Odchádzajúci riaditeľ Július Klein – Urobil som všetko preto, aby ŠfK mohla odštartovať novú periódu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dlhoročný riaditeľ Štátnej filharmónie Košice (ŠfK), Július Klein, sa po 28 rokoch, ktoré strávil v jej vedení, s touto inštitúciou lúči. V týchto dňoch ešte stále intenzívne pracoval na tom, aby dotiahol všetky detaily a aby mohol v závere augusta odovzdať filharmóniu do rúk novej riaditeľky Lucie Potokárovej. V rozhovore prezradil, s čím všetkým sa musel za bezmála tridsať rokov vedenia tejto kultúrnej inštitúcie popasovať a s akými pocitmi po úspešnej 50-tej sezóne ŠfK z nej odchádza.

Ako začala vaša cesta, ktorá vás zaviedla na post riaditeľa ŠfK?

Hudbu som dostal do vienka. No aj napriek tomu som mal obdobie, kedy som od hudby utekal. Hudobnú školu som akosi obchádzal… Ale vďaka rodičom a bratovi, ktorý v tom čase študoval na konzervatóriu, som sa s prinútením k hudbe vrátil a za to som im dodnes vďačný. Najprv som hral na klavír, neskôr sa k tomu pripojil klarinet a úspešne som absolvoval hru na dvoch nástrojoch. S blížiacim sa koncom základnej školy som sa rozhodoval – buď konzervatórium alebo elektrotechnika. Presne si pamätám, že bol som za bratom v Mariánskych Lázňach, zobral ma k soche Krakonoša, o ktorom sa hovorilo, že keď sa dotknete zázračného kameňa na jeho opasku a niečo si zaželáte, tak sa vám to splní. Ja som si prial dostať sa na konzervatórium.

Július Klein (druhý zľava) so svojou kapelou v Spišskej Novej Vsi v roku 1968, foto: súkr. archív J. Kleina

Aká bola vaša ďalšia cesta?

Šiel som na VŠMU a samozrejme – chcel som hrať. Už keď som bol na škole, mal som rodinu, takže priorita bola – vrátiť sa do Košíc. Vtedajší šéfdirigent ŠfK Bystrík Režucha mi ponúkol miesto prvého klarinetistu. Splnilo sa mi teda želanie hrať v orchestri, no túžil som vystupovať aj sólovo. Aj to sa mi splnilo. Účinkoval som v dychovom triu i kvintete, ale aj ako sólo klarinetista s Ľudmilou Kojanovou a Pavlom Novotným, ktorí ma sprevádzali na klavíri. Bol som spokojný so životom v orchestri a so sólistickou kariérou a nikdy by mi ani len nenapadlo, čo ma vo filharmónii vlastne čaká…

Akosi k tomu predsa len došlo…

Po zmene politického systému v 1989 nastali výmeny riaditeľov. Ja som sa stal predsedom orchestrálnej rady a keď bola na odchode predchádzajúca riaditeľka, bol som navrhnutý na zastupovanie. Prvý konkurz na nového riaditeľa bol neúspešný, tak som zastupoval ďalej… V roku 1994 som však požiadal ministra kultúry o uvoľnenie z funkcie, chcel som sa viac venovať hre. Ministerstvo kultúry vypísalo konkurz, no po krátkom čase ma požiadalo, aby som zostal. Priznám sa, že táto požiadavka ma prekvapila, no zároveň som to bral aj ako ocenenie mojej predchádzajúcej práce. Teda pokračoval som. Po turbulentných rokoch v ŠfK – 1997 až 1999 – a šesť týždňovej prestávke, som sa po úspešne vykonanom konkurze vrátil. A som tu dodnes, pár dní pred ukončením môjho pôsobenia v ŠfK…

Július Klein, foto: súkr. archív J. K.

Na post riaditeľa ŠfK ste nastúpili vo februári 1991. Vo všeobecnosti sa 90-te roky u nás považujú za divoké. Starý systém sa zmietol zo stola, no žiadny nový tu akosi nebol k dispozícii. Ako sa to premietlo do fungovania kultúrnej inštitúcie?

V roku 1990 ešte ako tak dobiehali finančné garancie, ktoré fungovali za starého režimu, no o rok neskôr to už bolo horšie. Bolo treba mnoho riešiť – prežitie ŠfK ako takej. Májový festival Košická hudobná jar 1991 bol pripravený, no bez náležitého finančného krytia. Doposiaľ ho organizovalo viacero inštitúcií, okrem ŠfK aj agentúra Slovkoncert, Mestský národný výbor a Park kultúry a oddychu, ktorý spravoval Dom umenia. O KHJ nemal nikto záujem. Zostali iba Slovkoncert a ŠfK, ktoré by mohli naďalej festival organizovať. Šiel som teda na Slovkoncert a povedal som, že beriem KHJ pod naše krídla. Vedel som, že v tom čase jedine ŠfK dokáže zachrániť a naďalej riadiť tento festival. Nakoniec – za krátky čas Slovkoncert v Košiciach zanikol. Pozrel som sa na program, okamžite som urobil jeho redukcie a prvú zásadnú vec som spravil to, že Organový festival, ktorý bol dovtedy súčasťou KHJ, som vyňal a preložil ako samostatný festival na jeseň, na začiatok koncertnej sezóny. Ukázalo sa, že to bol správny krok.

Museli ste teda vyriešiť ďalšie fungovanie KHJ. V akom stave ale bola v tom čase filharmónia?

Nuž, priorita bola získať priestory. Už ako hudobník som intenzívne vnímal ako problém to, že Dom umenia patril PKO a ŠfK zápasila s jeho vedením o to, ktoré aktivity budú mať v Dome umenia prioritu. Takže mojou úlohou na najbližšie roky bolo získať od mesta Košice Dom umenia na dlhodobý prenájom. O to sa pokúšali aj moji predchodcovia. V roku 1994 sa nám to podarilo – prevzali sme Dom umenia na 50 rokov a trúfam si povedať, že to bol pre filharmóniu historický moment. Samozrejme, prenájom sme dostali s podmienkou starať sa o údržbu budovy a vedel som, že nás čaká veľa práce.

Leoš Svárovský, Július Klein, Štátna filharmónia Košice, 2014, foto: Archív ŠfK

Takže na začiatku svojho pôsobenia ste museli vlastne riešiť základné veci pre prežitie filharmónie…

Áno. Ale mal som tú výhodu, že som roky videl veci z vnútra inštitúcie a vedel som, kde sú najväčšie problémy. A druhá vec – mám taký dar vyjednávať (smiech). Od 14-tich rokov som hral v kapele, chodili sme hrať na svadby a rôzne zábavy a keď bolo treba dohodnúť nejaký ten ´obchod´, bol som v tom úspešný. Isteže – nedá sa to porovnávať so situáciu, kedy vediete veľkú kultúrnu inštitúciu, ale princíp je v podstate podobný. Keď poznáte svoj cieľ a viete vysvetliť kompetentným o čo vám ide a presvedčiť ich, tak sa veci pohnú ďalej.

Po turbulentných začiatkoch sa vám podarilo filharmóniu zastabilizovať?

Čo sa týka praktického fungovania ŠfK, tak po tom, ako sa nám podarilo dlhodobo sa ujať Domu umenia, mali sme celkom stabilnú pozíciu. Iné to bolo s publikom. Pred 89-tym bolo v podstate jedno, koľko ľudí máte v hľadisku. Rozdávali sa lístky, robili sa nábory v podnikoch a ľudia buď prišli, alebo neprišli, ale na papieri to vyzeralo, že koncert je navštívený. Lenže – presne si pamätám jeden koncert počas Festivalu súčasnej hudby, keď som stál s ostatnými hráčmi na javisku a hľadisko bolo žalostne skoro prázdne. Ten moment ma doslova poznačil a ostal mi v pamäti ako mimoriadne nepríjemná a znepokojivá spomienka. Po zamatovej revolúcii pre zmenu bolo vo všetkých aspektoch života vidieť ošiaľ ľudí za gýčom, ľudia sa nehrnuli na koncerty vážnej hudby, na hodnotné umenie…

Dalo sa s tým vôbec niečo urobiť?

Aj my sme museli ubrať z náročnosti repertoáru a prejsť na klasicizmus a romantizmus. V tom čase boli populárne rôzne kapely, ktoré brali šialene veľké honoráre za jedno vystúpenie a my – hoci sme mali oveľa menšie finančné požiadavky – sme jednoducho nemali šancu popri nich vtedajšie publikum zaujať. Keď sme sa chceli ako filharmónia predať, tak nám buď ponúkli žalostný honorár, alebo o nás nebol absolútne žiadny záujem. Vedel som, že to bude niekoľko rokov trvať, no veril som, že sa to zmení! Chvalabohu sa národ gýču nasýtil a presýtil. A tak sme aj my vo filharmónii mohli začať ´pritvrdzovať´.

Július Klein po koncerte Štátnej filharmónie Košice v Békešskej čabe, 2009, Július Klein, Zbyněk Müller, Martin Švec, foto: súkr. archív J. K.

Cez impresionizmus sa dostávame až k súčasnej hudbe a mimoriadne ma potešila spätná väzba poslucháčov, ktorí si doslova pýtali náročnejšiu hudbu! Dnes môžem smelo prehlásiť, že Košice majú mimoriadne vyspelého poslucháča, ktorý rád príjme aj náročný repertoár. A nehovorím len o návštevníkoch vyššej vekovej kategórie, ale aj o mladých ľuďoch, ktorých máme v hľadisku stále viac a viac. Zdôrazňujem – neprišlo to samé od seba, aj na tom sme intenzívne pracovali. A naša snaha teraz po rokoch začína prinášať ovocie. Z toho sa nesmierne teším.

Vráťme sa však ešte v čase. Po zmätku 90-tych rokov sa ľudia dokázali finančne zastabilizovať, začali vyhľadávať aj skutočne kvalitné umenie. Potom do toho v roku 2008 prišla hospodárska kríza. Prvé, čo sa škrtalo, bola samozrejme kultúra, veď bez tej sa dá prežiť…

Áno, v tom čase sme mali dve veľké spoločnosti, ktoré nás finančne podporovali. Jedna prestala okamžite a druhá zišla s podporou približne na štvrtinu. Od nich sme mali ročne skoro dva milióny korún a zrazu – pád! Tie peniaze sme používali v umeleckej prevádzke, najmä na zaplatenie hodnotných hosťujúcich umelcov. Neostávalo nám iné ako škrtať, zaviesť prísny finančný režim. Vďaka skvelým kontaktom mojich zamestnancov na umelcov sa nám darilo hľadať dorozumenie ohľadom honorárov. Ak sme narazili na požiadavky, ktoré sme proste nemohli akceptovať, tak sme jednoducho hľadali inde. Vďaka tomu sme našli mnoho skvelých umelcov, ktorí s nami spolupracovali a spolu s orchestrom ponúkli nezabudnuteľné koncerty.

Ako ste na tom teraz? Má filharmónia dostatočný materiálny komfort na fungovanie?

Samozrejme, sme ešte ďaleko od ideálu. Stačí si porovnať prílev peňazí v kultúrnych inštitúciách napríklad v Bratislave a potom u nás… Ale v prvom rade chcem zdôrazniť, že prioritou pre mňa bolo to, aby naše produkcie boli umelecky kvalitné. Až potom sa riešili financie, i keď uznávam, že bez nich to jednoducho nejde. Od začiatku som chcel získať kvalitného a hlavne stabilného šéfdirigenta. Podarilo sa mi to až od roku 1998. Vtedy začal viesť orchester Tomáš Koutník, po ňom Jerzy Swoboda, obidvaja zastávali tento post po päť rokov. Od roku 2009 je tu Zbyněk Müller. Toto sú ľudia, pri ktorých orchester ´za mojej éry´ umelecky výrazne napredoval a ďalej rastie.

Július Klein s manželkou, Peter Dvorský s manželkou a Dáša Juhanová po koncerte v košickej Steel aréne, 2007, foto: súkr. archív J. K.

A ako je to s hráčmi? Predsa len, u nich dochádza k výmene takmer stále – či už generačne, nezriedka hráčky majú materské povinnosti, alebo ich práca či súkromný život zavedú inam…

Pred desiatimi rokmi som v orchestri zažil pomerne prudkú generačnú výmenu. Boli tu hráči, ktorí vo filharmónii pôsobili od jej začiatku a mali odohratých 40 rokov! Bolo treba hľadať nových ľudí a nie vždy je to jednoduché. Vrátim sa trošku do histórie – v starom režime dobre fungoval školský systém, na Slovensku boli tri konzervatória a VŠMU. Na každej z týchto škôl boli pri prijímaní študentov kladené vysoké nároky. Dnes je to žiaľ inak – máme množstvo škôl, často neproduktívnych. Nuž a treba povedať, že hudobné umenie už nie je pre mladých ľudí také atraktívne ako voľakedy. Veď si vezmite, že hráč na hudobný nástroj počas štúdia trávi osamote cvičením mnoho hodín denne. To dnes mladých neláka.

Moja generácia mala stimul aj v tom, že ako hudobníci sme mali pomerne vysokú šancu dostať sa do zahraničia, ísť hrať do západnej Európy. To bolo obrovské lákadlo. Dnes to neplatí. A nezabudnime povedať, že platy hudobníkov nie sú vysoké. Mimo Bratislavy väčšinou nekopírujú ani slovenský priemer. Jednou z mojich priorít, ktoré som chcel vyriešiť, kým odídem do dôchodku, bolo navýšiť platy. To sa mi podarilo a od januára tohto roku sú naši hráči na tom oveľa lepšie. Vďaka tomu k nám na konkurzy prichádza viac ľudí, aj zo zahraničia. Vybavovanie pracovných povolení je síce tortúra, ale sme radi, že môžeme vyberať. Samozrejme cez náročný konkurz prejdú len tí kvalitní.

Júliu Klein, riaditeľ Štátnej filharmónie Košice, na oslavách 50. sezóny Štátnej filharmónie Košice, 2018, foto: Jaroslav Ľaš

Filharmónia to však nie sú len orchestrálni hráči, ale aj veľké množstvo ďalších zamestnancov a každá zložka má úplne iné potreby. Vy ste vyštudovali konzervatórium a VŠMU, kde by sme asi ťažko hľadali prednášky z oblasti manažmentu…

Nuž, nepadol som učený z neba… Mám tú výhodu, že keď sa do niečoho pustím, idem za tým ako baran! Uvediem príklad. Ako dieťa ma bavila elektrotechnika. Nemal som však v blízkom okolí nikoho, kto by mi radil, tak som sa učil sám. Odoberal som odborné časopisy, kupoval si knihy, naučil som sa čítať schémy a rozumieť im. Ako samouk som roky opravoval televízory… Nuž a podobne to bolo s manažérskymi schopnosťami. Kupoval som a požičiaval som si literatúru o riadení, vzdelával som sa sám po večeroch. Podobne aj v jazykoch. Na konzervatóriu a vysokej škole som mal francúzštinu. Súčasne popri tom som sa sám učil angličtinu – knihami pre samoukov a počúvaním nahrávok. Potom, keď som sa stal riaditeľom, rozšíril som moju komunikáciu o nemčinu. Dodnes mám kartičky s novými slovíčkami, ktoré si dopĺňam.

V roku 1994 som sa cez Nadáciu Jána Husa vďaka výberovému konaniu, ktoré prebiehalo v angličtine, dostal na stáž do Wigmore Hall v Londýne. Je to prestížne pódium pre komornú hudbu. Mal som príležitosť sledovať, ako takáto inštitúcia funguje a riadi sa. Počas pobytu v Londýne som bol aj v iných inštitúciách, kde som zbieral informácie o ich fungovaní. Bolo to pre mňa veľmi prínosné. Nuž a podobnými aktivitami som sa stále naďalej vzdelával a vzdelávam dodnes. Považujem to za nevyhnutné.

Takže aj keď idete s orchestrom do zahraničia koncertovať, tak s otvorenou hlavou a snahou inšpirovať sa tým, ako fungujú podobné inštitúcie inde vo svete?

Keď cestujeme s orchestrom veľa času na to nie je. Ale samozrejme, som vnímavý a tieto veci ma zaujímajú. Veľa som sa napríklad naučil, keď som ako sólista chodil po univerzitách a viedol pre hráčov na klarinet masterklass. Moja dcéra žije v Orlande na Floride, stretol som sa dvakrát s riaditeľom tamojšej filharmónie a rozprávali sme sa o tom, ako to funguje u nich. Som ako špongia ktorá nasáva informácie v podstate všade, kde sa nachádzam. Myslím si, že bez toho by sa nedalo riadiť filharmóniu. Ak nezbierate nové informácie a nesnažíte sa vnímať, ako funguje svet okolo vás, ako sa mení, ako sa menia ľudia a ich priority, len ťažko môžete efektívne viesť akúkoľvek inštitúciu.

Lucia Potokárová, Július Klein, foto: súkr. archív J. K.
Fotografia z odovzdávania funkcie riaditeľa ŠfK, 2019, zľava, J. Švolík (MKSR), M. Paulišinec, L. Potokárová, H. Bonková, J. Klein, foto: súkr. archív J. K.

Svojej nasledovníčke na poste riaditeľa ŠfKLucii Potokárovej – zanechávate zdravú inštitúciu v dobrej kondícii. Nie vždy je to pri výmenách riaditeľov v podobných inštitúciách zvykom… Pre vás to však bola priorita.

O tom, že odídem do dôchodku, som začal uvažovať pred viac ako dvoma rokmi a približne pred rokom a pol som bol definitívne rozhodnutý. S touto inštitúciou som prežil celý svoj profesionálny život, veď je to môj jediný zamestnávateľ! Vedel som, že keď sa rozhodnem odísť, nechám si ešte dostatok času na to, aby som podľa možnosti dotiahol niektoré veci – najmä čo sa týka Domu umenia a navýšenia platov pre hráčov. Žiaľ nie všetko sa podarilo. Jedna z vecí, ktorú sa mi už nepodarilo dotiahnuť, je navýšenie príspevku na umeleckú prevádzku, prevažne na zabezpečenie hosťujúcich umelcov. Vyjednávanie s niektorými umelcami je totiž stále ťažšie a ťažšie… No to, čo bolo mojou najväčšou prioritou, stalo sa realitou.

Spolu so mnou odchádzajú do dôchodku aj moji dlhoroční spolupracovníci bývalá námestníčka umeleckej prevádzky Hanka Bonková a ekonomický námestník Marián Paulišinec, s ktorým bolo našou snahou nechať vo filharmónii finančnú rezervu, aby naši nástupcovia mali relatívne dobré podmienky pre svoj štart.

Udeľovanie Ceny ministerky kultúry Slovenskej republiky za rok 2018, Július Klein, foto: MKSR

Budete sa vedieť po tom všetkom, čo ste pre Štátnu filharmóniu Košice urobili, od nej ´odstrihnúť´? Mne to tak trochu pripomína situáciu, keď vychováte dieťa, aj ste rád, že sa osamostatnilo a už bude žiť bez vás, no aj tak ste zvedavý, ako sa mu darí…

Nuž áno, je to podobné. S tímom zamestnancov, ktorého súčasťou je aj pani Potokárová, som za posledné dva roky urobil všetko pre to, aby filharmónia mohla 50-tou sezónou odštartovať svoju novu periódu. Zároveň som presvedčený, že moja nástupkyňa je pripravená pokračovať, rozvíjať a viesť ŠfK ako kvalitnú a úspešnú inštitúciu. Nakoniec tomu nasvedčuje aj program ďalšej koncertnej sezóny. Určite si poradia aj bezo mňa. Teším sa však, že budem do filharmónie chodiť ako poslucháč, sledovať a tešiť sa z jej úspechov.

Taktiež – chcel by som častejšie chodiť aj do divadla. V prvom rade ale chcem trošku poľaviť. Mám v pláne cestovať po Slovensku. Paradoxne som veľa precestoval v zahraničí, no doma mám veľké resty, ktoré chcem napraviť. Aby som nestratil kontakt s dianím okolo, budem viesť Občianske združenie Filharmónia, naďalej pôsobiť v komisii Európskeho sociálneho dialógu v Bruseli, pár hodín vyučovať na konzervatóriu… Chcem ostať aktívny. V žiadnom prípade nechystám sa sadnúť do hojdacieho kresla a čakať.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár