Klatovách, kde bol dlhoročným kultúrnym a organizačným pracovníkom.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
Archív: O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
