O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (8)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V ôsmom diele seriálu o zabudnutých a neznámych osobnostiach pôsobiacich v Slovenskom národnom divadle v ére riaditeľa Bedřicha Jeřábka od založenia v roku 1920 predstavíme dirigenta Františka Sregu, sopranistku Hermu Vladimirovu, tenoristov Alfonsa Vlasa a J. Borovského, ktorí tu pôsobili v prvej sezóne 1920 – 1921.

František Srega (narodil sa 11. mája 1887 v Žatci, dátum a miesto úmrtia nie sú známe) bol pôvodným povolaním huslista, od roku 1909 vystupoval na mnohých koncertoch. Stal sa prvým huslistom orchestra Národného divadla v Prahe (1910 – 1920, 1921 – 1950).

Prečítajte si tiež:
O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)
Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo

Po príchode do súboru Slovenského národného divadla sa za dirigentským pultom nie veľmi úspešne uviedol naštudovaním operety Jonesovej operety Gejša (1920) na zájazde operného súboru v Košiciach. Podľa dobovej tlače sa mu viac darilo pri inscenácii Planquettových Zvonkov kornevillských (1920). Hudobne bol dobre naštudovaný Straussov Netopier (1921), chýbal mu však esprit viedenskej operety.

Čert a Káča, SND, 1921, zdroj: Slovenský denník, 12. 4. 1921, r. 4, č. 82, s. 5

Svoj jemný umelecký cit uplatnil v Dvořákovej opere Čert a Káča (1921), pri ktorej dokázal presne a s istotou ovládnuť celé teleso, kritika mu vyčítala iba uvoľnenie tempa na niektorých miestach. Skomponoval aj scénickú hudbu k činohernej inscenácii Tylovho Strakonického gajdoša (1920).

Po návrate do Prahy ako člen orchestra príležitostne dirigoval v Národnom divadle predstavenia baletnej školy Remislava Remislavského, choreografa a baletného majstra pražského Národného divadla.

A. Dvořák: Čert a Káča, SND, 1921, plagát, zdroj: Archív DÚ

Biografické údaje a záznamy o činnosti chorvátskej koloratúrnej speváčky Hermy Vladimirovej (uvádzaná aj ako Vladimirovna, Vladimirovičova) nie sú známe. Podľa referencií v českej tlači vystupovala v rokoch 1918 – 1919 na koncertoch na Morave s chorvátskou mezzosopranistkou Jelenou Ježićovou. Účinkovala i v rozhlase, kde spievala chorvátske ľudové piesne. Jednu sezónu pôsobila v Ostrave (1919 – 1920) a v roku 1920 bola angažovaná do operného súboru SND.

Herma Vladimirova disponovala technicky dobre posadeným hlasom, ktorý uplatnila v postavách Rosiny z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1920) a Olympie v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1920). Z pohľadu kritiky bola jej najúspešnejšou postavou Gilda v Rigolettovi (1921), náročný part ktorej „zvládla s ľahkosťou a ponúkla tak úspech hodný uznania.“ Pružný a príjemný hlas uplatnila v postave Eudory v Halévyho Židovke (1920). V Dvořákovej opere Čert a Káča (1921) stvárnila komornú a vo Fibichovej Šárke (1921) Mladu. Svoju činnosť v SND ukončila na zájazde opery v Košiciach rozlúčkovým koncertom spolu s odchádzajúcim tenoristom Zdeňkom Knittlom a barytonistom Janom Konstantinom.

Herma Vladimirova, zdroj: Slovenec, 21. 6. 1925

V Slovinskom národnom divadle v Maribore spievala Vladimirova pod taktovkou dirigenta Andra Mitrovića Musettu v Bohéme (1923) a Micaelu v Bizetovej Carmen (1924), kde sa prezentovala ako vynikajúca a kultivovaná speváčka.

Tenorista Alfons Vlas (narodil sa 21. augusta 1881 v Příbrame, zomrel 1. novembra 1960 v Plzni, manželka Terezie, rod. Náglerová, nar. 29. 8. 1886 v Plzni) začínal v divadelnej spoločnosti Aloise Janovského (1908), potom bol s krátkymi prestávkami dlhoročným členom zboru Národného divadla v Brne (1910 – 1912, 1914 – 1915, 1929 – 1936) a novozaloženého Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave (1919 – 1920), kde vytváral mnohé menšie postavy, postavičky a figúrky v operných, operetných i činoherných inscenáciách. V Brne napr. stvárnil o. i. aj sluhu v prvej premiére operety Jaromíra Weinbergera Na růžích ustláno (1933) v réžii Oldřicha Nového, v Ostrave Aloisa Klausa v Ascherovej operete Taneček panny Márinky (1920).

K. Kovařovic: Psohlavci, SND, 1921, foto: Archív DÚ

Skúsený spevoherný umelec s bohatou javiskovou praxou Alfons Vlas bol sólistom operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1922. Dobre sa uplatnil už vo svojich prvých úlohách ako Adam Ecl v Kovařovicových Psohlavcov (1920) a Nathanael z Offenbachových Hoffmannových poviedok (1920).

Krehkým, ale príjemným hlasom spieval Dona Ottavia v Mozartovom Donovi Juanovi (1920). Menej sa mu darilo v postave Jirku z Dvořákovej opery Čert a Káča (1920), v ďalších reprízach podával lepšie, vyrovnané výkony. Kritike sa páčil sa aj ako Vojtech v Blodkovej jednoaktovke V studni (1921), doštudoval Skřivánka zo Smetanovho Tajomstva (1921, insc. 1920). Jednou z jeho najúspešnejších postáv po stránke speváckej bol Viliam Meister v Thomasovej Mignon (1921), v hereckom výraze mu však chýbal dramatickejší prejav.

Mignon, zdroj: Slovenská politika, 27. 9. 1921, roč. 2, č. 217, s. 3

Naštudoval lovca v Dvořákovej Rusalke (1920), v Smetanových operách Junoša v Braniboroch v Čechách (1921), Indiána v Predanej neveste (1921) a pohraničného strážnika v Hubičke (1922). Bol spevácky dobrým Václavom vo Veisovom Lešetínskom kováčovi (1921), Yamadorim v Pucciniho Madame Butterfly (1921). Stvárnil menšie postavy dôstojníka v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1921) a informátora v Maršíkovom Čiernom lekne (1921).

V operetných inscenáciách vytvoril peknú postavu Kozenkaya v Piskáčkovom Osudnom manévri (1920), študenta v Moorovom Pánovi profesorovi v pekle (1920). Stvárnil Dicka Gunninghama v Jonesovej Gejši (1920), Fingera v Starého Skvelej partii (1921), Gorského v Poľskej krvi (1921) a Grófa Nikolu Nikoliča vo Vinobraní (1921) Oskara Nedbala. Príležitostne vystupoval aj na koncertnom pódiu, účinkoval napr. na slávnostnom večere Slovenskej ligy, kde za spoluúčasti Slovenskej filharmónie spieval áriu Lukáša zo Smetanovej Hubičky (1922).

Slovenské národné divadlo, interiér divadla pred rekonštrukciou, 1949, foto: Gejza Podhorský (Pamätnica SND, 1960)

Istý čas zrejme žil i pôsobil v Českých Budějoviciach, kde sa mu v roku 1924 narodila dcéra. Krátko bol tenoristom Vinohradskej spevohry (1925), tu spieval napr. v operete Karla Hašlera Skvělá partie, od sezóny 1936 – 1937 pôsobil v Plzni, kde svoju dlhoročnú umeleckú činnosť ukončil.

Manželka Alfonsa Vlasa, Terezie Vlasová (rod. Náglerová, nar. 29. 8. 1886 v Plzni), bola členkou zboru Slovenského národného divadla (1920 – 1922) a stvárňovala malé postavy v operetných inscenáciách, napr. druhú zákazníčku (Messager, Michuove dcéry, 1920), Trudu (Planquette: Zvonky kornevillské, 1920), Anicu Stjepanovnu (Nedbal, Vinobranie, 1921). Drobné figúrky hrala i v činohre, pani z Cambesu (Caillavet–de Flers–Rey, Rozkošná príhoda, 1920) a susedku (Sardou, Madame Sans-Gêne, 1920). Spevákom sa stal i jeho syn Alfons Vlas ml. (nar. 15. marca 1922 v Bratislave), ktorý bol členom Mestského divadla v Plzni, kde vytvoril napr. piráta v operete Giroflé – Giroflá od Alexandra Lecocqa (1949), markýza d´Obignyho vo Verdiho La traviate (1950) a Jiřího Syku v Kovařovicových Psohlavcoch (1950).

Tenorista E. F. Borovský (uvádzaný ako J. Borovský, E. Borovský) pôsobil v opernom súbore Slovenského národného divadla iba jednu sezónu v rokoch 1920 – 1921. Osobné dáta umelca nie sú známe, jeho meno neuvádza ani dostupná odborná teatrologická literatúra. Podklady k príspevku sú iba z nemnohých rešerší z českých a slovenských dobových periodík.

Našinec, 24. 8. 1939, r. 75, č. 192, s. 3

Borovský sa uviedol postavou Šťáhlava v Smetanovej Libuši (1920) v novom hudobnom naštudovaní Milana Zunu v Košiciach, kde svoju činnosť súbor SND v prvej sezóne začínal. V postave Leopolda v Halévyho Židovke (1920) mal technické problémy vo vyššej polohe. Za indisponovaného Zdeňka Knittla spieval princa v Dvořákovej Rusalke (1920), v jeho výkone sa podľa kritiky prejavila evidentná absencia speváckej techniky a hereckého podania. Ako Varneman v Smetanových Braniboroch v Čechách (1921) „bol o niečo lepší ako v predošlých úlohách, i keď sa nedá povedať, že by bol celkom zodpovedal.“ Podľa Slovenského denníka dostal Borovský výpoveď, ktorá bola zrušená, „vraj z ľudských dôvodov“. Spieval ešte Remendada v Bizetovej Carmen (1921). Angažmán ukončil Vítkom zo Smetanovho Tajomstva (1921) v Košiciach.

Podľa torzovitých záznamov v českej periodickej tlači pôsobil v Jihočeskom národnom divadle v Českých Budějoviciach. V roku 1926 vystúpil spolu s popredným barytonistom pražského Národného divadla Janom Konstantinom na koncerte speváckeho spolku Šumavan v Klatovách s programom zostavenom zo známych árií a piesní. Potom odišiel do zahraničia, kde podľa ďalších informácií v tlači spieval s veľkým úspechom na veľkých zahraničných scénach v Berlíne, Drážďanoch, Ľubľane, Osijeku a i. Až v roku 1939 hosťoval v Českom divadle v Olomouci ako Radames v Aide pod taktovkou dirigenta Jaromíra Žida, jeho partnermi boli Ludmila Červinková (Aida), Božena Stoegrová (Amneris), Eduard Haken (kráľ), Boris Jevtušenko (Ramfis) a Otto Kubín (Amonasro).

Poznámka:

Za ochotu a poskytnutie osobných dát a informácií o Alfonsovi Vlasovi srdečne ďakujem PhDr. Štěpánke Pflegerovej, vedúcej oddelenia spracovávania a využívania archiválií Archívu mesta Plzne.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár