Obraz kultúry techniky a ducha – zastaveníčko a debut 470-ročného orchestra

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pozvánka na koncert k narodeninám bola zaujímavá už tým, že jubilant si zastaveníčko zahral sám. Sächsische Staatskapelle Dresden, jeden z najvýznamnejších orchestrov sveta vôbec, oslavuje v tejto sezóne svoje 470. životné jubileum. Jeho ,,životopis” je mimoriadne pestrý aj preto, že je koncertným i operným orchestrom v jednej osobe. Svoju dlhú a pohnutú existenciu oslávil v novej koncertnej sieni Paláca kultúry v Drážďanoch 22. septembra, presne v deň svojho vzniku v roku 1548.

Ak si uvedomíme, že za dirigentským pultom dnešnej Sächsische Staatskapelle Dresden sa vystriedali medzi mnohými inými aj také osobnosti akými boli Heinrich Schütz, Jan Dismas Zelenka, Carl Maria von Weber, Richard Wagner, Robert Schumann, Johannes Brahms, Paul Hindemith, Richard Strauss, Fritz Reiner, Fritz Busch, Karl Böhm, Giuseppe Sinopoli či Fabio Luisi, pred očami defiluje vlastne polovica hudobnej histórie a tradície. Pripomeňme, že narodeniny oslavuje práve ten orchester, ktorý uviedol v marci roku 1940 s veľkým úspechom prvýkrát v zahraničí Baladickú suitu Eugena Suchoňa.

Sledovaný mimoriadny koncert Sächsische Staatskapelle Dresden sa špičkovým programom zavďačil nie len svojmu vernému publiku, ale orchester sa odmenil i sám. Od otvorenia novej koncertnej siene v apríli 2017 v Drážďanoch zasadol po prvýkrát na pódiu opticky a akusticky novej koncertnej siene v Paláci kultúry. Z pôvodnej multifunkcionálnej sály v Paláci kultúry, sa z dôvodu nevhodnej akustiky v roku 1992 Staatskapelle stiahla. Odvtedy koncertuje doma vo svojej „koncertnej izbe“ na divadelných doskách Semperovej opery. Oslava významného jubilea zaznela teda v celkom nových zvukových danostiach. Jubilanti si pod vedením dôverne známeho dirigenta Manfreda Honecka uvili v nových priestoroch nádhernú znejúcu romantickú kyticu z hudobného odkazu dvoch mnohoročných umeleckých kamarátov – Dvořáka a Brahmsa.

Rusalka v koncertnej sieni

Dvořákova Rusalka, známa v operných domoch celého sveta, si vďaka dirigentovi Honeckovi razí cestu aj v koncertných sieňach. Je to nová Rusalka, akýsi orchestrálny prierez ňou. Honeckom zostavená dvadsatminutová fantázia, vlastne pôsobivá suita, vonia i v koncertnej sieni Rusalkou a vodníkom. Ostáva i v prepracovaní tou rozprávkou o tragickej láske vodnej žienky k princovi, nechá hudobne defilovať hlavné postavy a motívy opery, nechá čakať na neprekonateľnú mesačnú áriu, ktorá je v suite zverená husliam koncertného majstra. Z dôverného sledu hudby v opere suitu vytvára vlastný poriadok: otvára ju plesová hudba z druhého dejstva a kulminuje v Grandioso ed Appassionato, opäť hudbou z druhého dejstva opery. Toľko rozprávko-trblietavého Dvořáka a toľko mesačného svitu nebolo ešte nikdy v tejto novej koncertnej sieni. Suita i jej interperetácia zarezonovala u publika bezo zvyšku.

Bernarda Fink, Manfred Honeck, Sächsische Staatskapelle Dresden, 2018,
foto: Matthias Creutziger

V z Buenos Aires pochádzajúzcej mezzosopranistke Bernarde Fink sa predstavila vyhľadávaná koncertná a piesňová interpretka, držiteľka takých ocenení ako Diapason d’Or či Grammy. Len projekty poslednej sezóny ju viedli s Mahlerovou Treťou symfóniou do Katovíc, s Pergolesiho Stabat Mater do Ríma, Mahlerovu Druhú symfóniu podala s Marissom Jansonsom v Kodani a Jakubom Hrůšom v Bambergu, má za sebou rozsiahle juhoamerické turné a koncerty v rámci festivalu Internationale Barocktage Stift Melk. K špičkovým dirigentom, s ktorými doposiaľ pracovala, patril aj Jiří Bělohlávek. V spoločnej interpretácii predstavili napríklad v Grafeneggu a Edinburghu okrem iného aj Dvořákove Biblické piesne. Na aktuálnom narodeninovom koncerte Sächsische Staatskapelle zaznel výber z nich. Desať piesní, ktoré vznikli pôvodne pre hlas a klavír na časti textov zo Starého zákona začiatkom roku 1894, komponoval Dvořák s veľkým dôrazom na ohybnosť a výrazovú mnohorakosť ľudského hlasu. Napriek tomu, že ich tvoril na americkom kontinente, neobsahujú intencie hudby americkej, sú výhradne jeho intímnou záležitosťou, Dvořák v nich hľadal svoju identitu. Sám sa v nich snáď rozprával s Bohom v čase, keď sa v New Yorku dozvedel a svojom smrteľne chorom otcovi. Okrem toho vznikli krátko po tom, keď v Európe stratil viaceré spriaznené duše: v roku 1893 zomreli Čajkovský, Hans von Bülow a Charles Gounod. Dvořák sám si tento svoj opus mimoriadne vážil, jednému svojmu žiakovi sa zveril, že Biblické piesne nestačí iba spievať, ale aj sa ich modliť.

Miestami ako modlitba

Bola to delikátna a vrúcna interpretácia, ba miestami skutočne modlitba, ktorú sme počuli v podaní Bernardy Fink. Vybraných prvých päť piesní cyklu bolo pre speváčku akoby predurčených. Jej jasné a vrúcne línie hlasu sú pre typ tejto hudby priam stvorené, sú predestinované na transponovanie strachu, smútku, skľúčenosti ale i útechy medzi hudobným dielom a poslucháčom. Interpretka nepostavila do popredia nič efektné, o to viac sa snažila zviditeľniť Dvořákovu vnútornú rozpoloženosť a „českosť“ diela. Delikátna a hlboko do srdca prenikajúca interpretácia uzavrela prvú polovicu koncertu piatou piesňou cyklu... Ale najneskôr piesňou Slyš, ó Bože! Slyš modlitbu mou potvrdila Bernarde Fink, že je právom označovaná za špecialistku medzi interpretmi Dvořákovej piesňovej tvorby. Pri jej Dvořákovi sa človek cítil ako v pomyselnom nebi. Piesne odzneli v originály, v preklade latinských žalmových textov do starobylej češtiny. Ich zrozumiteľnosti pomohli publiku v češtine i nemčine poskytnuté verše v programovom bulletine. Dirigent a orchester boli inšpiratívnymi partnermi sólistky a farebnú Dvořákovu partitúru rozprestreli pod sólovým hlasom ako hodvábny vejár. Stretnutie s týmto Dvořákom bolo slávnosťou, ako keby jeho hudba nadobúdala neustále na vnútornej intenzite.

Manfred Honeck, Sächsische Staatskapelle Dresden,
foto: Oliver Killig

Symfónia, ktorá otvára srdce

Johannes Brahms, ktorého Tretia symfónia na záver narodeninového koncertu odznela, vznikla takmer súčasne s Dvořákovými Biblickými piesňami. Koncom roku 1883 ju pod taktovkou Hansa Richtera premiérovali Viedenskí filharmonici. Už o tri mesiace neskôr sa uskutočnilo za osobnej Brahmsovej prítomnosti jej nemecké prvé nemecké predvedenie v Drážďanoch. Interpretkou bola predchodkyňa dnešnej Staatskapelle, vtedajšia Königlich-sächsische musikalische Kapelle. Krátko na to stál Brahms sám za dirigentským pultom vtedajšej zostavy dnešnej Staatskapelle. Aj tieto súvislosti boli nepochybne dôvodom zaradenia diela na mimoriadny koncert na počesť jubilea vzniku orchestra. O tom, že Brahms Tretiu symfóniu komponuje, nikto nevedel, bolo to tajomstvo. Ale Dvořák bol jeden z prvých obdivovateľov tohoto nového diela: „Je v nej nálada, akú u Brahmsa nie je možné nájsť často! Aké je tam množstvo nádherných melódií. Je v nich samá láska, otvára sa pri nich srdce.“ U rovesníkov vzbudzovalo toto nové dielo rozličné asociácie, zo zachovanej charakteristiky Brahmsovej priateľky, klaviristky a skladateľky Clary Schumannovej, sa máme dnes k dispozícii nasledovné hodnotenie: „ Aké to dielo, koľko poézie (…), každá časť poklad! – Neviem povedať, ktorá časť mi je milšia, všetky štyri časti sú uliate akoby z jedného materiálu …“

Manfred Honeck a Staatskapelle Dresden ponúkli publiku Brahmsovu Tretiu symfóniu ako naslovovzatú perlu. Brahmsa nechali vyrozprávať sa v nádherných motívoch, ich návratoch, moduláciách, variáciách, vo vášnivej kráse i v pianissimovej idyle. Interpretáciou podali obraz hlboko cítiaceho romantika mysliaceho v nových harmóniách, pracujúceho ekonomicky s hudobným materiálom, posúvajúceho Beethovena o vývojovú hudobnú triedu vyššie. Napriek tomu, že Clara Schumannová i nejeden dnešný poslucháč počuje v tomto Brahmsovi tečúce potôčiky či výjavy zo scén Shakespeara, o takomto či podobnom obsahu diela nezanechal Brahm žiadne svedectvo. Ide o absolútnu hudbu vychádzajúcu z trojtónového motívu, ktorý Brahms s rafinesou melodicky a harmonicky kombinoval a obmieňal a nakoniec i očarujúc zinštrumentoval. Dirigent, Rakúšan Manfred Honeck, momentálny hudobný riaditeľ Pittsburgh Symphony Orchestra, ktorý sa stal rozhodnutím poroty International Classical Music Awards umelcom roku 2018, postavil spolu s jubilujúcim orchestrom symfonikovi Brahmsovi žiariaci orchestrálny monument.

Zázračná harfa

Pod jeho umeleckou kreáciou sa lesk a perly partitúr Dvořáka a Brahmsa rozvinuli v jednotlivých nástrojových skupinách do maximálne možnej technickej perfektnosti a citovej zaangažovanosti. Brahms doslova vyplavil na povrch intonačne neomylné dychy – hebkosťou priam sláčikový nástroj pripomínajúce lesné rohy i úžasné drevá. Tieto splynuli spolu s povestnými sláčikmi do excelentného orchestrálneho zvuku, ktorý rezonoval skutočne neopakovateľne koncertnou sieňou. Znova a znova bolo možné obdivovať mäkký a zamatový zvuk orchestra, jeho neopakovateľný všetkými nástrojmi namaľovaný obraz. Je to obraz kultúry techniky a ducha! Po tomto koncerte neboli kvetmi odmenení iba sólistka a dirigent, s červenou ružou odišiel z pódia každý člen orchestra vyprevádzaný vďačným obecenstvom. Koncertná sieň s 1800 kreslami bola vypredaná. Kto sa na koncert nedostal, mal možnosť vypočuť si ho v priamom rozhlasovom prenose.

Sächsische Staatskapelle Dresden, 2018,
foto: Matthias Creutziger

Sächsische Staatskapelle Dresden, „zázračná harfa“, ako ju nazval Richard Wagner, týmto koncertom dokumentovala, že jej úcta a obdiv patria zaslúžene. Debut 470-ročného orchestra v akusticky výnimočne vydarenej novej koncertnej sieni starého Paláca kultúry bol veľkolepý.

Pritom nebolo možné zabudnúť, že tento orchester sa v ten večer vrátil na miesto, ktorému pred 26 rokmi ukázal chrbát a v opere si vytvoril vlastnú koncertnú sieň, už spomínanú – mimoriadne nákladnú – „koncertnú izbu“. Rekonštrukciu a renesanciu pôvodnej koncertnej siene v Paláci kultúry nepodporoval, ba dokonca ju považoval za nepotrebnú. A tak je v novej koncertnej sieni dnes doma ďalší drážďanský orchester, prvotriedna Drážďanská filharmónia. Nový hudobný stánok priťahuje medzičasom svojimi jedinečnými parametrami špičkové hudobné garnitúry zo všetkých končín. Ani Sächsische Staatskapelle Dresden sa mu teda vyhnúť nemohla.

Deň pred jubilejným koncertom boli Drážďančania v Prahe. Takmer totožným programom ako doma uzavreli 21. septembra dva roky trvajúci festivalový cyklus Dvořák Collection. Na koncerte v Dvořákovej sieni Rudolfína sa podieľal aj Slovenský filharmonický zbor, v jeho podaní odznel navyše Dvořákov Slávnostný spev op. 113.

Autor: Agata Schindler

písané z koncertu 22. 9. 2018

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden
Palác kultúry v Drážďanoch
22. septembra 2018

Manfred Honeck, dirigent
Bernarda Fink, mezzosoprán
Sächsische Staatskapelle Dresden

program koncertu

Antonín DvořákRusalka-fantázia, suita z opery (arr. Manfred Honeck, orch. Tomáš Ille)
Biblické piesne op. 9:
Oblak a mrákota jest vůkol něho
Skrýše má a pavéza má Ty jsí
Slyš, ó Bože! Slyš modlitbu mou
Hospodin jest můj pastýř
Bože! Bože! Píseň novou

Johannes Brahms: Symfónia č. 3 F dur op. 90
Allegro con brio
Andante
Poco Allegretto
Allegro

www.staatskapelle-dresden.de

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár