Odišiel Gurgen Ovsepian, „náš“ skvelý taliansky tenor deväťdesiatych rokov

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Správa na mnohých zapôsobila ako raniaci blesk z čistého neba. 15. februára 2021 zomrel arménsky rodák, bývalý dlhoročný sólista Opery Slovenského národného divadla a súčasný pedagóg bratislavského Konzervatória, Gurgen Ovsepian. Len pár dní chýbalo a oslávil by svoje 66. narodeniny.

Poznajúc celú slovenskú umeleckú púť Gurgena Ovsepiana, vynárajú sa predo mnou všetky postavy, ktoré počas necelých dvoch desaťročí stvárnil na javiskách banskobystrickej Štátnej opery (1992 – 1995) a Opery Slovenského národného divadla (1993 – 2011). Rodák zo Sisianu, hornatej juhovýchodnej oblasti Arménska (narodil sa 1. marca 1955), vyštudoval konzervatórium v Jerevane (1976 – 1980) a Ruskú hudobnú akadémiu Gnessinských v Moskve (1980 – 1985). Po absolutóriu pôsobil ako sólista v jednom z najstarších operných domov Ruska, volžskom Saratove.

Gurgen Ovsepian v maskérni, zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

Osud začiatkom roku 1992 doprial niekdajšiemu laureátovi Šaljapinovej súťaže, 36-ročnému tenoristovi s už bohatými skúsenosťami nielen zo Saratova, predstaviť sa v meste pod Urpínom. Bol to riadny skok. Nielen v počte kilometrov od domova, ale aj vo veľkosti desaťkrát menšieho mesta ako bol Saratov. A predsa sa na Slovensku udomácnil. Vtedajší umelecký šéf banskobystrickej Štátnej opery Marián Chudovský zaraz vycítil, že do svojej inscenácie opery La favorita od Gaetana Donizettiho, uvádzanej v slovenskej premiére, našiel ideálneho „talianskeho“ Fernanda.

Mimoriadne vydarená inscenácia, nielen režijne, výtvarne (Peter Čanecký) a kostýmovo (Aleš Votava), ale aj hudobným a speváckym tvarom presahujúca lokálny rámec, bola pôdou pre úspešný debut. Gurgen Ovsepian, ako som napísal v recenzii pre Hudobný život, „akcentoval skôr dramatickejšie a plnokrvnejšie polohy partu. Okrem toho je to hlas typicky ´taliansky´ a v podobnom duchu je ladený umelcov vokálny štýl“.

Favoritka sa hrala na festivale Zámocké hry zvolenské i počas hosťovania súboru v Bratislave. Po nej prišli ďalšie krásne príležitosti v dielach Giacoma Pucciniho (Pinkerton v Madama Butterfly) a Giuseppeho Verdiho. Titulný Aroldo v prvom slovenskom uvedení diela, Alfredo v La traviate a Rodolfo v Luise Miller – všetky v odvážne novátorskej réžii Martina Bendika.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), foto: Archív ŠO

V každej z nich upútal vrúcnou, južansky šťavnatou farbou spinto tenora, vzorovou kultúrou frázovania a plnokrvným hereckým nasadením. Po jeho banskobystrickej Luise Miller som v recenzii v odbornom časopise Hudobný život pomerne odvážne, ale aj s odstupom času si myslím že pravdivo skonštatoval, že Gurgen Ovsepian, „popri Petrovi Dvorskom najtalianskejší tenor na slovenských javiskách, si vychutnával legatové frázy partu s neskrývanou rozkošou“.

Prečítajte si tiež:
Jubilant Gurgen Ovsepian
(rozhovor z marca 2020 pri príležitosti polokrúhleho životného jubilea G. Ovsepiana)

Bolo úplne prirodzené, že chýr o arménskom tenoristovi, ktorý sa medzitým s rodinou presťahoval na Slovensko, sa rýchlo šíril Bratislavou. Slovenské národné divadlo mu ponúklo v roku 1993 debut nie celkom bez rizika. Titulná rola Verdiho Otella bola pre 38-ročného tenoristu skúškou zrelosti.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 1993, Gurgen Ovsepian (Otello), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

V rozhovore s ním a Ivetou Matyášovou ako Desdemonou mi pre denník Sme prezradil, že nebyť skúseností s Hermanom v Pikovej dáme (spieval ho aj vo Veľkom divadle v Moskve) či dramaticky vypätým Aroldom, asi by ešte počkal. Príležitosť však nezahodil a svojho prvého Otella vytvoril spevácky i herecky tak presvedčivo, že v nasledujúcich sezónach ho neminul vari žiaden taliansky dramatický titul.

Giuseppe Verdi bol takmer denným chlebíčkom Gurgena Ovsepiana. V roku 1995 stvárnil Manrica v novej inscenácii Trubadúra. Ako prívrženca tradičného divadla mu inscenácia Václava Věžníka plne vyhovovala a jeho Manrico, na rozdiel od bravúrneho „céčkara“ Janeza Lotrića, s ktorým alternoval, očaril gracióznou a vrúcnou kantilénou stredov i dramatickými akcentmi. V réžii Jozefa Bednárika úspešne naštudoval titulného Dona Carla.

Nadišla tiež plodná spolupráca s dirigentom Ondrejom Lenárdom v detailne a štýlovo bezúhonne vypracovanom Cavaradossim v Pucciniho Tosce (1997), v nasledujúcej sezóne zasa vo Verdiho Aide, kde stvárnil Radamesa. V premiérový večer bola jeho Aidou Oľga Romanko a Amneris stvárnila nezabudnuteľná Ida Kirilová.

G. Verdi: Aida, Opera SND, Gurgen Ovsepian (Radames), Ľubica Rybárska (Aida), zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

Radamesa spieval Gurgen Ovsepian veľmi často a dlho, v reprízach po boku Magdalény Blahušiakovej, Ľubice Rybárskej a Ivety Matyášovej. V naštudovaní veristických dvojičiek Sedliacka česť – Komedianti nechýbal ani ako Turiddu, ani Canio. Do nového milénia vstúpil návratom k Rodolfovi z Verdiho Luisy Miller (2001) a o rok neskôr ho Marián Chudovský obsadzuje do postavy Dona Josého z Bizetovej Carmen. Hoci Ovsepianove hviezdne deväťdesiate roky sa už neopakujú, so cťou sa ešte popasuje s dvoma veristickými hrdinami, Luigim v Pucciniho Plášti a titulným Giordanovým Andrea Chénierom. Tu však už musel prekonávať problémy s vysokou polohou.

Postupne sa Gurgen Ovsepian lúčil s veľkými postavami dramatického tenorového odboru (odspieval ešte Macduffa vo Verdiho Macbethovi) a objavil sa v menších zástojoch v Pucciniho Turandot ako Altoum či Bojar v Musorgského Borisovi Godunovovi.

G. Verdi: Tosca, Opera SND, 1997, Magdaléna Blahušiaková (Tosca), Gurgen Ovsepian (Cavaradossi), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND
Ovsepianovci, zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

V polovici prvej dekády nového tisícročia si našiel nové poslanie. Stal sa pedagógom spevu na bratislavskom Konzervatóriu a istý čas aj na Vysokej škole múzických umení. K jeho profilovým žiakom patrí sólista Národného divadla v Mannheime Juraj Hollý, tenorista Opery SND Martin Gyimesi, barytonista Roman Krško, či tenorista Pavol Oravec zo Slovenského filharmonického zboru. Istý čas vystupovali vedno so svojim obľúbeným učiteľom pod názvom „Ovsepianovci“.

Gurgen Ovsepian hosťoval v mnohých európskych krajinách, v rokoch 1993 až 2002 stál 35-krát na javisku pražskej Štátnej opery v rôznych postavách z Verdiho a Pucciniho opier. K jeho najväčším osobným zážitkom patrilo „coverovanie“ Plácida Dominga na Salzburskom festivale, kde mal možnosť priamo pracovať s Claudiom Abbadom.

Plácido Domingo, Gurgen Ovsepian, Salzburg, 1996, zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

V ostatnom štvrťstoročí histórie Opery SND, poskytla naša prvá scéna domov viacerým zahraničným spevákom, najmä z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Rodom Armén Gurgen Ovsepian patril medzi nich. Tvaroval poldruha desaťročia profil prvej slovenskej scény, v začiatkoch bol oporou banskobystrickej opery. Minimálne pätnásť tenorových hrdinov, predovšetkým z talianskych opier, je v slovenských dejinách nezmazateľne zapísaných. A rovnako i výrazná, dobrácka tvár ich interpreta.

Autor: Pavel Unger

Pozn. red.: Posledná rozlúčka s Gurgenom Ovsepianom sa bude konať v krematóriu v Bratislave v stredu 24. februára 2021 o 16.40 hod.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár