Operný svet znova plače. Šesť týždňov pred osemdesiatymi prvými narodeninami po dlhšej chorobe skonal Giuseppe Giacomini. Život talianskeho sólistu, vládnuceho nevšedným dramatickým tenorom, je ohraničený dňami 7. september 1940 a 28. júl 2021. Narodil sa vo Veggiane pri Padove a zomrel v severotalianskom mestečku Agordo.
Spomienka na umelca, ktorý ako mladý a ešte úplne neznámy hosťoval v roku 1967 v Opere SND (ako Alfredo vo Verdiho Traviate) a údajne i v Košiciach, ma opäť vracia do obdobia, keď som ho zažil po prvýkrát vo Viedenskej štátnej opere. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, po páde železnej opony, sme konečne nasiakli atmosféru západných operných domov. Situácia v odbore spinto a dramatického tenora bola neporovnateľná s dneškom.
Úprimne, nehovorí zo mňa spomienková nostalgia, na to som si dal pozor. Ale uznajte, možnosť vo Viedni, k slovenským hraniciam najbližšej metropole (a s možnosťou získať lístok na státie za cenu kávy v divadelnom bufete), vybrať si večery s kultovým triom Pavarotti – Domingo – Carreras, za ktorými nezaostával minimálne tucet rovnocenných a podobný hlasový odbor obhospodarujúcich spevákov, to bola obrovská výsada.
Medzi tými ozajstnými dramatickými tenormi boli Nicola Martinucci, Lando Bartolini, Vladimír Atlantov, Kristjan Johannsson, Franco Bonisolli, Carlo Cossutta, Corneliu Murgu, Giuliano Cianella, Bruno Beccaria, José Cura, v spinto odbore žiaril Peter Dvorský, Alberto Cupido, Giorgio Merighi a veľa ďalších. K tým najdramatickejším a najkvalitnejším, neprávom stojacim v tieni mediálne preferovaného „tria“, patril Giuseppe Giacomini. Keď som ho po prvýkrát videl vo Viedenskej štátnej opere ako Radamesa v Aide (marec 1992), onemel som v úžase. O polroka neskôr, po návšteve Andrea Chéniera od Umberta Giordana (pod taktovkou Marcella Viottiho a po boku Katie Ricciarelli a Renata Brusona), napísal som do Hudobného života: „Giuseppe Giacomini v titulnej role je dnes unikátnym typom talianskeho dramatického tenora s barytonálne tmavými hĺbkami a bronzovo jasnými, lesklými výškami“. A to som už mal po návšteve Chéniera s Plácidom Domingom.
V ďalších rokoch, ak ma pamäť neklame, zažil som ho ešte ako Cania v Leoncavallových Komediantoch. Zakaždým vyvolával zimomriavky. Ale prejdem od subjektívnych pocitov k faktografii. Giuseppe Giacomini, rodák z blízka Padovy, debutoval v malom divadle vo Vercelli ako Pinkerton v Madama Butterfly v roku 1966. Do konca desaťročia sa pohyboval najmä v talianskom prostredí, no sedemdesiate roky už znamenali prienik tridsaťročného umelca do sveta. V Berlíne sa predstavil ako Des Grieux v Manon Lescaut, v Lisabone to bol Luigi v Plášti, v Barcelone Cavaradossi. Opery Giacoma Pucciniho pre dramatického tenora so sýtou strednou a kovovo jasnou vysokou polohou boli priam predurčené.
Ba aj vo Viedenskej štátnej opere, kde v rozpätí tokov 1977 až 2001 odviedol vyše sedemdesiat predstavení jedenástich titulov, bol jeho debutovou rolou Pucciniho Johnson v Dievčati zo západu. Od roku 1992 poctený titulom Kammersänger Viedenskej štátnej opery, obliekal na jej javisku najčastejšie kostýmy Leoncavallovho Cania z Komediantov, Giordanovho titulného Andrea Chéniera, z verdiovských hrdinov Radamesa z Aidy a Otella. Niektorí odborníci ho považujú po Ramónovi Vinayovi a Mariovi del Monaco za najlepšieho Otella minulého storočia.
Od roku 1976 hosťoval v Národnej opere Paríž, o štyri roky neskôr debutoval v londýnskej Kráľovskej opere Covent Garden, v Teatro alla Scala v Miláne sa jeho kariéra začala tiež Puccinim. A to Rodolfom z Bohémy (1975), na ktorého nadviazali Don Alvaro v Sile osudu, Canio i Turiddu vo veristických dvojičkách, Calaf v Turandot, ďalej hlavné postavy v Luise Miller, Adriane Lecouvreur, Dievčati zo západu a naposledy to bol v roku 2001 opäť Verdiho Alvaro.
Na najväčšom festivale pod voľnou oblohou, v Arene di Verona, bol pravidelným predstaviteľom dramatických postáv dve desaťročia. Samozrejme, v súpise operných domov, kde Giuseppe Giacomini žal triumfy, nechýbala Metropolitan Opera v New Yorku. Počnúc debutom v roku 1976 vo Verdiho Sile osudu, až po posledného Leoncavallovho Cania (1988), stvárnil desiatku postáv svojho odboru. Nechýbal ani na slávnostnom galakoncerte k storočnici MET. Držal sa nekompromisne svojho fachu, nerobil odbočky. Iba ak k predvedeniam raritných opusov. Takým bola napríklad Donizettiho zabudnutá Fausta, rehabilitovaná v Ríme v roku 1981. Alebo koncertné uvedenie Leoncavallových I Medici (Frankfurt, 1993), ba stál i pri svetovej premiére opery La lupa od Marca Tutina v Livorne roku 1990. Inak, dielo uviedla aj ostravská opera počas šéfovskej éry Luďka Golata.
Okrem už spomenutých divadiel by sa dalo vymenovať mnoho ďalších, všade však Giuseppe Giacomini ostal spútaný s jemu najvlastnejším talianskym repertoárom. Dokonca neviem, či ho vôbec niekedy prekročil. Spieval pre kráľovskú rodinu v Londýne, v Moskve pre Michaila Gorbačova, v juhokórejskom Seoule otváral na koncerte Olympijské hry 1988, s Radamesom v Aide bol v Káhire. Svoju šesťdesiatku slávil v Covent Garden ako Cavaradossi v Tosce. Ako sedemdesiatročný absolvoval turné po Číne.
Nevšedný dramatický tenor, objemný, tmavý, emotívny, technicky bezchybný, definitívne odišiel. Aj keď ho mediálne – pripusťme že nie celkom spravodlivo – prekryl boom okolo troch tenorov, ostáva po ňom nezmazateľná stopa. Intendantka festivalu v Arena di Verona, bývalá skvelá sopranistka Cecilia Gadia, po skľučujúcej správe o Giacominiho smrti promptne vyhlásila: „Bol to jeden z najneobyčajnejších hlasov, aké som kedy naživo počula a aj ako človek bol výnimočný“. Jeho pocte zasvätia jedno z predstavení práve sa konajúceho festivalu. My iné gesto môžeme spraviť aspoň symbolicky. Vypočuť si ukážku jeho hlasu a vzdať mu minútu ticha.
Autor: Pavel Unger
video
