Skvelý tvorca, mysliteľ, kulturológ, nenahraditeľná osobnosť slovenskej hudby a kultúry. Životná púť Romana Bergera, ktorý sa 9. augusta 2020 dožil 90 rokov, sa o pár mesiacov neskôr, 22. decembra 2020, uzatvorila. Sústavne hľadal pravdu v umení a zanechal významné kompozície a spisbu, v ktorej sa vyjadroval k tvorbe, umeniu, filozofii, estetike. Záberom a dychtivosťou po vzdelaní a poznaní ostáva Berger výnimočný.
Berger bol silnou morálnou autoritou. Je nositeľom Ceny Johanna Gottfrieda von Herdera, Ceny Jána Levoslava Bellu, Ceny československej kritiky, Veľkej ceny SOZA, Výročnej ceny Ministerstva kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky a Ceny Zväzu poľských skladateľov za celoživotné dielo. Viaceré slovenské ocenenia odmietol, pretože nesúhlasil s dramatickým zhoršovaním situácie v oblasti kultúry na Slovensku.
K deväťdesiatinám som uverejnila obsiahly materiál o autorovi, ktorého som spoznala asi pred 35 rokmi, stali sme sa priateľmi, vymieňali sme si listy, obdarúval ma svojimi štúdiami a knihami a celkom nedávno CD-čkom. Rád bral do ruky pero, aby si na papieri ujasnil tie myšlienky, na ktorých mu záležalo v súvislosti s pálčivými témami doby, režimu, presahujúc oblasť hudby a umenia k filozofii, či estetike, zaujímala ho aj pedagogika.
Romana Bergera som spoznala krátko po tom, ako som nastúpila do Slovenského hudobného fondu, kde som mala otvoriť cestu slovenskej tvorbe do zahraničia. Písal sa rok 1985, vo vtedajšom Hudobnom informačnom stredisku existovalo intelektuálne zázemie pre skladateľskú a muzikologickú špičku, istý paralelný svet, ktorý mal obrovské čaro a spätne si uvedomujem, že to už vlastne smerovalo k zbúraniu štyridsaťročných pút. Cena Johanna Gottfrieda von Herdera pre Romana Bergera, ktorú udeľovala Viedenská univerzita za zachovanie a rozvíjanie európskeho kultúrneho dedičstva, bola jedným zo silných signálov toho, čo malo prísť.
Mala som to šťastie, že sme si ľudsky sadli a že bol ochotný prispieť svojím umom a skúsenosťou k stretávaniu tvorcov a postupnému vytváraniu kontaktov s partnermi zo zaujímavých krajín. Boli to vzácne chvíle pre mňa osobne a profesionálne to bola vizitka slovenského intelektuálneho vrenia.
Neskôr som podľa jeho diela De profundis pomenovala sériu CD so slovenskou hudbou, ktoré sme vydali v Slovenskom hudobnom fonde.
Keď nadišiel čas zmeny a dostala som sa do diplomacie, mala som možnosť spolupracovať s prvou slovenskou kultúrnou radkyňou na veľvyslanectve v Paríži, PhDr. Michaelou Jurovskou, pri príprave celoročnej prezentácie umenia a kultúry vo Francúzsku a v jej rámci festivalu súčasnej slovenskej hudby v Paríži s akcentom na tvorbu Romana Bergera (1996). Po niekoľkoročnej príprave malo odznieť ikonické dielo Romana Bergera De profundis v podaní slovenskej hudbe oddaného basistu Sergeja Kopčáka. Berger však uvedenie diela nedovolil. Dôvodom bolo, že nesúhlasil s tým, aká je situácia v kultúre za ministra Ivana Hudeca. Na Bergerovu zásadovosť som bola zvyknutá a časom som jeho rozhodnutie akceptovala, Francúzi to však pochopiť nedokázali…
Bergerova tvorba dominovala mojim štyrom diplomatickým misiám v zahraničí, a to s prestížnymi koncertnými umelcami. Môžem svedčiť o mimoriadnom ohlase jeho diel v Paríži, Viedni i Berlíne. Finále z jeho jedinečného, monumentálneho diela pre organ Exodus znelo v podaní Jána Vladimíra Michalka v parížskom chráme sv. Márie Magdalény, či Zuzany Ferjenčíkovej v Schottenkirche v benediktínskom opátstve vo Viedni.
V prestížnej parížskej Invalidovni sa konal festival Mini-Konvergencie, nesúci názov podľa Mariána Vargu a Romana Bergera. Berger znel aj v podaní Melos Ethos Ensemble na festivale Re: New Music vo Viedni a opakovane to bola Soft November Music pre klavír (Elena Letňanová v Paríži, Daniela Hlinková v Hannoveri, Miki Skuta vo Viedni), Uspávanka, či Spevy douvy v podaní mezzosopranistky Denisy Šlepkovskej a jej partnerov v Paríži, či Berlíne. A bol aj mojím hosťom na Sorbone v Paríži, kde skvele prednášal…
A po návrate z misií sme sa znova stretli. Bolo to na pôde Slovenskej národnej galérie pri príležitosti finisáže výstavy jeho brata Jána, známeho predstaviteľa slovenskej maľby. A tento rok sme si vymenili listy ako kedysi. Moja vianočná pohľadnica sa však k nemu už nedostala…
Bergerove kompozície strhujú svojím posolstvom, prinášajú nielen rýdzo hudobný zážitok, ale sprostredkúvajú duchovno, hĺbku.
Prvý dotyk so skladateľom Bergerom som zažila vďaka dielu De profundis pre bas, klavír, violončelo a live-electronic na texty poľského básnika Tadeasza Róžewicza na festivale Bratislavské hudobné slávnosti v roku 1980. Odznelo v mimoriadnej interpretácii – basista Sergej Kopčák, violončelista Jozef Podhoranský a klavirista Ján Salay, ich partnermi boli Peter Janík, Ján Backstuber a Juraj Ďuriš z Elektroakustického štúdia Československého rozhlasu v Bratislave.
De profundis je esenciou Bergerovho kréda, že umenie má byť pravdivé a odrážajúce život. Návrat k súboju dobra a zla tkvie v osude skladateľa v čase dvoch totalít – rodičia väznení, otec odvlečený do Ausschwitzu a Dachau, tri deti (Roman, Ján a Irena) prežili vojnu u starých rodičov. 14-ročný Roman dokonca pracoval ako robotník. A nasledovalo nútené vysťahovanie do Bratislavy (1952). Berger ostal navždy silne zakotvený v Poľsku. A multikultúrnosť poznačila jeho myseľ a prežaruje aj jeho teoretické práce.
Po príchode na Slovensko vyštudoval Berger kompozíciu na VŠMU u prof. Dezidera Kardoša. Významné pre mladého skladateľa boli hlavne osobné stretnutia s avantgardnými tvorcami – skladateľmi Iljom Zeljenkom, Petrom Kolmanom, Ladislavom Kupkovičom, Ivanom Hrušovským, Ivanom Paríkom a ďalšími. Prirodzene ho inšpirovala poľská avantgarda, obdivoval Oliviera Messiaena a študoval diela autorov 2. viedenskej školy. A pozornosť upútal už svojou absolventskou prácou Transformácie pre orchester. Odznela na festivale ISCM v Prahe a neskôr Konvergencie III pre violončelo sólo na Medzinárodnej skladateľskej tribúne UNESCO v Paríži.
Po nástupe normalizácie sa však ocitá na okraji spoločnosti a je medzi vyškrtnutými skladateľmi zo Zväzu československých skladateľov. Zakotví v Slovenskej akadémii vied, píše teoretické práce a s matematikom Belom Riečanom usporadúva semináre Matematika a hudba. Exaktné vedy ho inšpirujú po celý život.
Je autorom názvu festivalu Melos Étos
Spolu s Iljom Zeljenkom a Alžbetou Rajterovou inicioval po Nežnej revolúcii vznik festivalu, ktorého cieľom bola rehabilitácia skladateľov, nespravodlivo vylúčených z verejného života a vytvorenie platformy pre medzinárodnú konfrontáciu. Názov festivalu dal práve Berger a zdôraznil tak jeho morálny aspekt.
Berger je jedinečným zjavom v slovenskej kultúre
Zanechal bohaté teoretické dielo, okrem iných Hudba a pravda (Európsky kultúrny klub na Slovensku 1997), Dráma hudby. Prolegomena k politickej muzikológii (Hudobné centrum 2000) a napokon Cesta s hudbou, mapujúca 40 rokov spisby, v precíznej redakcii PhDr. Michaely Jurovskej (Hudobné centrum 2012). Preniká do podstaty neprávostí, poukazuje na krízu hodnôt a poodhaľuje svoj výnimočný hodnotový svet, v ktorého jadre je hľadanie pravdy.
Namiesto záveru prinášam reakcie priateľov – sú v súlade s mojím vnútorným presvedčením a emóciami.
Umelecká prekladateľka, literárna teoretička a kritička Michaela Jurovská: Berger bol v slovenskom kontexte jedinečný a ojedinelý. Bude veľmi chýbať.
Muzikologička Oľga Frederiksen: Vždy nás poľudštil a dal našej muzikálnej existencii filozofický rozmer.
Skladateľka Viera Janárčeková: Bol neúnavným bádateľom po pravde, ku ktorej sa dokonca vracal aj v posudzovaní umeleckých diel. Plody nášho priateľstva mi zostanú, viem však, že je v svojej jedinečnosti nenahraditeľný.
Vďaka majstre!
Autor: Viera Polakovičová
Roman Berger (9. 8. 1930, Cieszyn, Poľsko – 22. 12. 2020 Bratislava)
Vypočujte si posledný rozhovor Romana Bergera pre Rádio Devín TU…
video
