Odišiel ďalší z najväčších – Giuseppe Giacomini bol unikátnym dramatickým tenorom

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operný svet znova plače. Šesť týždňov pred osemdesiatymi prvými narodeninami po dlhšej chorobe skonal Giuseppe Giacomini. Život talianskeho sólistu, vládnuceho nevšedným dramatickým tenorom, je ohraničený dňami 7. september 1940 a 28. júl 2021. Narodil sa vo Veggiane pri Padove a zomrel v severotalianskom mestečku Agordo.

Spomienka na umelca, ktorý ako mladý a ešte úplne neznámy hosťoval v roku 1967 v Opere SND (ako Alfredo vo Verdiho Traviate) a údajne i v Košiciach, ma opäť vracia do obdobia, keď som ho zažil po prvýkrát vo Viedenskej štátnej opere. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, po páde železnej opony, sme konečne nasiakli atmosféru západných operných domov. Situácia v odbore spinto a dramatického tenora bola neporovnateľná s dneškom.

Úprimne, nehovorí zo mňa spomienková nostalgia, na to som si dal pozor. Ale uznajte, možnosť vo Viedni, k slovenským hraniciam najbližšej metropole (a s možnosťou získať lístok na státie za cenu kávy v divadelnom bufete), vybrať si večery s kultovým triom Pavarotti – Domingo – Carreras, za ktorými nezaostával minimálne tucet rovnocenných a podobný hlasový odbor obhospodarujúcich spevákov, to bola obrovská výsada.

Giuseppe Giacomini (1940 – 2021), zdroj: internet

Medzi tými ozajstnými dramatickými tenormi boli Nicola Martinucci, Lando Bartolini, Vladimír Atlantov, Kristjan Johannsson, Franco Bonisolli, Carlo Cossutta, Corneliu Murgu, Giuliano Cianella, Bruno Beccaria, José Cura, v spinto odbore žiaril Peter Dvorský, Alberto Cupido, Giorgio Merighi a veľa ďalších. K tým najdramatickejším a najkvalitnejším, neprávom stojacim v tieni mediálne preferovaného „tria“, patril Giuseppe Giacomini. Keď som ho po prvýkrát videl vo Viedenskej štátnej opere ako Radamesa v Aide (marec 1992), onemel som v úžase. O polroka neskôr, po návšteve Andrea Chéniera od Umberta Giordana (pod taktovkou Marcella Viottiho a po boku Katie Ricciarelli a Renata Brusona), napísal som do Hudobného života: „Giuseppe Giacomini v titulnej role je dnes unikátnym typom talianskeho dramatického tenora s barytonálne tmavými hĺbkami a bronzovo jasnými, lesklými výškami“. A to som už mal po návšteve Chéniera s Plácidom Domingom.

V ďalších rokoch, ak ma pamäť neklame, zažil som ho ešte ako Cania v Leoncavallových Komediantoch. Zakaždým vyvolával zimomriavky. Ale prejdem od subjektívnych pocitov k faktografii. Giuseppe Giacomini, rodák z blízka Padovy, debutoval v malom divadle vo Vercelli ako Pinkerton v Madama Butterfly v roku 1966. Do konca desaťročia sa pohyboval najmä v talianskom prostredí, no sedemdesiate roky už znamenali prienik tridsaťročného umelca do sveta. V Berlíne sa predstavil ako Des Grieux v Manon Lescaut, v Lisabone to bol Luigi v Plášti, v Barcelone Cavaradossi. Opery Giacoma Pucciniho pre dramatického tenora so sýtou strednou a kovovo jasnou vysokou polohou boli priam predurčené.

Giuseppe Giacomini ako Don Alvaro, Sherrill Milnes ako Don Carlo, zdroj: internet

Ba aj vo Viedenskej štátnej opere, kde v rozpätí tokov 1977 až 2001 odviedol vyše sedemdesiat predstavení jedenástich titulov, bol jeho debutovou rolou Pucciniho Johnson v Dievčati zo západu. Od roku 1992 poctený titulom Kammersänger Viedenskej štátnej opery, obliekal na jej javisku najčastejšie kostýmy Leoncavallovho Cania z Komediantov, Giordanovho titulného Andrea Chéniera, z verdiovských hrdinov Radamesa z AidyOtella. Niektorí odborníci ho považujú po Ramónovi Vinayovi a Mariovi del Monaco za najlepšieho Otella minulého storočia.

Od roku 1976 hosťoval v Národnej opere Paríž, o štyri roky neskôr debutoval v londýnskej Kráľovskej opere Covent Garden, v Teatro alla Scala v Miláne sa jeho kariéra začala tiež Puccinim. A to Rodolfom z Bohémy (1975), na ktorého nadviazali Don Alvaro v Sile osudu, Canio i Turiddu vo veristických dvojičkách, Calaf v Turandot, ďalej hlavné postavy v Luise Miller, Adriane Lecouvreur, Dievčati zo západu a naposledy to bol v roku 2001 opäť Verdiho Alvaro.

Giuseppe Giacomini (1940 – 2021), zdroj: internet

Na najväčšom festivale pod voľnou oblohou, v Arene di Verona, bol pravidelným predstaviteľom dramatických postáv dve desaťročia. Samozrejme, v súpise operných domov, kde Giuseppe Giacomini žal triumfy, nechýbala Metropolitan Opera v New Yorku. Počnúc debutom v roku 1976 vo Verdiho Sile osudu, až po posledného Leoncavallovho Cania (1988), stvárnil desiatku postáv svojho odboru. Nechýbal ani na slávnostnom galakoncerte k storočnici MET. Držal sa nekompromisne svojho fachu, nerobil odbočky. Iba ak k predvedeniam raritných opusov. Takým bola napríklad Donizettiho zabudnutá Fausta, rehabilitovaná v Ríme v roku 1981. Alebo koncertné uvedenie Leoncavallových I Medici (Frankfurt, 1993), ba stál i pri svetovej premiére opery La lupa od Marca Tutina v Livorne roku 1990. Inak, dielo uviedla aj ostravská opera počas šéfovskej éry Luďka Golata.

Okrem už spomenutých divadiel by sa dalo vymenovať mnoho ďalších, všade však Giuseppe Giacomini ostal spútaný s jemu najvlastnejším talianskym repertoárom. Dokonca neviem, či ho vôbec niekedy prekročil. Spieval pre kráľovskú rodinu v Londýne, v Moskve pre Michaila Gorbačova, v juhokórejskom Seoule otváral na koncerte Olympijské hry 1988, s Radamesom v Aide bol v Káhire. Svoju šesťdesiatku slávil v Covent Garden ako Cavaradossi v Tosce. Ako sedemdesiatročný absolvoval turné po Číne.

Giuseppe Giacomini (1940 – 2021), zdroj: internet

Nevšedný dramatický tenor, objemný, tmavý, emotívny, technicky bezchybný, definitívne odišiel. Aj keď ho mediálne – pripusťme že nie celkom spravodlivo – prekryl boom okolo troch tenorov, ostáva po ňom nezmazateľná stopa. Intendantka festivalu v Arena di Verona, bývalá skvelá sopranistka Cecilia Gadia, po skľučujúcej správe o Giacominiho smrti promptne vyhlásila: „Bol to jeden z najneobyčajnejších hlasov, aké som kedy naživo počula a aj ako človek bol výnimočný“. Jeho pocte zasvätia jedno z predstavení práve sa konajúceho festivalu. My iné gesto môžeme spraviť aspoň symbolicky. Vypočuť si ukážku jeho hlasu a vzdať mu minútu ticha.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár