Tohtoročný festival Salzburger Osterfestspiele otvorila premiéra novej inscenácie Pucciniho opery Tosca. Hudobne ju stvárnila Sächsische Staatskapelle Dresden pod taktovkou jej šéfdirigenta Christiana Thielemanna a medzičasom ju odvysielala aj televízia. Vzhľadom na to, aby Staatakapelle Dresden, Thielemanna ako i dvoch sólistov Aleksandrsa Antonenka a Ludovica Téziera mohli zažiť aj diváci mimo Salzburgu, obnovila Semperova opera v Drážďanoch svoju inscenáciu Toscy z roku 2009 a do aktuálneho programu zaradili jej štyri reprízy. Obnovená premiéra inscenácie režiséra Johannesa Schaafa sa konala 22. apríla 2018 a prinášame recenziu z prvej reprízy 26. apríla.
Trojdejstvová opera Tosca vznikla podľa rovnomennej úspešnej drámy Victoriena Sardoua, autormi jej libreta sú Guiseppe Giacosa a Luigi Illica. Od svojho vzniku je vďačným objektom pre incenátorov i publikum. Len na scéne Semperovej opery bola inscenovaná už osemkrát. Po prvýkrát tu zaznela v roku 1902 pravdepodobne za prítomnosti samého skladateľa Giaccoma Pucciniho, keď šlo o nemeckú premiéru jeho novinky v nemeckom preklade. Dirigentom bol slávny Generalmusikdirektor Ernst von Schuch, vychýrený dvorný dirigent opier Richarda Straussa, v orchestrálnej jame sedela vtedajšia Hofkapelle, predchodkyňa dnešnej Sächsische Staatskapelle Dresden. Bolo to iba dva roky po úspešnej premiére opery v dnešnom Teatro dell’Opera di Roma. Dielo si razí od tých čias úspešne cestu po svetových operných scénach a zaznamenané je na mnohých nosičoch so špičkovými sólistami.
G. Puccini: Tosca, Semperoper Dresden,
Adrianne Pieczonka (Tosca), Aleksandrs Antonenko (Cavaradossi),
foto: Klaus Gigga
Oproti Salzburgu sa v Semperovej opere odvíjala 26. apríla 2018 priam klasická Tosca spievaná samozrejme v taliančine, šéfdirigent Christian Thielemann dirigoval svoju Staatskapelle Dresden. Drážďanská inscenácia nebola prevŕtaná množstvom guliek z pištolí ako v Salzburgu, nestrieľalo sa v akejsi podzemnej garáži, po javisku nechodili policajti a mafia, na umelca Cavaradossiho nemierili dospievajúce deti. Dianie nebolo zasadené do aktuálnej, brutalitou prešpikovanej celosvetovej situácie – a predsa sme zažili strhujúci kriminálny príbeh. A to i napriek tomu, že brutalita nebola pre režiséra Johannesa Schaafa, pôsobiaceho na medzinárodnej scéne, fixnou ideou. Riadil sa Pucciniho predlohou, jej obsahom, jej vnútornou silou, riadil sa tým, čomu hovoríme ísť v intenciách libreta a hudby, čo sa obyčajne osvedčí. Na záver boli samozrejme všetci hlavní predstavitelia inscenácie mŕtvi, ale na javiskách zomierajú symbolicky už od prvého uvedenia diela vôbec.
Dej opery je možné zasadiť do presného dejinného rámca. Odohráva sa v politicky nestálej dobe skutočných historických udalostí, v kontexte bitky pri Marengu (14. júna 1800) a krátko po nej, 17. a 18. júna 1800 v Ríme. Postavy a charaktery (s výnimkou Cavaradosiho) sú založené na reálnych historických osobnostiach. Útek politického väzňa Angelottiho, bývalého konzula Rímskej republiky, ohrozí mocenských lídrov svojej doby. Angelottiho spriaznenou dušou je významný a vášnivý maliar Mario Cavaradossi, volterián, ktorý sympatizuje s Napoleonom a práve maľuje portrét Márie Magdalény v rímskom chráme svätého Ondreja. Aj jeho milenka, operná diva, speváčka Floria Tosca, ktorá žije iba pre umenie, je zamotaná do prekérnej situácie. Cavaradossi, oponent vlády podozrievaný z krytia úteku, sa dostane do rúk bezcharakternému policajnému šéfovi, barónovi Scarpiovi. Scarpia túži po Tosce, chce sa jej zmocniť. Vydiera ju tým, že nechá Cavaradossiho, pre ktorého nariadil popravu, mučiť… Scarpia prisľúbi, že Cavaradossi bude popravený iba naoko, presne tak, ako v prípade grófa Palmieriho. Tosca ešte netuší, že Scarpia pre ňu chystá krutú hru a poprava nebude simulovaná. Kým Scarpia vystavuje pre Cavaradossiho a Toscu priepustku z mesta cez prístav Civitavecchia, Tosca siahne po noži a prepichne policajného šéfa. Tosca sa pokúsila urobiť všetko, aby bol jej milovaný človek oslobodený, avšak maliar Cavaradossi je koniec koncov zasiahnutý ozajstnou guľkou a zomiera. Zronená a vydesená Tosca skáče z hradieb do istej smrti…
Takto sa skončila aj Tosca v Drážďanoch, plná politických intríg a osobných vášní. Jej inscenácia patrila aj medzi iné všeobecne akceptované režijné stvárnenia pozoruhodného divadelníka Johannesa Schaafa. Jeden z recenzentov po premiére v roku 2009 uviedol: „…je viditeľné, že režisér Johannes Schaaf, ktorý prichádza z činohry a televízie, je starým majstrom už od sedemdesiatych rokov. Nemal dôvod správať sa múdrejšie ako sú autori, ale považoval za potrebné a nevyhnutné sledovať to, čo je napísané v texte a v notách. Žiaden podnet predčasne neškrtol, pretože práve mnohé detaily, ktoré je možné vyčítať z textu, robia večer napínavým. Výsledok je potom priam demokratický, človek nepotrebuje byť špecialistom, aby mohol sledovať priebeh večera.“ Tento raz šlo o obnovenú inscenáciu, Tosca odznela pod vedením dirigenta Christiana Thielemanna. Napriek tomu, že išlo o 51. reprízu, večer disponoval všetkými atribútmi mimoriadnej premiérovej atmosféry.
G. Puccini: Tosca, Semperoper Dresden,
foto: Klaus Gigga
Keďže sa inscenačne na javisku odvíjalo všetko tak logicky, bolo možné plne sa sústrediť na hudbu, na dianie, na spevákov a vychutnať si Pucciniho v každej fáze a v každej interpretačnej rovine. Puccini vytvoril hudobno-dramatické dielo naplnené láskou, zradou, mocou a žiarlivosťou. Nechal ho nasiaknuť takou porciou emocionality, že miestami dosahuje až extatické vrcholy. A tie sa pohybovali v daný večer v rôznych podobách – i v nepísanych zákonoch verizmu otriasajúcich všetkými záhybmi srdca.
Dirigent Thielemann dokázal skĺbiť vášne protagonistov a politickú nevinnosť či podlosť tak, že dej mal neustále spád, dianie bolo hudobne bez hluchých miest, bolo neustále pôsobivé a vzrušujúce. Napriek rôznym kritickým situáciám v deji, pod Thielemannovým vedením nevznikali v orchestri žiadne príkre či surové hrany a plochy, priam plasticky zachytával ľudské charaktery a ich vnútorný svet. Dirigent a orchester si vychutnávali každú hudobnú myšlienku, každú fázu. Po partitúre sa pohybovali s absolútnou istotou, aj čo sa týka tempa vlniaceho sa agogickými zmenami. Chladnokrvné, cynické či vražedné scénické momenty disponovali vďaka dirigentovi a jeho orchestru priam obdivuhodnou hudobnou kultúrou a do hĺbky duše zasahujúcou emocionálnou silou. Pucciniho leitmotívy a partitúra hemžiaca sa „horúcimi“ témami mala tak vo vysokokarátovom dirigentovi hudby Wagnera či Brucknera aj v prípade Pucciniho prvotriedneho advokáta. Hudobné napätia riešil prehľadne a k najvyššej spokojnosti. Na takomto Thielemannovom bezpečnom a inšpiratívnom lešení sa pohybovali muzikálne a s obdivuhodnou hlasovou kultúrou znejúce zbory (Sächsischer Staatsopernchor Dresden a Kinderchor der Sächsischen Staatoper Dresden, naštudovanie Jörn Hinnerk Andresen). Scénicky i hlasovo zapôsobili hlavne vo veľkolepom chrámovom výjave záveru 1. dejstva. Thielemann svojim vedením inšpiroval aj predstaviteľov menších rolí, spomeňme aspoň hlasovo i herecky výborného Angelottiho v podaní Martina-Jana Nijhofa, ale jeho „umeleckými partnermi“ boli predovšetkým hlavné postavy – Floria Tosca, Mario Cavaradossi a Baron Scarpia. Všetci spolu vytvárali obdivuhodný jednoliaty umelecký tandem. Postavy boli vkusnými nevtieravými historizujúcimi kostýmami zasadené takmer do súčasnosti (Petra Reinhard), korešpondovali jemnými farebnými kontrastami s prehľadnou quasi betónovou scénou chrámu, policajnej stanice a napokon i popraviska (scéna Christof Cremer). Tam priam zarazili rozhodené páry topánok, ktoré zjavne nemali žiadneho majiteľa…
Konečný, ako highlight avizovaný večer, bol ale napokon závislý od momentálnych hereckých, ale hlavne speváckych dispozícií všetkých troch top sólistov. Adrianne Pieczonka (Tosca), Aleksandrs Antonenko (Cavaradossi) a Ludovic Tézier (Scarpia) všetky očakávania dokonca umocnili. Veď Puccini im aj zveril nádherné árie a duetá vykresľujúce charaktery ich postáv, každý ich vstup do deja mal svoj nenapodobiteľný jedinečný vnútorný náboj.
G. Puccini: Tosca, Semperoper Dresden,
Tom Martinsen (Spoletta), Adrianne Pieczonka (Tosca), Aleksandrs Antonenko (Cavaradossi),
foto: Klaus Gigga
Otvorme trojicu sólistov Scarpiom, brutálnym policajným šéfom, zaodetom v druhom dejstve do šatu farby krvi. V podaní jedného z najžiadanejších barytonistov svetových operných scén, Francúza Ludovica Téziera, bolo možné zažiť špičkovo obsadeného vrchného policajta. Tento despota a sadista, dominujúci nad nešťastím Cavaradossiho a Toscy, mal v hlase potrebnú aroganciu a krutosť, ale napriek tomu miestami prežaroval i kus ľudského tepla (tam, kde prejavil snáď skutočnú lásku k Tosce?). Jeho barytón disponoval akousi výrazovou „polyvokálnosťou“ – vo farbe hlasu v kombinácii s dynamikou. V slávnej árii z 2. dejstva, Ha più forte sapore, nechal Tézier naplno rozohrať a vyspievať svoje umelecké majstrovstvo, vynútenú lásku nechal s celou trpkosťou doslova vychutnať… Škoda, že Puccini nechal Scarpiu v 2. dejstve umrieť, že tento hrdinský barytón nenechal viac „prehovoriť“.
Z Kanady pochádzajúca a dnes v tejto krajine žijúca sopranistka Adrianne Pieczonka bola dlhé roky členkou Wiener Staatsoper. Z Viedne sa dostala do najväčších operných domov v Európe i zámorí, k jej mimoriadne širokému repertoáru patrí aj part Toscy. V Semperovej opere debutovala v roku 1994 ako Tatjana v Eugenovi Oneginovi, po takmer štvrťstoročí sa teraz predstavila v úlohe Toscy. Jej Tosca bola zrelá, premyslená v dianí i čo sa týka speváckeho partu. Jej soprán oplýval harmóniou, plynulosťou fráz, bohatou škálou dynamiky, siahal od lyrickej výrazovej polohy až po dramatickú. Slávna ária z 2. dejstva Vissi d’arte, vissi d’amore, ktorou prosí Scarpiu o zmilovanie sa nad Cavaradossim a sama sľubuje oddať sa mu, bola naplnená takou vrúcnosťou a priam neskutočnými pianissimami, že i keď to tok hudby vlastne nedovoľuje, opera po nej burácala potleskom. A najneskôr pri jej Avanti a lui tremava tutta Roma divák pochopil, prečo táto diva vraždí… Pieczonkovej jedinečne poddajný soprán sa zaskvel už v ukážkovom duete s Cavaradossim v 1. dejstve, ktorý priam rozvoniaval láskou a vášňou. Najneskôr tu našli dirigent a sólisti spoločnú horúcu niť, ktorej sa nepustili až do záveru opery. Zmienim sa ešte o opticky signifikantných kostýmoch Toscy: v 1. dejstve zaodiatu do romantických letných šiat evokujúcich bezstarostnosť, v ďalších dejstvách do čiernej jednoduchej róby, avizujúcej a dokumentujúcej ďalší dramatický vývoj deja.
G. Puccini: Tosca, Semperoper Dresden,
A. Pieczonka (Tosca), A. Antonenko (Cavaradossi), T. Martinsen (Spoletta), L. Tézier (Scarpia),
foto: Klaus Gigga
Z Rigy pochádzajúci medzinárodne vysoko oceňovaný tenorista Aleksandrs Antonenko stvárnil Cavaradossiho nielen tohoto roku v Salzburgu, ale na scéne Semperovej opery stál v tejto úlohe už v inscenácii Toscy v roku 2009. On jediný sa pohyboval na inscenačne dôverne známych plochách. A upútal okamžite nie len osobnou sympatiou, ale aj svojím priam južným slnkom napojeným lyrickým tenorom, ktorý dokázal zasvietiť vo výškach, ale tiež osloviť aj v tmavších polohách a vyjadriť hlboké city a zúfalstvo. Jeho vášnivá, klarinetom podporená ária z 3. dejstva E lucevan le stelle, vyvolala zimomriavky už pri prvých tónoch. Píšuc list na rozlúčku pred popravou vložil Antonenko priam zlato do svojho hrdla a vytvoril emocionálny most pre Toscu, ktorá na záver opery pri téme tejto árie odchádza zo sveta.
G. Puccini: Tosca, Semperoper Dresden,
Aleksandrs Antonenko (Mario Cavaradossi),
foto: Klaus Gigga
Intenzita spomenutých troch sólistov korešpondovala po celý večer s dirigentom Thielemannom, jeho dirigentská palička visela na ich ústach (a vice versa), neustále vzájomné kontakty očí, ale hlavne to inšpiratívne iskrenie v éteri, vyústili do veľkolepého vysokodramatického hudobného večera. Nech neostanú nespomenuté všetky sláčiky, harfa, dychy či bicie, všetci boli rovnocennými partnermi tohoto priam ako hudobný sen plynúceho večera vytvoreného v kompozičnej dielni Giacoma Pucciniho. Po nekonečných oponách sa skončil doslovný sviatok harmónie, farieb a hlasov. V istom zmysle pripomenul doposiaľ neprekonateľnú nahrávku z roku 1952 so sólistami Mariou Callas (Tosca), Giuseppe di Stefanom (Cavaradossi) a Titom Gobbim (Scarpia). Spolu s dirigentom Victorom de Sabatom, zborom a orchestrom Teatro alla Scala di Milano vzniklo vtedy niečo mimoriadne. Počúvať tento hudobný aparát ako celok je podobným pôžitkom ako bol recenzovaný večer v Semperovej opere.
Autor: Agata Schindler
Písané z reprízy 26. apríla 2018
Giacomo Puccini: Tosca
Semperoper Dresden
Dirigent: Christian Thielemann
Réžia: Johannes Schaaf
Scéna: Christof Cremer
Kostýmy: Petra Reinhardt
Svetlo: Guido Petzold
Zbormajster: Jörn Hinnerk Andresen
Dramaturgia: Ilsedore Reinsberg
osoby a obsadenie reprízy 26. 4. 2018
Floria Tosca: Adrianne Pieczonka
Mario Cavaradossi: Aleksandrs Antonenko
Baron Scarpia: Ludovic Tezier
Cesare Angelotti: Martin-Jan Nijhof
Kostolník: Matteo Peirone
Spoletta: Tom Martinsen
Sciarrone: Tilmann Rönnebeck
Žalárnik: Alexandros Stavrakakis
