Obrazy (a zaujímavosti) zo života Bohémy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nejeden z rozhľadených milovníkov opery iste vie, že po tom, ako Giacomo Puccini dokončil prácu na Tosce, autor pôvodnej divadelnej predlohy, Victorien Sardou, s obdivom prehlásil, že operná verzia jeho drámy je oveľa lepšia a pôsobivejšia než sám originál… Ťažko, samozrejme, povedať, čo by si o Pucciniho adaptácii Obrazov zo života bohémy pomyslel ich autor, Henri Murger, ktorý tento svet opustil v čase, keď sa Maestro Giacomo učil ešte iba behať a rozprávať. Veľmi pravdepodobné však je, že slávny parížsky bohém by bol rovnako ohromený, ako prekvapený. Minimálne preto, že príbeh, ktorý by videl a počul, on sám v skutočnosti nikdy nenapísal, a jedna z najpôsobivejších drám opernej histórie je z veľkej časti vlastným dielom skladateľa a jeho libretistov…

Ak by bol teda čitateľ tohto textu (prípadne) zvedavý na to, aký je rozdiel medzi Bohémou Murgerovou, Pucciniho a Leoncavallovou, prípadne na množstvo iných „zaujímavých zbytočností“, súvisiacich s uvedenou témou, snáď bude o čosi poučenejší po absolvovaní nasledujúcich riadkov. Aj keď ho však treba zároveň varovať, že od tejto chvíle bude (možno) jednu z najznámejších opier všetkých čias vnímať trošku „inak“, než doposiaľ…

Stručný prehľad kurióznych faktov teda zahájme trebárs samotnou etymológiou slova BOHÉMA:

Výraz „Bohemien“ sa objavil vo Francúzsku prvýkrát v dvadsiatych rokoch 15. storočia, keď do Paríža dorazila z územia Čiech skupina rómskych utečencov, sprevádzaných ochrannou listinou Žigmunda Luxemburského, ktorý svoj podpis doplnil titulom „Kráľ český“, t. j. „Rex Bohemiae“… Pôvodne etnické označenie „Bohème“ („Rómovia“, resp. „Cigáni“) sa však v krajine postupne rozšíril aj na iné osoby túlavej resp. nekonvenčnej povahy, a na začiatku 19. storočia i na chudobných, začínajúcich umelcov, žijúcich na okraji spoločnosti „asociálnym“, „nemravným“ a „neusporiadaným“ (=„cigánskym“) životom… V každom prípade, z bohémstva umeleckého sa časom vyvinula akási oficiálna subkultúra, pričom spoločnosť na takzvaného „bohéma“ pozerala nielen ako na neprispôsobivého čudáka, ale tiež ako na génia, ktorého vzhľad i životný štýl bol súčasťou resp. „poznávacím znamením“ jeho geniality…

Hoci sa Murgerove Obrazy zo života bohémy zvyknú označovať ako „román“, v skutočnosti ide o voľnú sériu prevažne humoristicko-satirických (!) poviedok a fejtónov, ktoré sú zjednotené postavami štyroch verných priateľov (Rudolf, Marcel, Collin, Schaunard), ich mileniek a známych. Kniha začína kuriózne bláznivým zoznámením celej štvorice a končí jej vstupom do vysneného „veľkého“ sveta – Marcel si za kúpu obrazov od bývalého milenca svojej Musetty zariaďuje vlastný byt i ateliér, Rudolf debutuje ako oslavovaný literárny autor, Schaunard vydáva úspešnú zbierku piesní a Collin sa stáva bohatým dedičom…

Henri Murger (1822 – 1861)

Henri Murger
(1822 – 1861)

Čo sa týka Murgerovej najznámejšej ženskej hrdinky, Mimi je v Obrazoch zo života bohémy charakterizovaná ako „nová Rudolfova láska, rozkošná bytôstka s hlasom hlučným ako činely“, ktorá sa priebežne „vypočítavo miluje s mnohými bohatými gavaliermi“ a k Rudolfovi cíti len „vlažnú náklonnosť, vyplývajúcu zo zvyku.“ So svojim básnikom sa v skutočnosti stretá prvýkrát vtedy, keď ho prichýli vyhodeného z bytu kvôli neplateniu nájomného! Jej život síce končí úmrtím na tuberkulózu, avšak v nemocnici pre chudobných, a kým sa s ňou Rudolf stihne naposledy rozlúčiť, je jej telo pochované do spoločného hrobu…

O niečo šťastnejší je osud Musetty, ktorú jej priatelia prezývajú podľa gájd (!), pretože je široko-ďaleko známa spevom ľudových piesní „hláskom vždy sviežim, i keď trochu falošným…“ Na konci románu si za manžela berie „akéhosi poštmajstra, poručníka bývalého milenca“…

Svoje priateľky a milenky majú u Murgera aj hudobník Schaunard a filozof Colline. Veselá, spoločensky založená partnerka prvého z nich sa volá Eufemia, druhá zo žien je však v románe „stále neviditeľná a neznáma“, tráviaca údajne väčšinu času „korektúrami Collinovych spisov“…

Krstné meno Schaunarda (u Pucciniho nikdy nevyslovené) je Alexander, Collin sa volá Gustav. Mimi je vlastným menom Lucilla (u Pucciniho Lucia). Pravé krstné meno a priezvisko Musetty, ale i priezviská Mimi, Rudolfa a Marcela zostávajú čitateľovi (i poslucháčovi) navždy neznáme…

Giacomo Puccini (1858 – 1924)

Giacomo Puccini (1858 – 1924) v čase uvedenia Bohémy

Príbeh prvého stretnutia Mimi s Rudolfom, ako aj scénu jej smrti s rukami v hrejivom rukávniku prevzal Puccini z úplne samostatnej, epizódnej kapitoly Murgerových Obrazov, opisujúcej príbeh nešťastnej lásky sochára Jacquesa a krajčírky Francine. Mladý, talentovaný Jacques umiera krátko po smrti milej takisto na tuberkulózu…

Smrť Mimi (Pucciniho rukopis)

Smrť Mimi (Pucciniho rukopis)

Množstvo z hrdinov Murgerových príbehov má predobraz v jeho reálnych priateľoch a známych. Autor sám sa v diele štylizoval do postavy Rudolfa; Musetta sa v skutočnosti volala Marie Virginie Vimal a bola Murgerovou milenkou i „malou Múzou“ dovtedy, kým sa ako šestnásťročná (!) nevydala za jedného zo starých parížskych gangstrov…

Pocta Murgerovi (k 50. výročiu spisovateľovho úmrtia)

Pocta Murgerovi (k 50. výročiu spisovateľovho úmrtia)

Reálnou bola svojho času i existencia kaviarne Momus, preslávenej Murgerom aj Puccinim, a pomenovanej podľa gréckeho boha žartu a satiry, ktorý bol vykázaný z Olympu za svoje hlúpe, „rúhavé“ posmešky… Podnik sa stal už krátko po založení významným centrom parížskej bohémy, pričom medzi jeho stálu klientelu patrili okrem Murgera napríklad Honoré de Balzac, Charles Baudelaire, François-René de Chateaubriand či Gustave Courbet. I keď Puccini vo svojej opere umiestnil Café Momus do legendárnej umelecko-intelektuálskej Latinskej štvrti, kaviareň stála v skutočnosti na opačnom brehu Seiny, v ulici PrêtresSaintGermain-l’Auxerrois neďaleko Louvru. Zanikla – zhodou okolností – v roku 1861, krátko po Murgerovej smrti…

Prêtres-Saint-Germain-l'Auxerrois v roku 1849 ...a dnes

Prêtres-Saint-Germain-l’Auxerrois v roku 1849 …a dnes

Aj keď teda Puccini s Illicom a Giacosom vychádzali pri tvorbe libreta z viacerých príbehov a motívov Murgerovho románu i  jeho neskoršej divadelnej adaptácie (zreteľným odkazom na pôvodnú predlohu je tiež napríklad Rudolfovo kúrenie vlastnými rukopismi, Marcelov neustále prerábaný Prechod cez Červené More, Schaunardov falošný roh a jeho bláznivá „vražda papagája“, či Collinov ošúchaný plášť s vreckami plnými „básnikov a filozofov“), tieto sú však pospájané, doplnené a preskupené tak, že väčšina operného príbehu, ktorý dnes pozná celý svet ako Bohému, je dielom de facto originálnym! Napokon, celé druhé dejstvo (večera v Café Momus, sprevádzaná škandalóznym Musettiným výstupom) je nápadom samotného skladateľa, pričom slávny valčík “Quando me’n vo“, rozvinutý do veľkej ansámblovej scény, mal Puccini hotový údajne ešte skôr, než mu libretisti stíhali dodať text… Nuž a podobne autorským výmyslom je i celé ponuré tretie dejstvo, vrcholiace tak zvláštnym, psychologicky aj kompozične vybrúseným kvartetom, aké nemá (azda s výnimkou Verdiho „Bella figlia“) v opernej literatúre obdobu!

Giuseppe Giacosa – Giacomo Puccini – Luigi Illica

Giuseppe Giacosa – Giacomo Puccini – Luigi Illica

Bez ohľadu na povestný spor, či mu Puccini námet „ukradol“ alebo nie, Bohéma Ruggiera Leoncavalla je napriek svojej „rovnomennosti“ dielom veľmi odlišným, tak po stránke dejovej, ako aj hudobnej. Libreto, ktoré napísal Leoncavallo sám, sa drží Murgerovej predlohy oveľa dôslednejšie, preto je v ňom i menej sentimentu, zato viac drsného humoru a tvrdej reality. Skupina priateľov – bohémov je tu zobrazená skôr ako partia výtržníkov, ktorí s potešením provokujú „slušnú“ meštiacku spoločnosť a so svojimi prelietavými družkami sa schádzajú i rozchádzajú takmer na dennom poriadku. Spoločný s koncepciou Pucciniho je v podstate len záver opery, v ktorom ťažko chorá Mimi prichádza späť k Rodolfovi a jej život už nezachránia ani Musettine šperky, obetované za drevo na kúrenie… Voči Puccinimu je pozoruhodne „realistickejší“ však aj priestor, ktorý v opere poskytuje Leoncavallo „cudzej“ resp. „žánrovej“ hudbe. Aby napríklad ukázal, že Schaunard je skutočne muzikant (Pucciniho postava to počas celej opery naznačí okrem rozprávania len jediným fúknutím do rohu!), nechá ho na klavíri hrať a spievať paródiu na Rossiniho kantátu. Maliar Marcello, zahľadený do očí Musetty, zanôti v návale citu populárnu áriu z Hugenotov; spevy dievčat pripomínajú zas ľahké kaviarenské melódie a šansóny… A, mimochodom: Leoncavallova Bohéma je oproti dielu Pucciniho riešená „inak“ aj z hľadiska hlasových oborov – jeho Rodolfo je totiž barytón, Marcello tenor (čo napríklad umožnilo Evanovi Gorgovi, prvému Pucciniho Rodolfovi, priam „husársky“ kúsok: o rok neskôr excelovať v La Fenice i v úlohe Leoncavallovo Marcella…).

Plagát k premiére Leoncavallovej Bohémy

Plagát k premiére Leoncavallovej Bohémy

I keď sú Bohéma Giacoma Pucciniho a Ruggiera Leoncavalla dielami na danú tému iste najznámejšími, v dejinách hudobného divadla nezostávajú určite jedinými. Smutne „príťažlivým“ svetom parížskej bohémy sa napríklad inšpiruje zarzuela Bohemios Amadea Vivesa, uvedená prvýkrát v roku 1904 v Madride. Emmerich Kálmán je zase autorom operety Fialka z Montmartru (Das Veilchen vom Montmartre), premiérovanej v marci 1930 vo Viedni. (Jedným z hlavných hrdinov spevohry je, mimochodom, sám Murger, chudobný básnik, pomáhajúci k divadelnej kariére pouličnej speváčke Violete… Až sa tu priam natíska otázka, či „náhodou“ nejde o odkaz na jednu z najslávnejších operných hrdiniek Giuseppe Verdiho, ktorej predobrazom bola hlavná postava Dumasovho románu Dáma s kaméliami, vydaného – zhodou okolností – v čase vzniku Murgerových poviedok!). Pozoruhodným dielom z prostredia umeleckého Montmartru je aj úspešný austrálsko-americký filmový muzikál Moulin Rouge z roku 2001, v hlavnej úlohe s Nicole Kidman.

Plagát k premiére muzikálu Rent

Plagát k premiére muzikálu Rent

Nesporne najzaujímavejšou novodobou adaptáciou Obrazov zo života bohémy je však rockový, sčasti takisto autobiografický (!) muzikál Rent (Nájom), uvedený na prelome januára/februára 1996 – t. j. presne sto rokov od premiéry Pucciniho Bohémy! – v New Yorku. Jeho autor, skladateľ a dramatik Jonathan Larson sa pri tom inšpiráciou Pucciniho operou nielenže netajil, ale celé dielo poňal dokonca ako jej modernú „parafrázu“. Príbeh mladých umelcov, bojujúcich o prežitie a uznanie sa neodohráva v uliciach Paríža v polovici 19. storočia, ale v newyorskej East Village na konci storočia minulého. Miestom ich stretávok nie je Café Momus v „Latinskej štvrti“, ale Life Café na rohu 10th Street a Avenue B. Hrozbu, visiacu nad všetkými nepredstavuje tuberkulóza, ale vírus HIV a drogová závislosť. Namiesto maliara, básnika, hudobníka a filozofa tu vystupuje filmový dokumentarista, rockový spevák, klubový tanečník či profesor – anarchista. Jasným priznaním spojenia s Pucciniho Bohémou sú napokon i viaceré Larsonove scény a piesne. Duet „Light My Candle“ je napríklad krásnou paralelou prvého stretnutia Rodolfa s Mimi; úvodné slová skladby „Take Me or Leave Me“, v ktorých koketná Maureen opisuje ľudí, hľadiacich na ňu, keď kráča ulicou, zreteľne pripomínajú slávny Musettin valčík; nuž a priamy citát z “Quando me’n vo“ sa dokonca ozve v gitarovom sóle Rogerovej „životnej“ piesne „Your Eyes“…

Jonathan Larson, foto z novinového interview deň pred smrťou...

Jonathan Larson,
foto z novinového interview deň pred smrťou…

Úspech muzikálu Rent bol, každopádne, fenomenálny. Už tri mesiace po premiére v jednom z malých newyorských divadiel sa jeho produkcia presťahovala do väčších priestorov na Broadway. V tunajšom Nederlander Theatre sa predstavenie hralo nepretržite do septembra 2008, pričom za dvanásť rokov uvádzania zaznamenalo vyše 5 000 repríz a zarobilo vyše 280 miliónov dolárov! Okrem mimoriadnej priazne publika sa však muzikál stretol i s nevšedným uznaním kritiky. Spomedzi cien, ktoré obdržal, možno spomenúť aspoň Pulitzerovu cenu za drámu roka, tri ceny Tony (= divadelnú obdobu filmových Oscarov), štyri ceny Drama Desk Award či Cenu Newyorskej kritiky! Je len krutým paradoxom (o ktorom by však nejeden pravý bohém vedel „svoje“), že sám Larson už z úspechu svojho diela nezažil nič. Zomrel totiž náhle, na infarkt, tesne pred premiérou Rentu a desať dní pred svojimi 36-imi narodeninami…

Autor: Peter Hochel

Článok publikovaný pri príležitosti premiéry Pucciniho Bohémy, ktorá sa uskutoční 30. septembra 2016 v Opere Štátneho divadla Košice. O premiére sme informovali tu: Premiéra Pucciniho opery Bohéma v Štátnom divadle Košice v znamení debutov. Viac o Pucciniho Bohéme si môžete prečítať v článku dramaturga Petra Hochela tu: Bohém Puccini / Pucciniho Bohéma

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Peter Hochel

pedagóg, dramaturg, publicista

Zanechajte komentár