Objavujeme spolu Tri omše Ľudovíta Skalníka

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do rúk sa mi dostala kvalitná nahrávka historickej hudby, pochádzajúca z územia východného Slovenska – Tri omše takmer neznámeho skladateľa zo začiatku 19. storočia Ľudovíta Skalníka, o ktorom, a o čom pojednáva nasledujúca informácia.

Územie dnešného Slovenska, v čase hudobného klasicizmu, keď patrilo do Rakúsko-Uhorskej monarchie, nedodalo Európe žiadnych hudobných velikánov. Nemusíme sa však hanbiť ani za „kleinmeistrov“, ktorí zabezpečovali a dodávali do domácich podujatí, nielen liturgických, ale aj svetských, vlastnú hudbu, odzrkadľujúcu neraz aktívne sledovanie hudobného diania v hudobných centrách, teda i vo Viedni, žiaľ, častokrát s nemožnosťou a tým aj absenciou osobných kontaktov, či hlbšieho profesionálneho štúdia hudby.

Dokumentuje to celý rad domácich skladateľov, upadnutých do takmer absolútneho zabudnutia. Síce aj v tejto hlbokej jaskyni zabudnutia zasvieti niekedy svetielko. Signalizuje, že vďaka niekoľkým zanietencom – hudobným interpretom, (súbor Solamente Naturali…), či horlivým muzikológom, sa dozvedáme, že územie dnešného Slovenska malo svoje kultúrne zázemie, nebola to zem hudobne vyprahnutá.

Knižnica v kláštore rádu Premonštrátov v Jasove, foto: Jozef Vaško

Pomerne veľká časť hudby obdobia klasicizmu z územia dnešného Slovenska vznikala pre cirkevné potreby. V oblasti duchovnej hudby možno vymenovať niekoľko veľmi zdatných skladateľov, spomeniem len niekoľkých z východného Slovenska: František Xaver Zomb (pôsobil v Košiciach, kde aj zomrel) či Jan Josef Janigh, pochádzajúci z Čiech, od Chomutova, ktorý pôsobil od r. 1824 v Košiciach ako učiteľ v Hudobnej škole a regenschori v Dóme sv. Alžbety.

Pre náš článok je však v tejto chvíli dôležitý údaj z Jasova – obce v okrese Košice-okolie. Tu, v premonštrátskom Opátstve pôsobil rodák z Rožňavy, Ľudovít Skalník. Jeho tri omše, nahrané nedávno na CD nosiči sú témou nasledujúcich riadkov. Predtým, ako sa budem venovať Ľudovítovi Skalníkovi a premonštrátskemu Opátstvu v Jasove, spomeniem ešte jedno meno hudobníka pôsobiaceho v tomto Opátstve približne v rovnakom období. Je ním Ignác Bross (1809 – 1857). Ten pôsobil v Rožňave (1852) a potom v r. 1853 – 1857 ako regenschori v Jasove, kde aj zomrel. Poznáme ho ako autora cirkevnej hudby, no žiaľ, väčšina jeho diel sa nezachovala.

Rád Premonštrátov, Opátstvo Jasov, zdroj internet

Iniciátorom rehole premonštrátov ešte v 12. storočí bol sv. Norbert zo Xantenu (cca 1082 – 6. 6. 1134 Magdeburg, Nemecko). Zaujímavý je historický údaj, že pozostatky sv. Norberta, po ovládnutí Magdeburgu protestantmi r. 1627, boli prenesené do kláštora na Strahove v Prahe, kde sú uložené doteraz. Rád premonštrátov po svojom založení (sv. Norbert ho zakladal na francúzskom území) sa pomerne rýchlo usídlil aj v Uhorskom kráľovstve. Ešte pred vpádom Tatárov, v polovici 13. storočia patrili premonštráti po benediktínoch v Uhorsku k najrozšírenejším rehoľným rádom so silným statusom.

Na území dnešného Slovenska patrí jasovský kláštor k najstarším. Datuje sa do polovice 12. storočia, ešte pred panovaním uhorského kráľa Imricha I. (1196 – 1214). V súčasnosti kvitujeme, že je vyhlásený za pamiatkovo chránený objekt.

Premonštráti plnili aj funkciu učiteľov, keďže jeho členmi boli vzdelaní muži, zároveň vykonávali aj notárske úkony. Listiny a dokumenty, ktoré vzišli z ich činnosti sa uchovávali v archíve, ktorý má aj v Jasove dodnes svoje miesto v komplexe budov kláštora. Jasovský kláštor je na Slovensku jediný z tohto rádu aktívny a činný.

Opátom jasovského premonštrátskeho Opátstva, zároveň aj riaditeľom premonštrátskeho Gymnázia v Košiciach, je Prelát Prof. PaeDr. ThDr. Ambróz – Martin Štrbák, PhD., O. Praem. Prečo ho spomínam?

Martin Štrbák, foto: Andrej Lojan/Postoj.sk

Martinovi Štrbákovi patrí veľká zásluha na šírení kvalitnej duchovnej hudby, a to nielen v rámci bohoslužieb v Jasove, ale i v najkrajšom barokovom kostole v Košiciach, v chráme Najsvätejšej Trojice. Spomeniem aspoň veľdiela typu Rekviem W. A. Mozarta alebo Rekviem G. Verdiho, uvedené v kostole len nedávno, ale aj ďalšie, ktoré za jeho aktívnej asistencie a úsilia mohli odznieť v kvalitnej profesionálnej interpretácii členov divadelného orchestra a sólistov opery Štátneho divadla v Košiciach. Zaslúžil sa, v rámci bohoslužby, aj o sluchové sprístupnenie, keď aktívne spolupracoval na jej uvedení, jednej z troch omší Ľudovíta Skalníka, na ktorej sa podieľal orchester Štátneho divadla v Košiciach a sólisti opery.

Ľudovítovi Skalníkovi sa zachovalo len zopár strohých údajov. Tento, širšej verejnosti neznámy hudobník z Rádu premonštrátov pochádzal z Rožňavy (19. 1. 1783), zomrel v Jasove (7. 12. 1848). Z akého domáceho prostredia pochádzal, nie je známe. Jeho starší brat, František Xaver (1777 – 1841), taktiež duchovný, diecézny kňaz rožňavského biskupstva a titulárny kanonik a farár vo Švedlári, sa rovnako ako Ľudovít venoval hudbe a komponovaniu.

Nie je známe, ako sa chlapci, a z nášho pohľadu hlavne Ľudovít, dostali k hudbe. Mohli to byť rodičia?, mohol to byť niekto z jeho okolia?, učiteľ, miestny organista, farár…?, kto mu ukázal základné schody, vedúce do sveta hudby? Tieto základy si následne, ako rehoľník mohol zveľaďovať napríklad opisovaním nôt a skladieb aj známych skladateľov, ktoré mali v premonštrátskom kostole svoje významné zastúpenie. Možno aj takto nadobudnuté vedomosti mu dopomohli, aj z dnešného hľadiska a umeleckých kritérií, k akceptabilným kompozičným zručnostiam a technike komponovania. To, že by bol absolvoval nejaké kontinuálne školské štúdium kompozície, alebo sa stýkal za týmto účelom s niekým zo skladateľov, je veľmi-veľmi málo pravdepodobné, až vylúčené.

Chrám sv. Jána Krstiteľa v Jasove, foto: jozeftimulak.com

S notami potreboval pracovať, mal k nim prístup, pretože ich používal a využíval konkrétne i v Jasove, ako magister chóru (regenschori), zodpovedný za výber a produkciu hudby, uvádzanej pri liturgii. V Jasove mal k dispozícii archív hudobnín, v ktorom ho mohli zaujať tam uložené skladby napríklad českého skladateľa raného klasicizmu Františka Xavera Brixiho, bratov Žaškovských, Jozefa a Františka. Z nich známejší bol František, ale Skalník mohol, hypoteticky, poznať diela aj velikánov klasicizmu J. Haydna, W. A. Mozarta a ďalších skladateľov, ktorých skladby sa našli v jasovskom archíve. (Hudobniny z jasovského kláštora boli v roku 1963 odvezené do oddelenia hudobných pamiatok Literárneho archívu Matice slovenskej, kde sú uložené doteraz.) (Pozri Štrbák, A.: Ľudovít Skalník O. praem. In.: Jasovsí premonštráti v premenách času. Zborník. Vienala, Košice 2012, ISBN 978-80-8126-068-1, s. 174).

Preto podporujem názor, že komponovaniu sa učil za pochodu, štúdiom notového materiálu. Do jasovského Opátstva prišiel Ľudovít Skalník r. 1804, dva roky po tom, čo predtým zrušené Opátstvo opäť obnovil dekrétom cisár František II. O tri roky neskôr (1807) by sme ho boli stretli ako profesora gymnázia v Rožňave, potom vo Veľkom Varadíne (Oradea) v Rumunsku a od roku 1809 opäť v Jasove ako člena jasovského konventu a magistra chóru. I keď v živote Ľudovíta Skalníka teda neexistovala síce žiadna, ani skrytá skulinka umožňujúca systematické štúdium, ale existoval dar, hudobný talent. Za chrbtom mu, žiaľ, nestál žiaden mecenáš, jeho život neprebiehal v nijakom väčšom kultúrnom centre. Podľa zistení muzikologičky PhDr. Dariny Múdrej napriek tomu, že nemohol svoj talent adekvátne rozvíjať, našlo sa v jeho pozostalosti 22, samozrejme, duchovných skladieb: 4 antifóny, 12 graduale, 1 ofertórium, Tri omše, 1 rekviem, 1 responsorium. (Pozri Štrbák, A.: item, s. 175-176).

Ľudovít Skalník: Omše, CD, obal CD

Pri usporiadaní tónin, v ktorých Skalník napísal svoje tri omše, mi napadlo, že teoreticky tvoria akoby diatonický vstup do tóniny c mol. (C-D-Es.) Totiž tri omše, nájdené v Skalníkovej pozostalosti a realizované na CD nahrávke sú C dur, D dur, Es dur.

Ľudovít Skalník dve zo svojich omší (D a Es dur) venoval rožňavskému kanonikovi, rektorovi rožňavského seminára, neskôr biskupovi a v konečnom dôsledku ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Scitovskému (rodákovi z Košickej Belej – okolie Košice). Je takmer isté, že na poctu Scitovského, vtedy rožňavského kanonika, keď r. 1824 vykonával kanonickú vizitáciu jasovského kláštora, zaznela i Skalníkova omša.

Omše sú určené pre orchester a kvarteto sólistov, bez účasti zboru. Ich kvalitná hudobná koncepcia nám napovedá veľa o nadaní skladateľa, žijúceho v ústraní hudobných centier. Konfigurácia hudobných prostriedkov vykazuje v konečnom dôsledku homogénny vokálno – inštrumentálny útvar s bezprostredným kontaktom a dotykom na príjemcu.

Časový priebeh jednotlivých omší je efektívny z hľadiska ich určenosti. Celkový čas trvania všetkých troch omší je totiž 67:18 minút. Omše sú členené podľa zvyklostí ordinária, s tým, že v Omši C dur, v jej závere, sa Agnus vyskytuje dva razy, (Agnus, Agnus – dona), v Omši D dur sa tri razy vyskytuje Gloria (Gloria, Gloria – qui tollis, Gloria quoniam) a tri razy Credo, (Credo, Credo et incarnatus, Credo et resurrexit), Omša Es dur obsahuje trikrát Gloriu (Gloria, Gloria – qui tollis, Gloria quoniam), a rovnako trikrát Credo, (Credo, Credo – et incarnatus, Credo et resurrexit).

Abrahámova sieň v kláštore rádu Premonštrátov v Jasove, autorom fresiek je Erazmus Schrött, ktorý sa spolupodielal aj na výzdobe starého Mestského divadla v Košiciach, foto: Jozef Vaško

Skalníkove omše viažu na seba trochu aj zo štýlu chrámovej hudby českých skladateľov, ale prebleskuje v nich už aj uvoľnenejšia melodika raného romantizmu. Absencia zboru vôbec neznamená ochudobnenie o zvukový alebo hudobný zážitok, keďže sólisti, ako celok, sú skladateľom posunutí často do kompaktnej polohy akoby zborového spievania so sprievodom orchestra. Skalník nemal k dispozícii, podľa dochovaných referencií, väčší počet hudobníkov, vrátane spevákov ako sedem až jedenásť. (Pozri Štrbák: item, s. 176, odkaz č. 16). Napriek tomuto zvukovému handicapu omše charakterizuje ucelený zvukový formát, možno vychádzajúci a opierajúci sa aj o výbornú akustiku jasovského chrámu, kde boli omše určené.

Autografy omší bolo potrebné nájsť, keďže v čase, keď prejavil o omše záujem opát Ambróz, s cieľom oživiť túto hudobnú pamiatku, sa v Jasove nenachádzali. Omša C dur bola uložená v knižnici v Martine a Omše D a Es dur dokonca až v hudobnom archíve piaristov v Modre. Tento proces vyhľadania omší bol korunovaný úspechom a vďaka iniciatíve opáta Ambróza – Martina Štrbáka sa omše stali krásnou a hudobne i umelecky hodnotnou zvukovou skutočnosťou. Sú plnoprávne vhodné a percepčne akceptabilné či už účelovo, v duchovnom prostredí, ale, dovoľujem si tvrdiť, i na koncertnom pódiu.

Každá z omší je osobitá. To, čo ich však spája, je vynaliezavá, spevná a rozvíjania schopná melodika. Tiež v každej omši sa Skalník spoliehal na kvarteto sólistov. Prím zveril najmä sopránu, ktorý aj v speváckom tutti je zvukovo exponovaný a výrazne sa vznáša nad ostatnými hlasmi. Skalník mal možno k dispozícii výnimočnú speváčku. Usudzujem to podľa sadzby a vedenia sopránového hlasu, ktorý sa niekedy vyšplhá až do vysokého „c“, ako je to aj vo vyšperkovanej melodike Kyrie (č. 18), v Omši Es dur, ale aj inde. Je ale tiež dosť možné, že jeho predstava ostala len v rovine predstavy a v praxi tento hlas prispôsobil realite. Tempá nemajú charakter rigorozity. Prekvapí napr. nečakaná zmena až tanečne riešeným vstupom Creda (č. 3) v Omši C dur, ktorý v druhom diele tejto časti prechádza étericky pôsobiacim stíšením (aj hlasov) s následným návratom prvého dielu, a to všetko je obdivuhodne zvládnuté na minimálnej ploche.

Rukopis omše D dur od Ľudovíta Skalníka

Prekvapí nástojčivá atmosféra, ktorá vanie zo vstupného barytónového sóla Gloria qui vittolis (č. 10), emotívne pôsobiaca v podaní Mariána LukáčaOmši D dur, tak ako i Credo (č. 12) hudobnou drobnokresbou v sláčikových nástrojoch či hravosťou prvého Benedictus (č. 15) z tejto Omše D dur.

Zaujme Benedictus (č. 26) z Omše Es dur, ktoré je sluchovo nasmerované na vnímanie hudobnej dominancie sólo organa spolu s tenorovým sólom, prvý raz bez asistencie ostatných troch hlasov.

V hudbe troch omší ma zaujala jemná krása a logický vývoj široko koncipovaných melodických línií, spozornela som aj pri hudobne logických zmenách tempa, ktoré skladateľ využil s gráciou vo vnútri jednotlivých častí omšového ordinária, aj časový rozvrh a odhad únosnosti jednotlivých častí. Domnievam sa, že skladateľ by bol obstál aj pri kompozícii svetských skladieb, a najmä, ak by sa bol dostal k systematickému štúdiu hudby.

Omšu D dur spracoval Karol Kevický, riaditeľ opery v Košiciach, a pod jeho taktovkou aj zaznela ešte 21. marca 2012, v priamom prenose RTVS z jasovského chrámu, a v tom istom roku bola uvedená aj v kostole Najsvätejšej Trojice v Košiciach. Omša zaznela v jasovskom chráme aj 2. mája 2019 pri mimoriadne slávnostnej príležitosti, pri inštalácii relikvie blahoslaveného Karola I., rakúskeho arcivojvodu a posledného panovníka (cisára) z rodu Habsburgovcov (1916 – 1918), uhorského kráľa ako Karola IV. v rokoch 1916 – 1921, otca Otta von Habsburg. Omše C dur a Es dur spracoval a revidoval hudobný skladateľ a dirigent Adrián Harvan.

Lucia Knoteková, Gabriela Hübnerová, Maksym Kutsenko, Marián Lukáč, koláž OS

Na zvukovom nosiči CD môžeme vnímať harmonické súznenie hlasov sólistov, ako aj ich organickú vzájomnosť a hlasovú diferencovanosť. Skladateľ akoby nimi prejudikoval aj zbor, ktorý ale v omšiach nie je. Kvarteto sólistov ho však zvukovo nahrádza, popri tom si naplno plniac i svoju vlastnú funkciu sólových hlasov. Spievajú sólisti z opery Štátneho divadla v Košiciach Lucia Knoteková (soprán), Gabriela Hübnerová (alt), Maksym Kutsenko (tenor), Marián Lukáč (barytón). Spev je v omšiach najdôležitejším činiteľom hudobného zážitku a ich atmosféry, čo sa sólistom v plnom rozsahu aj podarilo. Do ruky sme dostali precízne hudobne a koncepčne vyváženú interpretáciu, o ktorú sa postaral, a celý komplex omší dirigoval Adrián Harvan.

V komornom orchestri hrali členovia orchestra opery ŠD: I. Husle: koncertný majster Peter Michálik, Tomáš Orgován, II. Husle: Bence Fazekaš, Eduard Plachetka, violončelo: Peter Dzubay, kontrabas: Tibor Trn, klarinety: Henrich Kristmann, Martin Švec, lesné rohy: Lukáš Mráz, Tina Mrázová-Gojkovič, trúbky: Oleksander Samborský, Peter Kundracik a organ: Jozef Vaško. Hudobná réžia: Rudolf Hentšel, zvuková réžia: Daniel Pastucha a Gabriel Nikházy, ktorý je podpísaný aj pod záznam a mix orchestra.

Omša D dur od Ľudovíta Skalníka, foto z nahrávania CD Omše, foto: súkr. archív G. Hübnerovej

Nahrávky sa uskutočnili v Opátstve premonštrátov a akusticky jedinečnom Opátskom chráme sv. Jána Krstiteľa v Jasove. Záznam spevu vykonalo Štúdio PATT Production Košice. Obsahom pútavého bukletu je historicky a odborne vyhotovený text, ktorého autormi sú Martin Štrbák, Jozef Vaško Adrián Harvan. CD bolo vydané s podporou Fondu na podporu umenia vo vydavateľstve Hevhetia –HV 0203-2-331

Autor: Dita Marenčinová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku