V siedmom diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Bedřicha Jeřábka od založenia v roku 1920 predstavíme ako režiséra a sólistu operety Václava Havelku a sopranistku Marii Havelkovú, ktorí tu pôsobili v prvej sezóne 1920 – 1921.
Václav Havelka (nesprávne uvádzaný aj ako Jan Havelka, nar. 11. mája 1885 v Borovanoch, okr. České Budějovice, zomrel 26. septembra 1950 v Chicagu, USA, manželka Marie Havelková, rod. Příbramská) pôsobil ako režisér a sólista operety Slovenského národného divadla v sezóne 1920 – 1921, keď bol šéfom opery Milan Zuna.
Umeleckú činnosť začal v roku 1908 v Divadle Marie Zieglerovej (aj Lidové divadlo), kde bol jej partnerom v operete anglického autora Paula Rubensa Holanďanka (1908, Miss Hook of Holland) a v Lehárovej Veselej vdove (1908) ako Danilo. Zieglerová spievala Hanu Glavari a Valenciennu stvárnila Marie Příbramská, ktorá sa čoskoro stala jeho manželkou.
V Aréne na Smíchove vytvoril v roku 1910 titulnú postavu vo Fallovej melodickej operete Veselý Matuško, Faifarta v Jonesovej Gejši, princa v operete Rudolfa Raimanna Pradlenka a i. V žižkovskom divadle Deklarace režíroval Offenbachove operety Orfeus v podsvětí a Krásna Helena, burlesku Krenna a Lindaua Bláznivá noc v Praze.
V rokoch 1909 – 1919 (s krátkym prerušením v roku 1910) pôsobil ako operetný spevák v divadelnej spoločnosti Aloisa Janovského, ktorý uvádzal popri činohre aj operný a operetný repertoár. Podľa referencií v tlači patril Havelka i s manželkou Mariou Příbramskou k obľúbeným umelcom súboru. Havelka sa prejavil ako všestranne nadaný umelec, hral milovníkov i charakterové úlohy v činohre, spieval v opere i operete.
Účinkoval napr. v operete Oscara Strausa Kouzlo valčíku (1909), vynikol ako mních Lancelot v Audranovej Panenke (1909), bol skvelým primášom Jóžim (Lehár, Cikánska láska, 1911), švárnym Montmandrym (Lecocq, Malý vévoda, 1911). Bol Hubertom (Gilbert, Cudná Zuzana, 1913), riaditeľom Severínom (Eysler, Dítě cirku, 1913), maliarom (Jarno, Muzikantovo dítě, 1913), Malinom (Strauss, Netopýr, 1913).
Z operných postáv spieval o.i. aj Vaška (Smetana, Prodaná nevěsta, 1909), Plumketta (Flotow, Marta), pruského vojaka (Karel Weis, Útok na mlýn, 1913).
V sezóne 1919 – 1920 pôsobil ako režisér a sólista operety novozaloženého Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave pod vedením riaditeľa Václava Jiřikovského. Inscenoval prvú operetu Hervého Mamzelle Nitouche (1919), v ktorej súčasne stvárnil aj postavu Celestína, Offenbachovu Madame Favart (1919), Albiniho Bosú bajadéru (1919), Eyslerovu operetu Nepřítel žen (1919), Za hvězdou lásky (1919) od Oscara Strausa, Lecocqove Dítě tržnice (1919), Piskáčkov Osudný manévr (1919), Sulivanovo Mikado (1919), Ascherov Taneček panny Márinky (1920), Kálmánovho Cikánského primáša (1920), Audranovu operetu Loutka (pod názvom Panenka si hraje, 1920).
Prečítajte si tiež:
• O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo
Po zrušení operety v Ostrave prijal Havelka v roku 1920 angažmán v Slovenskom národnom divadle ako režisér a sólista operety. Podľa kritiky mal ako skúsený režisér veľký podiel na úspechu klasických operiet. Sľubne sa uviedol už v Košiciach, kde naštudoval sviežu, rytmom naplnenú inscenáciu Planquettových Zvonkov kornevillských (1920). Režijne vkusná bola svojho času úspešná opereta českého skladateľa Karla Moora Pán profesor v pekle (1920) na originálne libreto, ale s povrchnou hudbou. Orientálny duch vtisol operete Sydneyho Jonesa Gejša (1920).
Priaznivú odozvu u kritiky mali novonaštudovaná Nedbalova Poľská krv (1921), Albiniho Bosonohá Bajadéra (1921), Hervého Mamzelle Nitouche (1921) a Straussov Netopier (1921).
Presvedčivé boli i Havelkove herecké postavy, svojimi výkonmi dodal inscenáciám sviežosť a spád ako napr. v doštudovanej úlohe Komárka v Piskáčkovom Osudnom manévri (1920). Výborne zahral i zaspieval Omariho v Jonesovej Gejši (1920), bol dobrým Grófom Václavom v operete režiséra Bohuša Vilíma Gróf Casanova (1920), Apollom v Moorovom Pánovi profesorovi v pekle (1920).
Jeho naturelu vyhovovala mladokomická rola Bronia Popiela v Nedbalovovej Poľskej krvi (1921). Stvárnil generála z Yffsu v Messagerovej úspešnej operete Michuove dcérky (1920), Gasparda v Planquettových Zvonkoch kornevillských (1920). Havelkovou doménou boli komické postavy ako Nyx Albiniho Bosonohá bajadéra (1921), Vikomta de Champlatreux v Hervého Mamzelle Nitouche (1921),výborne sa uplatnil v postave Gabriela Malinu v Straussovom Netopierovi (1921).
Z menších operných postáv vytvoril hostinského (Massenet, Manon Lescaut, 1920), Lamingerovho správcu (Kovařovic, Psohlavci, 1920), Schlemihla (Offenbach, Hoffmannove poviedky, 1920) a Marulla (Verdi, Rigoletto, 1920). Dobré výkony podal Havelka aj v činohre ako Václav v Stroupežnického veselohre Naši furianti (1920) a sveták Jurko Voborský v populárnej veselohre Františka Ferdinanda Šamberka Jedenáste prikázanie (1921).
Sopranistka Marie Havelková (rodená Marie Ludmila Příbramská, narodila sa 2. septembra 1890 v Prahe, zomrela 16. mája 1961 v Chicagu, USA, manžel Václav Havelka) bola sólistkou operety Slovenského národného divadla v sezóne 1920 – 1921, keď sa stal šéfom opery Milana Zuna.
Marie Havelková začínala svoju umeleckú činnosť u svojho otca Rajmunda Příbramského, riaditeľa divadelnej spoločnosti. V rokoch 1906 – 1908 pokračovala v spoločnosti Aloisa Janovského, ktorý uvádzal popri činohre aj operu a operetu. Spievala tu napr. svoju prvú Mařenku v Smetanovej Predanej neveste (1907). V Divadle Marie Zieglerovej (aj Lidové divadlo) sa ako výborná operetná speváčka s pekným hlasom, uvoľnená a prirodzená v hereckom prejave uplatnila v postave Valencienne v Lehárovej Veselej vdove (1908) a Žofka v Cikánskom barónovi (1908).
Krátko pôsobila v Divadle na Žižkove, tu vytvorila hlavnú úlohu v Offenbachovej operete Orfeus v podsvětí a v Aréne na Smíchove spievala Babušenku vo Fallovej operete Veselý Matuško. Melodickým prednesom a hereckým podaním hlavnej postavy zaujala v operete maďarského skladateľa žijúceho vo Viedni Rudolfa Raimanna Pradlenka (1910) a ako komtesa Rolla z Fallovej operety Rozmary žen (1910). Tu sa spoznala s budúcim manželom Václavom Havelkom a vrátila sa s ním k Janovskému, kde sa vzali.
V Janovského spoločnosti, pôsobiacej v Českom divadle v Ostrave, sa Havelková stala protagonsitkou súboru. Kritika ocenila jej vzácny, príjemný hlas a sympatický zjav už v prvom predstavenií v úlohe Diany v operete Malý vévoda Charlesa Lecocqa (1911). Bola Zorikou v Lehárovej Cikánskej láske (1911), temperamentnou Bertou (Eysler, Dítě cirku, 1913), Janou (Fall, Rozvedená pani, 1913), Adelou (Strauss, Netopýr, 1913).
Z operných postáv spievala Mařenku (Smetana, Prodaná nevěsta , 1911), bola výborná Milada v Smetanovom Daliborovi (1911) a Marie v Donizettiho opere Dcera pluku (1912). V spoločnosti Antoše Josefa Frýdy mala veľký úspech ako Micaela z Bizetovej Carmen (1916) a barónka Risa v Kálmánovej operete Podzimní manévry (1916).
V umeleckej činnosti pokračovala v Národnom divadle v Brne (1918 – 1919), kde ešte predtým hosťovala v roku 1914 ako Žofka (Strauss, Cikánský baron) a Zorika (Lehár, Cikánská láska). Spievala Lolu (Mascagni, Sedlák kavalír, 1917), Žofiu (Massenet, Werther, 1918), Markétu v opere Františka Spilku Stará práva (1918), študenta v opere Karla Bendla Starý ženich (1918), Esmeraldu (Smetana: Prodaná nevěsta, 1919). Čistotou a muzikálnym podaním zaujala ako Jitka v Daliborovi (1918).
Z operetných postáv mala na repertoári Vandu (Nedbal, Polská krev, 1917), Leilu (Strauss, Tisíc a jedna noc, 1917), princeznú (Audran, Loutka, 1917), Věru (Karel Moor, Satanella, 1919), vynikla v hlavnej úlohe v Albiniho Bosej Bajadére (1919). Jednu sezónu pôsobila v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave (1919 – 1920), tu si zopakovala titulnú postavu Albiniho Bajadéry, stvárnila aj Bětušku v Ascherovej operete Taneček panny Márinky (1920) a i.
V Slovenskom národnom divadle sa Havelková dobre uviedla ako prvá lesná žienka v Dvořákovej Rusalke (1920), nežný hebký hlasový fond i pekný zjav uplatnila v postave Barče zo Smetanovej Hubičky (1920). Kritika konštatovala, že divadlo získalo veľmi dobrú speváčku, mala krásny, zdravý, mäkký lyrický soprán, ktorý poľahky zvládol aj vysokú polohu, bola herecky tvárna a uplatnila sa aj v náročnejších postavách. Páčila sa ako Eudora v Halévyho Židovke (1920), farebný, mäkký hlas vhodne uplatnila najmä v koloratúrnych pasážach. Podmanivým, dobre školeným hlasom a intonačnou čistotou upútala ako nežná Margaréta v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1920).
Pozoruhodný výkon podala v postave Antonie z Offenbachových Hoffmannových poviedok (1921, insc. 1920), sviežim hlasom vynikla ako Micaela v Bizetovej Carmen (1921). Doštudovala Dvořákovu Rusalku (1921), krásny mladodramtický hlas uplatnila v postave skvelej Jitky zo Smetanovho Dalibora (1921, insc.1920). Vzácnou, štýlovo krásnou kantilénou zaujala ako koketná a svižná Karolína v Smetanových Dvoch vdovách (1921, insc. 1920), stvárnila aj Esmeraldu v jeho Predanej neveste (1921 (insc. 1920). Naštudovala postavu Žandovej v Maršíkovom Čiernom lekne (1921).
Havelková o svojich hlasových kvalitách presvedčila aj v operetných inscenáciách. Zaslúžený úspech mala v titulnej postave Albiniho Bosonohej bajadéry (1920), bola rozkošnou Germaine v Planquettových Zvonkoch kornevillských (1920), O Mimosou San v Jonesovej Gejši (1920), očarila v spevácky náročnejšej úlohe Rosalindy v Straussovom Netopierovi (1921).
V roku 1921 Václav Havelka emigroval aj s manželkou do Spojených štátov amerických. O ich pôsobení ďalšie informácie nie sú známe.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
Archív: O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
